teplomer

 

Stratené detstvo: čínska politika jedného dieťaťa na plátne

1,640
Kultúra života

RÍM, 11.apríla 2012 (LifeSiteNews.com) –  Prečo som sám? Nie, túto otázku sa nepýta. Hoci by mohol. Chlapček s výrazom prenasledovania v tvári s vážnymi očami uprene pozerajúci priamo z plátna. Neobviňuje. Stojí a pozerá rovno vpred na diváka. Za ním sa hrajú jeho imaginárni súrodenci.

Tvár chlapčeka je tvárou 38-ročného čínskeho maliara Li Tianbinga; ďalší malí chlapci sú jeho imaginárni kamaráti, bratia a sestry, ktorí sa nikdy nenarodili a ktorí boli súčasťou jeho samotárskeho života. Liho tvorba – veľké plátna duchov detí hrajúcich sa v prírode, ktorá evokuje oboje - čínsku antickú umeleckú tradíciu a jej konfliktnú industrializovanú prítomnosť – sa vedome zameriava na dosah politiky jedného dieťaťa na životy jednotlivcov. Li mal päť rokov, keď ju vláda v roku 1979 prijala.

Výstava Liho obrazov s názvom „Hra ako predstieranie jestvovania”, ktorá momentálne zaujala Paríž, by mohla byť vhodnejšia nazvaná „Detstvo jedináčika”. Li nekladie vo svojej práci dôraz na veľké štatistiky, ktorých obrovská škála môže viesť k odosobneniu, ale na dosah politiky na životy jednotlivcov. Po prvý raz v histórii krajiny dnes deti v Číne poznajú len život osamote. Nikomu nie je dovolené mať bratov a sestry a v krajine, kde po tisícky rokov rodina bola všetkým, neexistujú veľké rodiny.

Li vyštudoval  medzinárodné vzťahy. Vo veku 22 rokov išiel do Paríža študovať na Ecole des Beaux-Arts. Začal maľovať svoje spomienky a využíval malú zbierku fotografií. Vo video rozhovore povedal, že keď bol dieťa, používal svoje fotografie, aby si vytvoril ďalšie ja a ďalší život, ktorý by zahŕňal súrodencov a veľkú a šťastnú rodinu.

„Moje maľby sú o detstve, ale o vyfantazírovanom detstve. Detstvo, ktoré maľujem, som nikdy nezažil,” hovorí.

„Myslím si, že politika jedného dieťaťa bola jedinečný spoločenský fenomén našej generácie. Čo chcem teraz vyjadriť, je, ako táto generácia vidí svet. Znamenia, ktoré nesie na tele, jej  poznanie sveta a ako tento svet zažila.”

Keď som si na internete pozeral tieto maľby a čítal som, že tieto deti boli obrazy imaginárnych súrodencov, ktorých Li nikdy nemal, moja prvá reakcia bola: „Och, aj on?” Pretože aj ja som bol jedináčik. Vychovala ma rozvedená matka v 70-tych rokoch. Poznal som výraz dieťaťa ponoreného vo svojom vlastnom svete zaľudnenom imaginárnymi priateľmi sledujúceho fantastické dobrodružstvá ďaleko od svojej osamelej reality.

Li Tianbing vyrastal na vidieku v 70-tych rokoch v ére komunistického prevratu, keď vláda prijala zákon, že nikto nesmie mať viac ako jedno dieťa. Vládne štatistiky, dobre známe ako nerealisticky nízke, hovoria, že táto politika mala za následok stratu najmenej 400 miliónov ľudí, čo je desaťkrát viac ako je celé obyvateľstvo Kanady.

V tom čase vláda cieľavedome nanucovala v krajine industrializáciu, aby dokázala nadvládu marxistických princípov. Pre vládnu triedu v tej dobe ako aj dnes mala ideológia prednosť pred ľudskými potrebami. Výsledkom je, že Čína má najväčší počet trestov smrti, potratov a samovrážd žien na svete. Je to jediná krajina na svete, kde počet samovrážd žien presahuje počet samovrážd mužov.

Kým v Číne je táto politika zrejmá, je to len oveľa brutálnejšia verzia spoločenskej normy Západu. Tam nie je nanútená zhora, ale votrela sa do myslí a srdc ľudí, s ktorými som vyrástol. Pre ľudí mojej generácie narodených rodičom hipíkom na konci 60-tych rokov, ktorých odmietnutie starých hodnôt preniklo našu spoločnosť, je „jedináčik” niečim úplne bežným.

Takto prichádzame k tomu istému výsledku: dospelí s hlboko zakorenenou osamelosťou, ktorú považujú za bežnú, rodinný život pre nich nie je nič iné ako nejasná predstava vytvorená z filmov a kníh. Majú menšiu pravdepodobnosť, že sa oženia a budú mať svoje deti. Sú menej ochotní anagažovať sa v divokých a nepredvídateľných arénach aktívneho života, kde sa viac sa cítia ako pozorvatelia než účastníci.


Samota sála z tvárí na Liho maľbách ako hlboký, potlačený ston.

Sú to tváre detí, niektoré z nich očividne veľmi malých detí, ale nie nevinné. Nie sú to sny zlatovlasých bábik s líčkami ako jabĺčka hrajúcich sa na lúkach a v záhradách zaliatych slnkom.

Deti na Liho obrazoch nehladujú, nie sú otrhané, špinavé alebo zanedbané. Sú  však vzdialené, možno závistlivé, nesmelé, no v mysli diváka, keď sa pozerá do ich očí, neustále zaznieva tlmený hnev.

Tieto deti žijú v inom svete, z ktorého sme my vylúčení. Kto sme, aby sme do ich súkromnej ríše preniesli našu dospelú realitu s našimi makroekonomickými teóriami a ich panovačnými rozkazmi?

Prečo sme sa im v tejto chvíli vnútili a prerušili ich rozhovor? Koncentrácia je potrebná, aby udržala realitu na uzde. Deti čakajú, pokým sa prestaneme na ne pozerať, aby sa mohli vrátiť ku hre, svojim myšlienkam, do svojho sveta.

Na niektorých obrazoch  je ťažké povedať, čo je fantázia a čo je realita. Chlapec v rôznych odtieňoch sivej fabry drží hračku, beží po koľajnici, ktorá prechádza cez temnú krajinu so strašidelnými priehľadnými budovami za ním akoby v hmle. Skupina malých jasne ružových chlapcov za ním vyzerá ako škola  trblietavých rybiek. Čo je realita a čo je fantázia? Kde začína predstava chlapca a kde skutočný svet, svet sivých priemyselných scén?

Na inom obraze zahmlené deti stoja pred snehom pokrytými troma lavičkami a čítajú komunistické noviny. Z týchto troch sa jedno pozerá hore nad noviny smerom na diváka s výrazom prekvapenia. Vidí, že ho sledujeme, a možno sa čuduje, kde z akého sveta sme sa objavili. 

Na skoro každej maľbe sa priamo na nás pozerá jeden chlapček, sám Li. Vždy s tým istým výrazom prekvapenia a nedôvery akoby sme sme sa ako prízraky votreli do jeho sveta.

Obrazy sú skoro dystopické, dokonca aj tie, ktoré ukazujú očividne idylickú prírodu. Paleta farieb je veľmi monochromatická, výrazy detí nikdy nie sú šťastné, ale väčšinou zamyslené a vzdialené. Niektoré tváre, dokonca tie, ktoré sa dívajú priamo do očí diváka, sa zdajú zatvorené, akoby si tieto deti  už vytvorili svoj názor na svet a odsúdili svet ako sklamanie a zatvorili nám dvere.

Liho práce sú pokusom zdôrazniť realitu, že politika, ktorá vytvorila makroobraz demografie, ekonomickej a spoločenskej reality vo veľkom merítku v krajine s vyše miliardom ľudí má najväčší efekt na duše jednotlicov.

V istom zmysle existencia “spoločnosti” a “kultúry” a “ekonomiky” sú všetko abstraktné pojmy. Ľudská spoločnosť nikdy nemôže byť o týchto nedotknuteľných ideách, ale o ľudských bytostiach, jednej ľudskej bytosti v čase.

Ako politika, ktorá sa zameriava iba na tieto abstraktné pojmy, pôsobí na jednotlivca, jedinčenú ľudskú bytosť, je otázka,  ktorou sa vlády  nikdy nezaoberajú. Aj akademici iba zriedkavo.

Jedna maľba podobne ako jednotlivec a jeho správa, bez ohľadu na to, koľkí ju uvidia, je vždy osobná. Deti na týchto maľbách prehlasujú, že nie sú nástroje alebo výrobky na použitie vo veľkom spoločensko ekonomickom experimente.

DISKUSIA k článku