Rýchlo, ktoré sú posledné krajiny západného sveta, kde sú potraty úplne zakázané?
Írsko? Kdeže. Minulého roku tam zaviedli potraty za „striktne obmedzených okolností“ a bojovníci za potraty tvrdo pracujú na tom, aby tieto „obmedzenia“ čo najskôr odstránili.
Poľsko? Ani to. História Poľska je v súvislosti s potratmi spojená s jeho históriou sovietskeho komunizmu, ktorý potraty používal na kontrolu rastu obyvateľstva vo svojich podliehajúcich krajinách – skrátka, ako genocídny nástroj na utláčanie. Dnes, a to od roku 1993, sú potraty v Poľsku povolené „v prípade, že tehotenstvo predstavuje ohrozenie života alebo zdravia tehotnej ženy,“ v prípadoch, kedy je nenarodené dieťa „ireverzibilne poškodené“ alebo vážne choré, a keď existuje „oprávnené podozrenie“, že tehotenstvo je dôsledkom znásilnenia. A zvyčajní aktivisti, financovaní a podporovaní najmä Európskou úniou a Európskym súdom pre ľudské práva, neúnavne pracujú na tom, aby tieto obmedzenia odstránili.
Keď som okolo roku 1999 začala pracovať pre hnutie pro-life, bolo vtedy známe, že Poľsko, Írsko a Malta boli tromi poslednými európskymi krajinami, ktoré sa stále „držali“. Pred nedávnom, o 15 rokov neskôr, som sedela pri večeri s vedúcimi predstaviteľmi maltského pro-life hnutia a povedala som im, že sú poslední; ostala iba Malta.
Potraty sú na Malte úplne zakázané. Maltský trestný zákon hovorí: „Ktokoľvek, či už jedlom, nápojom, liekom alebo násilným činom alebo hocijakými inými prostriedkami spôsobí akejkoľvek tehotnej žene potrat, či už s tým táto žena súhlasí alebo nie, bude po usvedčení podliehať odňatiu slobody po dobu 18 mesiacov až 3 rokov;“ a „rovnakému trestu bude podliehať žena, ktorá si potrat zabezpečí sama alebo súhlasí s použitím prostriedkov, ktoré jej spôsobia potrat.“
Neexistujú žiadne výnimky.
Prečo pro-life Malta odoláva?
Jednou zaujímavou súčasťou mojej práce bolo snažiť sa zistiť na základe demografických údajov, náboženských štatistík a histórie, prečo daná krajina odoláva alebo podlieha potratovým a „gender“ ideológiám. Aký spoločný faktor tieto odolávajúce krajiny spájal a prečo podľahli? A čím je Malta, ktorá naďalej vzdoruje, odlišná?
Samozrejme najjasnejším zjednocujúcim faktorom týchto troch krajín je katolicizmus. Všetky tri krajiny boli v určitom čase považované za „najkatolíckejšie“ krajiny západného sveta. A týmto nemyslíme len veľký počet ľudí, ktorí sa pri sčítaní ľudu označujú ako katolíci, ale počet ľudí, ktorí jednoducho vedia, veria a snažia sa žiť to, čo Katolícka cirkev učí.
Fenomén formálneho alebo „kultúrneho“ katolicizmu spojeného s obrovskými zmenami v samotnej Cirkvi, ktoré sa diali od šesťdesiatych rokov, vytvoril z miest ako sú Latinská Amerika, Francúzsko a Španielsko zvláštny úkaz, pretože sa tieto miesta rapídne stávajú najmenej katolíckymi miestami na svete, zatiaľ čo si udržujú takmer rovnaký počet „oficiálnych“ katolíkov ako vždy.
Zo štatistických údajov a prieskumov je ťažké vyčísliť miesta, kde sa veriaci a formálny katolicizmus rozchádzajú. Jeden z najužitočnejších internetových nástrojov je tzv. CIA World Factbook, verejná služba Central Intelligence Agency. Dokonca aj CIA, čo je vlastne americké Ministerstvo zahraničných vecí, si všimlo rozdiel. Pre Argentínu Factbook zaznamenáva „92% oficiálnych rímskokatolíkov (menej ako 20% praktizujúcich).“ Tiež zaznamenáva, že miera používania antikoncepčných prostriedkov je v Argentíne 78%. Vo Francúzsku je 83-88% rímskokatolíkov a 76,4% používanie antikoncepcie. Kolumbia: „90% rímskokatolíkov a 79,1 % používanie antikoncepcie.“
Malta však ešte donedávna ostávala pevná. Jej obyvateľstvo si vo všeobecnosti udržuje vieru, ako vnútorne, tak aj v sčítacích formulároch. Je to vďaka jej veľkosti? Neviem. Možno je na takom malom mieste ťažie potichu skĺznuť do „formálneho“ katolicizmu.
O Malte píšem už mnoho rokov, no len donedávna som nemala predstavu o tom, čo som myslela tým, keď som ju zvykla nazývať „maličkou“ Predstavte si krajinu, celú krajinu so svojím parlamentom a zákonmi, univerzitou, hlavnými cestami, vojskom a neviem čím všetkým ešte, kde ak by ste išli autom jedným smerom o čosi viac ako 17 míľ, zrútili by ste sa cez okraj priamo do mora. Doslova. Pre mňa – Kanaďanku zvyknutú šoférovať 13 hodín, keď chcem navštíviť príbuzných v tej istej provincii, bolo ťažké toto pochopiť.
Naši priatelia nás vzali na večeru do starobylého a silno opevneného mesta Mdina, kde sme sa opierali o 10 stôp hrubé kamenné steny a pozerali sa až priamo na opačnú stranu krajiny, kde svietili svetlá Valletty, vzdialenej asi 11 km. Jediné maltské letisko vypadá, ako by zaberalo desatinu celkovej pevniny krajiny. Platí tu iná mierka.
No aj keď je Malta taká malá, je to jedinečná, „osobitá“ spoločnosť, ako v Kanade hovoríme, s ohromujúcim počtom viac ako 400 000 obyvateľov. Jej jazyk a úctyhodná kultúra pochádza priamo od starovekých Feničanov a jej oddanosť nielen Katolíckej cirkvi, ale aj katolíckemu náboženstvu je rovnako úctyhodná. Obrátenie Malty bolo zaznamenané aj v Novom zákone, pretože to bolo práve na Malte, Rimania ju nazývali Melita, kde stroskotal sv. Pavol na svojej ceste do Ríma a kde bol neskôr aj umučený, bolo to na Malte, kde kázal a obrátil rímskeho miestodržiteľa.
Malta: ‚Kľúčová dierka‘ v dverách kresťanstva
Prečo je malá Malta taká dôležitá? Začala som o Malte uvažovať ako o „kľúčovej dierke“ v dverách kresťanstva, pretože kedysi bola kľúčovou dierkou Európy. Svojou pozíciou v Stredomorí bola jedným z najvýznamnejších strategických priechodov. Jej vojenský význam bol uznávaný každou ríšou, od Feničanov, Grékov a Rimanov až po Bonaparteho Francúzov a Britov, ktorí tu vládli v období 1800 až 1964. Kto ovládal Maltu, ovládal Stredomorie. A dnes sa táto kľúčová dierka Európy stala symbolom, a to pre samotných Malťanov ako aj pre tých, ktorí by ich chceli vidieť znovu pod nadvládou cudzej ideologickej moci.
Počas jej dlhej histórie bol príbeh Malty plný vpádov a dobývania. Bola rad radom pod nadvládou Feničanov, Grékov, Rimanov, Arabov, Normanov, Švábov, Aragónčanov, Kastílčanov, Francúzov a Angličanov. V priebehu týchto storočí bol však pre Malťanov pravdepodobne kľúčovým momentom deň, ktorý ich najviac definoval, ráno 18. mája 1565, kedy sa veľmajster Rádu sv. Jána v Jeruzaleme, Jean Parisot de la Valette, pozrel na more a zbadal flotilu 180 tureckých vojnových lodí, v ktorých bolo 48 000 najlepších vojakov Ottomana Sultána Sulejmana Nádherného.
Proti tejto ohromnej presile stálo a bojovalo asi 8000 rytierov a maltských dobrovoľníkov, ktorí po obrovských stratách príval Turkov zahnali späť. Veľké obliehanie Malty je historikom známe ako jeden z rozhodujúcich zlomových bodov v boji medzi islamom a kresťanstvom v 16. storočí. Je tiež jedno z najväčších, najzúrivejších a najoslavovanejších víťazstiev západnej histórie. Ich obrana bola taká hrdinská, že aj veľký cynik Voltaire povedal: „Nič nie je známejšie ako obliehanie Malty.“
Toto pevné odhodlanie krajiny odolať tvárou v tvárou útlaku ostalo aj v priebehu storočí silné. Počas Druhého veľkého obliehania Malty, ako to nazvali historici, táto malá krajina odrazila silu nacistickej vojnovej mašinérie, najprv s niekoľkými protilietadlovými zbraňami a ... neuveríte ... s tromi zastaranými dvojplošníkmi z 1. svetovej vojny, ktoré niesli mená „Viera“, „Nádej“ a „Láska“. Kým vojna ešte stále zúrila, v roku 1942 kráľ George VI. udelil celej „ostrovnej pevnosti Malty“ George Cross, ktorým ocenil „hrdinstvo a oddanosť, na ktoré sa bude dlho slávne pamätať.“ Tento moment bol taký jedinečný, že symbol George Cross bol neskôr v roku 1964 vyšitý na novú maltskú vlajku, ktorej súčasťou je až doteraz.
Posledná bašta
Jeden z najlepších ukazovateľov toho, že tento maličký štát ostáva významným na svetovej scéne, môžu zhodnotiť samotní ideológovia, pre ktorých je katolícka Malta už dlho krajinou mimoriadneho záujmu. A ich dlhý pochod cez maltské politické a akademické inštitúcie začína rodiť svoje ovocie. Mnohí Európania museli byť šokovaní, keď zistili, že na Malte neexistovala právna úprava rozvodov až do roku 2011, kedy boli napokon uzákonené. O tri roky neskôr bol len s malou opozíciou schválený zákon o civilných zväzkoch. Teraz však nová ľavicová vláda bojovníkom „gender“ sľúbila, že toho bude viac.
Európskou úniou financovaná homosexuálna lobby ILGA Europe mala dobrý dôvod na to, aby minulého roku usporiadala svoju hlavnú konferenciu vo Vallette. Ten istý dôvod mala Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo na vydanie dokumentu v roku 2007, v ktorom odsudzovala Maltu a ďalšie odolávajúce štáty – Írsko a Poľsko – za ich odmietanie ísť v súlade s „reprodukčnými právami.“ Ľahko sa dá vidieť, kto sú hlavní lídri v novej vojne proti kresťanstvu alebo jeho pozostatkom, ktorú vedú na Malte prostredníctvom toho, čo pápež Benedikt nazval „radikálnym sekularizmom.“
Čo bude s budúcnosťou Malty? Na nedávnej večeri som maltských pro-life predstaviteľov upozornila, že títo sekularisti, bojovníci za „gender ideológiu“ a potraty idú po nich ako ďalšia vlna útočníkov. Táto malá skupinka Malťanov je to, čo ostalo a keď už teraz podľahlo aj Írsko, armády Veľkého projektu svetového sociálneho inžinierstva budú na nich tlačiť so všetkými peniazmi a politickými silami sekulárneho sveta.
Oni však vedeli lepšie ako ja, že ich vlastné ozbrojené zložky sú oslabené. The CIA World Factbook nám hovorí príbeh v číslach. Podľa nich je 90% Malťanov katolíkov a iné štatistické údaje, ktoré som našla, hovoria, že je to skôr 95-98%. Moji maltskí priatelia mi však so smutným pokrútením hlavy hovoria, že „iba“ 50% obyvateľstva dnes pravidelne chodí na svätú omšu. Môže sa to zdať ťažké na pochopenie, keď odhady pre Francúzsko sa pohybujú v jednociferných číslach a pre Taliansko je to okolo 18%. Povedali mi však, že pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi to na Malte bolo skôr 80%.
Jeden z najjednoduchších, najrýchlejších a zároveň aj najviac usvedčujúcich spôsobov ako zistiť, ktoré krajiny sú vo viere „najkatolíckejšie“, je vyhľadať si ich štatistické údaje o pôrodnosti. A práve tu vidíme chorobu, ktorá sa šíri v tejto maličkej, silno katolíckej krajine. Factbook nám ukazuje, že úhrnná plodnosť na Malte je 1,54 živonarodených detí na jednu ženu. Demografi však tvrdia, že na udržanie stabilnej populácie, ktorá je nevyhnutná pre hospodársku i sociálnu stabilitu, potrebuje krajina na jednu ženu 2,1 živonarodených detí. Malta upadá.
Dokument OSN z roku 2011 zaznamenal, že maltská vláda pokladá súčasný stav úrovne plodnosti za „uspokojivý“ a že sa v tejto veci „nijako nezasahuje“, i keď vláda poskytuje „nepriamu podporu.“ Hoci neboli k dispozícii štatistiky o používaní antikoncepčných prostriedkov, Populačná divízia oddelenia OSN pre hospodárske a sociálne veci povedala: „Plánované rodičovstvo nadobúda na Mate za posledné roky väčšie prijatie. Zákon o tlači z roku 1974 zrušil zákaz o reklamovaní antikoncepčných prostriedkov. V nasledujúcom roku bol zrušený zákaz o ich dovoze. Vláda poskytuje nepriamu podporu pre činnosti plánovaného rodičovstva.“
Malta sa v roku 2004 pripojila k veľkému európskemu vstupu do konfederácie Európskej únie a v roku 2008 prijala Euro. Podľahli však Malťania ideológom? Myslím, že táto vojna stále prebieha. Ako človek, ktorý úspešne prekonal potenciálne smrteľnú chorobu, viem, že diagnóza nie je to isté ako rozsudok smrti.
Po rokoch života v Taliansku, kde je cynizmus ohľadom štátu a Cirkvi takmer charakteristickou národnou črtou, bola moja návšteva Malty odhaľujúca. Mali sme pred sebou krajinu, ktorá bola takmer až zúrivo hrdá na svoju slávnu minulosť, prírodnú krásu, architektúru, profesionálne námorníctvo, jazyk, zvyky, kultúru a najviac na svoje náboženstvo. Spolu s kamarátkou sme si po menej ako 72 hodinách všimli jeden spôsob, ako sa títo šťastní, štedrí a vľúdni Malťania nezapájajú do „Európskeho projektu“: odmietajú zúfalstvo a moderný odbor k sebe samému. Európa je spoločnosť, v ktorej momentálne dominuje úzkosť a nihilizmus, no tieto jedovaté znaky sa na ostrovoch vyparili tak, ako ranná hmla.
Európania, ktorí odmietli kresťanstvo, majú veľký strach z príšerných síl, ktoré vyrástli z ideológií 20. storočia a ktoré sa nedajú ovládať. No Malta má tajomstvo; zachovala si svoju odvekú vieru a nádej.