teplomer

 

British Medical Journal navrhuje pre nevládnych pacientov smrť dehydratáciou

2,161
Kultúra smrti

16. júl 2012 (LifeSiteNews.com) – Podľa úvodníka prestížneho British Medical Journal z tohto týždňa by súdy nemali zasahovať v lekárskych prípadoch, kde sa rozhoduje o dehydratácii na smrť pre tých nevládnych pacientov, ktorí sa stali záťažou pre obmedzené finančné zdroje.

Raanan Gillon, profesor emeritus lekárskej etiky a bývalý predseda vládneho Inštitútu pre lekársku etiku, píše, že nariadenie Vyššieho súdu minulý rok proti dehydratácii vedúcej k smrti pre nevládneho pacienta je veľmi znepokojujúce. Odníma totiž moc lekárov robiť rozhodnutia o živote a smrti a vyžaduje, aby princíp posvätnosti života bol dôležitejší než akékoľvek iné úvahy.

Týmto rozsudkom podľa jeho názoru vzniká hrozba, že sa poskytovanie prísne limitovaných zdrojov zdravotných služieb pohne smerom k poskytovaniu nepriaznivej alebo minimálne prospešnej liečby na predĺženie života. Liečba zahŕňa aj umelú výživu a hydratáciu pre tisíce veľmi dementných pacientov, ktorých rodiny a priatelia veria, že pacienti by takúto liečbu nechceli.

Gillon sa sťažuje na požadavky tohto nariadenia. Podľa striktného Zákona o duševnej kapacite musí pacient sám písomne zanechať právne záväzné predbežné rozhodnutie na ukončenie liečby predlžujúcej život, ako je kŕmenie a hydratačná rúrka. Prípadné predošlé či nezaznamenané vyjadrenia pre príbuzných nie sú dostatočne vhodné podklady.

Ďalej sa v úvodníku s názvom Zákon o posvätnosti života zašiel príliš ďaleko píše, že kým sa nariadenie súdu nezmení, bude v čoraz väčšej miere škodlivo deformovať hodnoty a poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a tiež zdravý rozum.

Gillon tiež hovorí, že logickým dôsledkom nariadenia bude to, lekári už viac nemôžu rozhodovať v konzultácii s blízkymi nevládnych pacientov o tom, či život predlžujúca liečba vrátane umelej výživy a hydratácie bude v najlepšom záujme pacientov. Okrem toho toto nariadenie logicky znamená, že pacienti v lepšom ako minimálnom stave vedomia musia byť chránení podobne.

Otázne bolo aj nariadenie súdu v prípade M., 52-ročnej ženy, ktorá bola uznaná ako osoba v minimálnom stave vedomia, a ktorá bola inak klinicky stabilná. Rodina podala návrh na súd, aby bola žene odobratá výživa a hydratačnú rúrka. Všetci pacienti v takomto stave podľa rozhodnutia musia byť individuálne nahlásení Ochrannému súdu. Ten rozhodne, či sa liečba predlžujúca život umelou výživou a hydratáciou má ponechať alebo odňať.

Sudca Baker v rozhodnutí zo septembra 2011 vyhlásil: „Faktor, ktorý má podľa môjho úsudku podstatnú váhu, je zachovanie života. Hoci toto pravidlo nie je absolútne, zákon považuje zachovanie života za základný princíp.”

Baker napísal, že súdy by nemali prikladať značnú váhu ani predošlým vyjadreniam pacienta, ak neboli vyjadrené takým spôsobom, ktorý by mohol obstáť pred zákonom. Rovnako ako v prípade Terri Schiavo z USA, aj rodina M. argumentovala, že jej údajné predošlé vyjadrenia naznačovali, že by nechcela byť odkázaná na takúto starostlivosť.

Bakerovým konečným nariadením bolo: „Pri dôležitosti posvätnosti života a fatálnych následkoch odstránenia liečby a pri absencii predbežného rozhodnutia v zhode s požiadavkami predtým špecifikovanými všeobecným právom a aktuálnym zákonom, by bolo podľa môjho úsudku zlé prikladať značnú váhu tým vyjadreniam, ktoré boli urobené pred kolapsom jej zdravotného stavu."

Anthony Ozimic, hovorca Spoločnosti pre ochranu nenarodených detí, vyhlásil, že ideológia zastávaná Gillonom a British Medical Journal je na nerozoznanie od materiálnej utilitárnej etiky. Tá viedla začiatku 20. storočia eugenikov k eliminácii „nevhodných”, vrátane Nemecka počas 2. svetovej vojny.

„Zvlášť znepokojivé pri názoroch profesora Gillona je to, že považuje určitých postihnutých ľudí za nehodných žiť a porovnáva ich s potrebami iných pacientov. Snaží sa tak ospravedlniť zabíjanie postihnutých na základe rozumu,” povedal Ozimic pre LifeSiteNews.com.

„Takýto utilitárny výpočet sa v podstate nelíši od výpočtu nemeckých inštitúcií počas druhej svetovej vojny: postihnutí by mali zomrieť, aby zranení vojaci mohli žiť. V každom prípade, poskytovanie jedla a tekutín je základná ošetrovateľská starostlivosť, nie zbytočná lekárska liečba."

Pre verejnosť sú takéto vyjadrenia šokujúce. Avšak u mnohých západných lekárskych etikov sa často objavuje myšlienka, že postihnutí pacienti by mali podstúpiť eutanáziu, či už priamo alebo odobraním jedla a hydratácie. Sám Gillon sa ako bývalý vydavateľ Journal of Medical Ethics (Časopis pre lekársku etiku) a autor knihy Philosophical Medical Ethics (Filozofická lekárska etika) z roku 1985 často touto témou zaoberal.

Klasická lekárska etika, ktorá sa v prvom rade drží princípu Neškodiť, je z veľkej časti odsunutá nabok v prospech novej bioetiky. Tá sa na báze prospechu, formálneho a normu určujúceho odvetvia etickej filozofie snaží o „čo najväčšie dobro pre čo najväčší počet príjemcov podľa princípov spravodlivosti, dobročinnosti a autonómie."

 

DISKUSIA k článku