Zamyslenia pre jednotlivé zastavenia tohtoročnej Krížovej cesty na Veľký piatok v Koloseu napísala francúzska odborníčka na Bibliu Anne-Marie Pelletierová. Túto úlohu jej zveril pápež František.
Pelletierová je držiteľkou Ratzingerovej ceny z roku 2014, je manželkou a matkou. V meditáciach sa pridŕžala zastavení Krížovej cesty – Via Crucis, podľa 14-tich biblických zastavení, ktoré v roku 1991 použil sv. Ján Pavol II.
Keďže zastavenia Krížovej cesty nemajú „záväznú formu“, Pelletierová povedala pre Vatican Radio, že „vybrala tie okamihy, ktoré sa jej zdali obzvlášť významné“.
Zastavenia v jej podaní sa od tradičných 14-tich zastavení, ktorými prechádzajú pútnici po Via Dolorosa v Jeruzaleme neodlišujú závažným spôsobom, hoci biblické zastavenia nezahŕňajú tri Ježišove pády, ani Veroniku, utierajúcu Ježišovi tvár šatkou.
Pelletierová začína Krížovú cestu odsúdením Ježiša, a nie jeho modlitbou v Getsemanskej záhrade. Nepoužíva iba opis Kristovho umučenia ako ho poznáme z evanjelií, ale používa biblické odvolávky ako zo Starého, tak aj z Nového zákona, keď uvažuje nad tým, ako Kristus celým svojím životom smeroval k svojmu definitívnemu obetovaniu sa. Vo svojich meditáciách Pelletierová výrazne reaguje na ženy na Ježišovej ceste, najmä na jeho Matku Máriu.
Ako dôležitá odborníčka na súčasný francúzsky katolicizmus vyučuje Pelletierová biblické vedy na Európskom inštitúte náboženských štúdií a slúži ako viceprezidentka Židovsko-kresťanskej dokumentačnej informačnej služby v Paríži. Je prvou ženou, ktorá získala Ratzingerovu cenu.
Udeľovanie Ratzingerovej ceny začalo v roku 2011 ako uznanie odborníkom, ktorých práca preukazuje zmysluplný prínos k teológii v duchu kardinála Josepha Ratzingera, bavorského teológa, ktorý sa stal pápežom Benediktom XVI.
Cenu udeľuje Ratzinger Foundation, ktorá bola založená v roku 2010 s tým, že Benedikt XVI súhlasil s možnosťou študovať a používať jeho spisy ako teológa, ako kardinála na čele Vatikánskej kongregácie pre náuku viery, a ako pápeža.
Pelletierová teda začína zastavenia Krížovej cesty odsúdením Ježiša členmi Židovskej veľrady, ktorí „k svojmu rozhodovaniu nepotrebovali dlhé diskusie, pretože o tejto veci bolo už dávno rozhodnuté. Ježiš musí zomrieť!“
Poukazuje na chvíle Ježišovho života, v ktorých čelil svojim nepriateľom, a píše, že „sa musíme sústrediť na vzdialenejšiu minulosť, na Betlehem, na samotné Ježišovo narodenie; na to, že Herodes už vtedy rozhodol, že musí zomrieť.“
Ježiš vtedy síce unikol, no „jeho život visel celý čas na vlásku. V bezútešnom náreku Ráchel nad svojimi deťmi, ktorých už niet, počujeme proroctvo žiaľu a utrpenia, ktoré Simeon predpovedá Márii (Mt 2, 16-18; Lk 2, 34-35)“, píše Pelletierová.
Pri štvrtom zastavení, kedy Ježiša korunujú tŕňovou korunou, obliekajú do purpurového plášťa a posmievajú sa mu slovami „Buď pozdravený, židovský kráľ!“, sa nám zjavuje paradox Ježišovho kraľovania ako „prežívania lásky, ktorá netúži po inom, iba po plnení vôle svojho Otca a po tom, aby všetci boli zachránení a spasení“. Pri tomto zastavení sa modlí „Pane, náš Boh, v tento presvätý deň, v ktorom v plnosti završuješ svoje zjavenie, ťa prosíme, aby si v nás, a v našom svete, strhol všetky modly. Ty vieš, ako panujú nad našou mysľou a nad naším srdcom. Strhni v nás všetky zradné ilúzie úspechu a slávy.“
Pri siedmom zastavení, keď sa Ježiš stretáva s plačúcimi ženami – dcérami jeruzalemskými, uvažuje Pelletierová o dare sĺz, ktorý im dal Ježiš, pričom ich prosil, aby neplakali nad ním, ale nad svetom. Slzy „im mlčky padali na líca. Nepochybne oveľa častejšie im však padajú nepovšimnuté do srdca, ako kvapky krvi, o ktorých hovorí Katarína Sienská“, píše. „A nielen tieto ženy by mali nariekať ...“ zdôrazňuje, hoci je to práve ich žiaľ a zármutok, ktorý v sebe zahŕňa všetky slzy, ktoré sa v tichosti a bez fanfár prelievajú po celom svete, v ktorom je neustále dôvod na plač a nárek.“
Jedenáste zastavenie je venované Ježišovi a jeho Matke Márii. Skrze život svojho Syna, píše Pelletierová, zverovala Mária každú udalosť „úžasnej trpezlivosti svojej viery“ a dnes, v deň Ježišovho ukrižovania, „nastal deň plnosti“.
„Kopija, ktorou prebodli bok jej Syna, prenikla ako meč aj jej vlastné srdce. Mária žila v bezhraničnej dôvere a spolu so svojím Synom vo všetkom poslúchala Otca. Stojí tam, neopúšťa ho. Stabat Mater – Stála Matka. Obklopená temnotou, no v istote, že Boh plní svoje sľuby.“
Reflexia na nežnú vernosť žien pokračuje pri poslednom zastavení, keď Ježiša vkladajú do hrobu a keď si ženy pripravujú masti a oleje, aby ráno na úsvite, po sobote, prišli ešte pomazať a upraviť jeho telo.
„Daj, aby sme aj my, čo sme ťa sprevádzali na tejto ceste lásky až do konca, smeli spolu so ženami z Evanjelia zotrvať v modlitbe, plnej očakávania“, končí Pelletierová. „Pretože vieme, že Ježiš na naše modlitby odpovie svojím Zmŕtvychvstaním, na ktorého slávenie sa tvoja Cirkev už teraz pripravuje s veľkou radosťou.“
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO.