Prišlo od čitateľa:
„Keď som začal chodiť na TLO (tradičná latinská omša), mal som naozaj problém so sv. omšou, slávenou ad Orientem (smerom na východ). Čím viac však chodím na TLO a na omše podľa Misálu pre Boží kult (aka, anglikánsky obrad), z ktorých bola spočiatku dokonca každá druhá omša slávená ad Orientem, tým viac si na to zvykám.
Teraz už nedokážem omšu ´tvárou k ľudu´ ani vystáť. Je mi totiž veľmi nepríjemné sledovať kňaza, najmä v takých intímnych chvíľach, ako je konsekrácia (ktorá je podľa nášho bývalého kňaza FSSP (Kňazské bratstvo sv. Petra; pozn. prekl.) zavŕšením a naplnením pre kňaza, ktorý v tej chvíli jedinečným spôsobom koná ´in persona Christi´ a preto aj modlitby, ktoré sa potichu modlí, hovorí v prvej osobe singuláru. Z toho istého dôvodu kňazov aj v seminároch učia, že keď sa poklonia, majú vlastne „objať oltár“) a vtedy, keď oni osobne prijímajú Sviatosť oltárnu.
Netúžim sledovať tieto veci. Sú to totiž veľmi osobné chvíle medzi kňazom, konajúcim ´in persona Christi´, a Bohom. Mali by sa odohrávať súkromne, a dovoľujem si povedať, mali by byť zastreté aj pred očami verejnosti. (Práve preto si rehoľné sestry po prijatí Najsvätejšej sviatosti prikrývali tvár závojom, ktorý bol na to určený.) Väčšinu času na sv. omšiach, slávených ´tvárou k ľudu´ teda teraz trávim so zavretými očami, alebo s pohľadom sklopeným k zemi, aby som nemusel hľadieť na kňaza.
Vo sv. omšiach, slávených ´tvárou k ľudu´, nevidím žiadnu skutočnú hodnotu. Prečo, prepánajána, cítili, že je nevyhnutné, ba dokonca blahodárne, začať slúžiť sväté omše ´tvárou k ľudu´? Nepáči sa mi to. Prial by som si, keby sa všetko vrátilo späť, radšej skôr ako neskôr.
Komentár otca Johna Zuhlsdorfa :
Podľa mňa existuje viacero dôvodov, pre ktoré sa oltáre otočili.
Významný liturgický expert, Klaus Gamber, vyslovil svoj názor ešte pred ich otočením; povedal, že otočenie oltárov spôsobí Katolíckej cirkvi viac škody, ako čokoľvek iné po Koncile. Nevšímam si to bla-bla, ktoré musí každý nutne dodať: „Musíme predsa uznať, že každý spôsob slávenia omše je o.k.“ Nie. Obidva spôsoby sú síce legálne, a v poriadku aj po rubrikálnej stránke v riadnej, aj mimoriadnej forme, ale nie sú „rovnaké“. Nebudem tu teraz uvádzať žiadne argumenty v prospech omše versus populum (tvárou k ľudu - editor).
Na popísanie nasledujúcich dôvodov by sa minulo veľa papiera, a preto budem stručný a uvediem iba niektoré body.
Prvý – existovalo nepravé „archeologizovanie“, prebiehajúce koncom Liturgického hnutia, ktoré prinieslo zmiešané ovocie. Niektorí si mysleli, že keď sa v dávnych dobách používal určitý spôsob, tak preto, že bol „starodávny“, bol aj „lepší“. Problém je v tom, že Cirkev dozrela, naučila sa a zmenila na základe svojho dôkladného prenikania do podstaty vecí. A tak aj liturgickí „experti“, lipnúci, podobne ako archeológovia, na ´starodávnosti´, to vzali často za nesprávny koniec. Mýlili sa v tom, že sv. omša sa v starodávnej Cirkvi slúžila versus populum. Keď sa ukázalo, že sa mýlili, niektorí sa svojich nesprávnych názorov vzdali (ako aj známy Josef Jungmann), iní však, žiaľbohu, nie. Ba čo viac, keďže liberálni obrazoborci vtedy ovládali aj publikačnú činnosť, nedovolili propagovať žiadne argumenty, ani názory, ktoré by sa nezhodovali s ich vlastným pokrokovým programom.
Druhý – v prvých dňoch po Koncile zaplavil Cirkev prehnane optimistický antropocentrizmus, avšak zasiahol už aj samotný Koncil. Príkladom tohto naivného optimizmu je Gaudium et spes. Tento dokument vzápätí skritizoval mladý Joseph Ratzinger, ktorý vo svojich komentároch ku koncilovým dokumentom poukázal na to, že zopár paragrafov (vypracovaných Karolom Wojtylom) vnieslo do konštitúcie určitú ochranu Kristocentrizmu, ktorý vyvažuje jej prehnane optimistické antropocentrické zameranie. Čo sa týka bohoslužby, veľa liturgistov vytvorilo z bohoslužby obrad, ktorý je menej o Bohu a transcendentne a viac o imanencii a o tom, akí sme všetci úžasní. Bohoslužba sa stala oslavou nás samých. Prečo by sme sa teda nemali navzájom na seba pozerať?
Ešte viac boli v móde názory Karla Rahnera: sviatosti slávia už skôr existujúce skutočnosti. Uzavretý kruh, ako to Ratzinger nazval v The Spirit of the Liturgy (TU), je správny postoj. Načo sa otvárať smerom von, keď to, čo chceme a po čom túžime, je už tu. Zdevastovalo to aj architektúru, vysvetľuje môj priateľ páter Michael Lang z The London Oratory.
Existujú ešte ďalšie faktory, no ja uvediem ešte jeden, posledný a zároveň najzávažnejší.
Keď už je všetko bezprostredné a „pochopiteľné“, všetky náročné prvky zredukované na najmenšieho (rozumej najjednoduchšieho) spoločného menovateľa, keď už sú všetci otočení k sebe, ľudí zaplaví nepozornosť a roztržitosť a prestanú sa zaoberať svojím strachom zo smrti. Ukazovanie každého detailu počas sv. omše a to, že je všetko dostupné a viditeľné, bojuje proti našej stíšenosti a uzobranosti. Bezprostrednosť je prekážkou apofatickej skúsenosti, ktorú potrebujeme. Trvalý kontakt tvárou v tvár, hlasité prejavy apod. redukujú možnosť stretnúť sa s posvätným mystériom na nulu. Podľa mňa niektorí ľudia, ktorí tieto zmeny zavádzajú (konciloví otcovia to pritom NEnariadili), tomu všetkému veľmi dobre rozumejú ... no zavádzajú ich aj tak ... z nejakého dôvodu. Čas týchto zmien spadal zároveň do obdobia sexuálnej revolúcie. Svätá Cirkev bola jediná, ktorá sa dokázala postaviť do cesty tomuto úpadku všeobecnej morálky. A najmocnejším prostriedkom spoločenskej komunikácie, aký Cirkev má, je posvätná liturgická bohoslužba, obzvlášť svätá omša. Svätá omša teda musela klesnúť na nižšiu úroveň len preto, aby umožnila „oslobodenie“.
To bolo zopár stálych názorov na naozaj komplikovanú otázku.
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov