Svedectvo: Čilský zákaz potratov mi doslova zachránil život

937
Jakub Betinský
Kultúra života

Moja mama bola sexuálne zneužitá, keď mala 15, čo malo za následok jej otehotnenie. V tých rokoch sa vtedajšej spoločnosti priečilo hovoriť o sexualite a podobných veciach, čo bolo z časti posilňované hanbou a zlou povesťou, ktorý by to spôsobilo hocijakej rodine. Moja slobodná mama čelila tejto situácii šesť mesiacov a musela znášať fakt, že bývala iba pár metrov od človek, ktorý ju zneužil. Potom jej bruško začalo viditeľne rásť; už som sa nemohla viac schovávať.

Pre moju rodinu to boli hrozné časy – hanba, pre ktorú chodila moja mama so sklonenou hlavou. Bola to ale viera mojej starej mamy, ktorá teraz všetko zmenila. Ako ochrankyňa môjho života, za ktorý niesla spolu s mojou mamou zodpovednosť, sa rozhodla mi kvôli Boha dať šancu žiť a verila, že jeho plán pre každé živé stvorenie je dokonalý, i keď niekedy sa zdajú byť podmienky neprajné. Moja mama porodila 27. januára 1989. Narodila som sa do slabých ekonomických pomerov uprostred rodinnej krízy a samozrejme počas niekoľkých smutných chvíľ.

Moja mama nezniesla toľko bolesti a  odišla z domu ponechajúc ma v starostlivosť mojej starkej na ďalších približne 16 rokov. Počas mojich ranných rokov sa mama snažila byť tak prítomná ako len mohla, i keď z diaľky. Ten čas a vzdialenosť nás oddeľovali každý deň.

Vyrástla so v evanjelikálnej kresťanskej domácnosti a svoje detstvo a vzdelanie som strávila ako členka pentekostálnej kongregácie. Tá zmenila spôsob môjho myslenia a žitia a tiež mi dala hodnotu – tú hodnotu, ktorá mi bola ukradnutá spoločnosťou, nehovoriac ani o nedostatku vzťahov a podpory v situácii, v ktorej som sa nachádzala.

Ako šestnásťročná som čelila veľmi silnej existenčnej kríze. Prechádzala som pubertou a chcela som nájsť na všetko odpoveď, nejaký dôvod. Stratila som zmysel žiť a tak ma zobrali k psychológom a psychiatrom; dostalo sa mi rôznej liečby, ale nič nezaberalo. Jeden deň som sa rozhodla zmiznúť, čo bola moja reakcia na potrebu vedieť, prečo som sa nenarodila v normálnej rodine, kde by som mala rodičov, bratov, atď. Každý deň, ktorý som žila, bol pre mňa bolestivý a tak som si zvolila to, čo som vnímala ako „ľahký únik“ – pokúsila som sa o samovraždu s tabletkami. Narazila som na úplne dno. Ale Boh ma vo svojom nekonečnom milosrdenstve zachránil a dal mi zmysel žiť, nádej, spásu.

Vytiahol ma zo zúfalstva a daroval mi pokoj. Uvedomila som si, že s Bohom dáva všetko zmysel a že všetci sme cenní bez ohľadu na to, akým spôsobom a za akých podmienok sme prišli na tento svet. Existuje mnoho dôvodov, pre ktoré ráno vstávam a ďakujem Bohu za každý nový deň.

Ako pre iných, ani pre mňa to nebolo ľahké. Boh mi dal do rúk všetky nevyhnutné prostriedky a nástroje na to, aby som čelila svojmu životu, prekonala svoj strach. Ale hlavne mi pripomenul, že ma miluje a že sa o mňa stará odkedy som bola v maminej maternici – vie o každom detaile i toho posledného vlasu na mojej hlave. Pripomenul mi, že nie som sama a že som sama nikdy nebola. Žalm 27:10 hovorí: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ Ako mnoho iných, toto je jeden z prísľubov, ktorý sa vyplnil počas môjho života.

Teraz mám 27 rokov. Po mojom boku mám úžasného muža, ktorý ma miluje so všetkými jeho silami i slabosťami. Som matkou dvoch krásnych detí – jedno má tri a druhé sa ešte nenarodilo. Boj ale pokračuje, pretože každý deň musíme čeliť obrovským ťažkostiam: takmer pred rokom mi zistili cukrovku 2. typu. V najsledujúcich mesiacoch som otehotnela, čo je považované za vysokorizikové tehotenstvo, pretože moja choroba môže spôsobiť mnoho komplikácii s rizikom pre mňa i moje dieťa. Ale i napriek tomu som stále tu a s Božou pomocou bojujem.

Milujem život! Vážim si každú sekundu, ktorú mám a neznepokojujem sa s tým, čo sa stalo alebo čo prinesie zajtrajšok. Žijem zo dňa na deň a ďakujem za to dobré i za to zlé, keďže koniec koncov sme všetci Božím zázrakom.

Do 1989 roku boli v Čile potraty legálne. Ale ešte v tom istom roku – keď som sa narodila – bol tento zákon zrušený. Pre mňa to nebola náhoda – bola to Božia ruka, ktorá nezasiahla iba v mojom mene, ale v mene mnohých ďalších, ktorí si zaslúžili žiť. Čo sa týka vzťahu s mojou mamou, takmer pred tromi rokmi sa stalo niečo, čo poznačilo naše životy – príchod môjho prvého dieťaťa. Mohla som s ňou zdieľať chvíle počas jeho narodenia a bol to pre nás vzácny moment a nová príležitosť. Teraz sme zjednotené viac ako kedykoľvek predtým a pomaly sa si nahradzujeme všetkom čas, ktorý sme stratili.

Či som šťastná? Samozrejme! Nesmierne – nie preto, že život je ľahký – ale jednoducho preto, lebo sa spolieham na moju vieru; na vieru, ktorá verí v nemožné. Možno bol pre spoločnosť môj život zlyhaním, ale to nie je pravda. Moja mama mi hovorieva: „dcéra, začali sme kráčať k cieľu.“

Chcem povedať každému, kto sa stane svedkom života – tým zmäteným mamám, mladým dospievajúcim akou bola i moja mama – že život je Božím zázrakom a že neľútostnejším a krutejším, ako situácie v ktorej ste, je potrat, pretože každý si zaslúži žiť. Potrat nie je riešenie; skutočné riešenie je dať dokopy sieť ľudí na pomoc v týchto zúfalých situáciách. Možno ak by mala moja mama viac podpory, bol by to iný príbeh.

Riešením nie je schválenie potratu v Čile – riešením je vytvoriť v našej krajine tieto podporné siete ľudí pre tieto prípady. Žiadny spôsob nie je ľahký. Sú tu dve možnosti: potrat alebo pôrod živého dieťaťa, život a smrť; spôsobenie bolesti, ktorá bude pre niektorých ľudí väčšia ako pre iných. Je tu ale veľký rozdiel medzi týmito možnosťami: život je nádejou, zázrakom; potrat je vraždou a bolesťou.

Božia vôľa je dokonalá a ja sa jej pridŕžam. Možno som pre mnohých fanatičkou, ale fanatizmus zachránil môj život a vďaka Bohu mám úžasný život. „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“