teplomer

 

Po znásilnení som šla na potrat, ale to len zväčšilo moju bolesť

3,384
Kultúra života

Poznámka editora: Nasledujúci anonymný článok je časťou série organizácie HLI America pod názvom „Svedectvá: Našiel som nádej skrze zápas.“ Toto odvážne svedectvo opisuje príbeh ľútosti nad voľbou potratu po znásilnení a príbeh nájdenia odpustenia v láske a milosti Ježiša Krista.

24. február 2012 (HLIAmerica.org) - Môj príbeh nie je ľahké rozpovedať. Akokoľvek, myslím si, že je dôležité sa o to pokúsiť, pretože viem, aké to je, keď sa človek cíti sám. Neviem, kto tento príbeh potrebuje počuť, ale v hĺbke srdca verím, že to, čo som prežila, sa nestalo nadarmo. Ak rozprávanie o tom, čo sa stalo v mojom živote, pomôže aspoň jednej osobe, aby necítila, že bojuje sama, tak sa o to pokúsim.

Život pre Krista

Na začiatok chcem povedať, že som konvertovala na katolicizmus. Moje rozhodnutie vstúpiť do Cirkvi trvalo dlho, ale bolo plné pokoja, pramenilo z túžby plnšie si uvedomovať Boha v mojom živote. Ako som päť rokov pomaly rozvíjala krásny vzťah s Pánom, rozhodla som sa prijať sviatosť birmovania v katolíckej cirkvi a začať Ho hlbšie spoznávať. Spomienka na túto sviatosť, ktorú mi udelili hneď po maturite, je jedným z najkrajších momentov môjho života a navždy si ju zachovám v srdci.

V nasledujúcom roku som využila každú príležitosť, ktorú som mohla, aby som úplne nasiakla vierou, ktorú som práve našla. Keby som povedala, že som bola zapálená pre Boha, bolo by to slabé slovo. Milovala som Pána a milovala som Jeho Cirkev. Ľahko som prijala katolícke učenie a náuku Cirkvi. Bola som šťastná a patrila som niekam, cítila som sa, akoby som našla to, čo som vždy hľadala. Ako uvažujem o tomto období, skutočne to vidím ako čas, ktorý si Pán použil na to, aby ma k sebe pritiahol bližšie, takmer akoby ma bol vyzbrojoval brnením, ktoré budem potrebovať v nasledujúcich rokoch.

Útok na moju osobu a na moju vieru

Jednej noci, po dlhom dni v práci som sa šla stretnúť s priateľmi na chválach v našej miestnej farnosti. Bol to skutočne nádherný večer a keď som odišla, cítila som sa obnovená a plná života. Keď som prišla domov, zrelaxovala som sa činnosťami, ktoré by som robila hociktorú inú noc. Počúvala som hudbu, písala si chvíľu niečo do zápisníka a nakoniec som šla po polnoci spať.

Zobudila som sa len o niekoľko hodín na niečo, čo znelo ako buchnutie dverí. Síce som tomu venovala pozornosť, ale sotva som si z toho dačo robila. Keď sa na to teraz pozerám, je pre mňa totálne bolestivé vybaviť si v pamäti, aký falošný pocit bezpečia som mala. Ani mi len nenapadlo, že by niečo nebolo v poriadku, alebo že možno nie som v bezpečí. Len som opäť zaspala. Nasledujúca vec, ktorú som si uvedomila, bola, ako nejaký muž vstupuje do mojej spálne. Sebaklam, že som v bezpečí, sa okamžite rozplynul.

V hodinách, ktoré nasledovali, som sa stretla s absolútnym zlom - ten muž ma brutálne bil a niekoľkokrát ma znásilnil. Keďže som dovtedy bola panna, pamätám si pocit hnevu voči Bohu, ktorý sa vo mne prebudil takmer okamžite. Nakoniec, nesnažila som sa Ho nasledovať najlepšie ako som vedela? Neuchovala som si čistotu a nerobila som všetko, o čom som si myslela, že odo mňa chce? Prečo by dovolil, aby sa toto stalo? V momente úplného zúfalstva som prosila toho násilníka, aby ma zabil. V mojej mysli by smrť bola bývala lepšia ako zniesť ďalšiu chvíľu tej hrôzy. On ma však nezabil. Len v ranných hodinách zmizol, tak záhadne ako sa objavil, pričom ma nechal úplne samu.

Na nasledujúci deň v nemocnici si dodnes pamätám len nejasne. Hovorila som s viac policajtami, mala na tele viac stehov a vyplakala viac sĺz, ako som si myslela, že je vôbec možné. Bol tam jeden milý lekár, o ktorom verím, že sa mi  naozaj snažil pomôcť, keď sa spýtal, či by som nechcela dostať núdzovú antikoncepciu („tabletku po“). Vlastne mi bola ponúknutá spôsobom, akoby sa predpokladalo, že ju prijmem. Samozrejme, nechcela by som otehotnieť po takom násilnom čine. Toto bol určite ďalší logický krok. V slabosti som ju prijala a cítila som úľavu, že toto bude naposledy, čo na to budem myslieť.

Potrat len pridáva bolesť a vinu

Týždne, ktoré nasledovali, boli komplikované a plné emocií. Nasťahovala som sa k svojej rodine a deň po dni som sa spamätávala, opierajúc sa o ich lásku a podporu. Rozhodne som sa necítila dobre, ale myslela som, že je to kvôli tomu, že som utrpela vážnu emocionálnu a fyzickú traumu. O mesiac neskôr na kontrole sa ma môj lekár spýtal, či nie som tehotná. Moja myseľ sa okolo tejto možnosti ani neobtrela. Koniec koncov, v nemocnici som užila „tabletku po.“ Okrem toho, nie je možné, aby si Boh vybral na stvorenie života niečo také strašné. Nebolo nijako možné, aby som bola tehotná. 

Ale bola som.

Zdrvilo ma to do najhlbšieho vnútra. Z toho, čo je pre ženy zväčša nádherná a radostná správa, sa mi chcelo strhnúť si kožu z tela. Cítila som sa úplne zhnusene. Nenávidela som sa, nenávidela som Boha a nenávidela som dieťa, ktoré som čakala.

V ten deň som od lekára odišla s tým, že neviem, čo spravím. Vedela som, že potrat nie je správny a ide proti všetkému, čomu som dovtedy verila. V tom čase som nemala nijakú možnosť spracovať to, čo sa deje v mojom živote. Nemohla som to ani nikomu povedať. Bola som šokovaná, zahanbená a zhusená sama sebou. Nasledujúci týždeň hnev a strach v mojom srdci tak vzrástli, že som cítila, že nemám nijakú inú možnosť. Nebolo si čo iné vybrať. Moje dieťa malo tri a pol týždňa, keď som sa rozhodla pre potrat. Zabiť svoje dieťa a navždy zraniť svoje srdce. Bola som totálne sama a bola som si istá, že Boh mi to nikdy neodpustí.

Prešlo pár rokov a ja som sa maximálne snažila zabudnúť na to, čo sa stalo. Stehy vybrali, rany sa zahojili a dokonca aj jazvy sa začali strácať. Navonok sa zdalo, že mi je oveľa lepšie, ale rozhodnutie, ktoré som spravila, bolo pre moje srdce ako mor. Nikdy to rozhodnutie nijako neodtlačím na perifériu, napriek všetkej svojej snahe.

Nasadila som si masku a tvárila som sa, že všetko je v poriadku. V skutočnosti som si našla cestu k tajnému životu drog, alkoholu a čomukoľvek inému, čo by otupilo bolesť, ktorú som cítila vo svojom srdci. S Bohom som nechcela mať nič spoločné. Nikomu som nepovedala, čo som spravila a bola som si istá, že ani nikdy nepoviem.

Nájdenie odpustenia v Božej láske

Ale Boh mal iné plány. Začal ma k sebe jemne volať späť. Poslal mi do života ľudí. Cítila som, že sú to ľudia, ktorým môžem veriť, ktorí ma neodsúdia a ktorí ma milujú takú, aká som. Skrze týchto ľudí som sa začala rozpamätávať, že potrebujem Boha. Potrebovala som odpustenie. Nakoniec bolo moje srdce vzkriesené k životu, keď som konečne prijala sviatosť zmierenia za hriech môjho potratu. Začala som sa uzdravovať a Ježiš bol tam, aby ma pozliepal dokopy.

Teraz, po takmer piatich rokoch od môjho rozhodnutia pre potrat, môžem s určitosťou povedať, že to nemôžem ľutovať viac. Moje srdce je hlboko zranené znásilnením. Ale vedomie, že nikdy nestretnem svoje dieťa je oveľa bolestivejšie. Zatiaľ čo rozmýšľam, ako by som sa bola mohla vysporiadať s dieťaťom, ktoré by vzišlo zo znásilnenia, viem, že jeho zabitie moju bolesť nevyliečilo.

Poslednú dobu som strávila veľa času rozmýšľaním o mojom dieťati. Vždy som verila, že ho Boh vzal rovno do neba. Neverím, že trpelo a viem, že si ho Ježiš drží blízko pri sebe.

Prečo hovorím svoj príbeh? Píšem ho, pretože viem, že potrat ženy zraňuje.

Viem, že diabol využíva zmätené a zraniteľné srdcia a že veľa žien v tom ostalo samo a cítia sa, akoby nemali na výber.

Viem, že mnoho žien nesie túto hlbokú ranu, samy, roky, možno dokonca navždy.

Viem to, pretože toto je môj príbeh. Ale ten nekončí tu.

Verím, že každý život, odhliadnuc od toho, aký je dlhý alebo krátky, je stvorený s určitým zámerom. Verím, že aspoň čiastočným zámerom života môjho dieťaťa bolo pomôcť mi, aby som sa stala ženou, akou ma Boh chce mať. Moja identita sa kvôli môjmu dieťaťu navždy zmenila, bez ohľadu na to, ako na tento svet prišlo alebo ako z neho odišlo. Dúfam, že s nekonečnou Božou milosťou a milosrdenstvom budem môcť prijať túto novú identitu a budem sa Mu viac približovať, aby som bola dcéra, sestra, priateľka a matka.

DISKUSIA k článku