Sv. Tomáš Akvinský a Pápež František sa vyjadrujú k Prvému listu Korinťanom 11, 27–29

1,345
Kultúra života

Pápež Lev XIII. vo svojej úžasnej encyklike o Svätom písme s názvom Providentissimus Deus píše:

Spolu so scholastikou prišiel aj svieži a vítaný pokrok v štúdiu Biblie... hodnotné dielo, ktoré zanechala scholastika pri rozoberaní Svätého písma je viditeľné v jej teologických úvahách a jej komentároch. Meno, ktoré je v tejto súvislosti najvýznamnejšie zo všetkých, je sv. Tomáš Akvinský (č. 7).

S úplnou istotou sa teda môžeme, a aj by sme sa mali, zamerať na komentáre Anjelského lekára o Apoštolovi národov. Tieto komentáre pochádzajú z najzrelšieho obdobia Tomáša Akvinského. Zároveň patria medzi jeho najlepšie úvahy v rámci jeho hlavných diel, medzi ktoré patrí aj Magister SacraePaginae. To pochádza ešte z jeho univerzitných čias.

Začiatkom tohto týždňa som v Novom liturgickom hnutí (New LiturgicalMovement - NLM) diskutovala o udivujúcom vylúčení Prvého listu Korinťanom z pokoncilovej liturgie. Išlo konkrétne o pasáž 11, 27-29, ktorá bola vyňatá ako z omše, tak aj z bohoslužieb. Stalo sa tak napriek skutočnosti, že ešte pred koncilom bola prítomná na nespočetných miestach v liturgii. V oveľa väčšom údive ostávame po tom, ako si prečítame komentáre, ktoré o týchto veršoch napísal svätý Tomáš Akvinský.

 

Komentár sv. Tomáša Akvinského o 1 Kor 11, 27-29

Preto každý, kto by nehodne jedol tento chlieb alebo pil z tohto kalicha, bude mať vinu na Pánovom tele a krvi [č.  687-94]. Ale nechajme človeka, aby sa prejavil: nechajme ho jesť z tohto chleba a napiť sa z kalicha [č.  695-96]. Pretože ten, kto nie je hodný jesť a piť a robí tak, požíva svoje odsúdenie a nerozpozná telo Pána [č. 697].
       687. Po poukázaní na dôstojnosť tejto sviatosti Apoštol povzbudzuje veriacich, aby ju prijímali s úctou. Najprv načrtáva nebezpečenstvo. To ohrozuje tých, ktorí ju prijímajú nehodne. Potom k nemu pridá spásonosnú nápravu, a to pomocou slov ale nechajme človeka, aby sa prejavil.
       688. Po prvé, používa tu slovo preto, lebo to, čo je sviatostne prijímané, je Kristove telo, a to, čo sa pije, je Kristova krv. Každý, kto by nehodne jedol tento chlieb alebo pil z tohto kalicha, bude mať vinu na Pánovom tele a krvi.
       Ak sa zameriame na tieto riadky, najskôr je nutné ozrejmiť, kedy človek nehodne je a pije. Podľa poznámok Gloss sa to môže udiať tromi spôsobmi.
        V prvom rade je to pri slávení tejto sviatosti, a to vtedy, ak je slávená iným spôsobom ako to ustanovil Kristus. Napríklad, ak sa pri tejto sviatosti ponúka iný ako pšeničný chlieb alebo iná tekutina ako hroznové víno. Preto je napísané, že Nadab a Abiu, ktorí sú synmi Árona, ponúkli Pánovi "nenáležitý oheň, aký im Pán neprikázal. I vyšiel oheň od Pána a zabil ich, takže umreli pred Pánom." (Lv 10, 1).
       689. Druhou možnosťou je, ak niekto pristúpil k Eucharistii, avšak neprechovával zbožné myšlienky. Tento nedostatok oddanosti je v niektorých prípadoch odpustiteľný. Napríklad, keď je niekto vo svojej mysli rozptyľovaný svetskými záležitosťami, jeho prejav úcty k sviatosti je len akýmsi zvykom. Pri tomto nedostatku oddanosti sviatosť síce neprináša až také plody duchovného občerstvenia, avšak, ako to tvrdí aj Apoštol, človek sa takto neprehreší proti Pánovmu telu a krvi. Istý druh nedostatku oddanosti je však smrteľným hriechom. Ide o pohŕdanie touto sviatosťou. V písme sa o tom píše takto: "Ale vy ho znesväcujete, keď hovoríte: ’Pánov stôl môže byť poškvrnený a jeho pokrmom môže byť bezcenný plod’" (Mal 1,12). O tejto nedostatočnej oddanosti sa píše aj v komentári Gloss.
        690. Tretí príklad toho, že niekto je nehodný je, že k Eucharistii pristupuje s úmyslom vykonať smrteľný hriech. V Písme je totiž napísané: "nesmie prejsť a pristúpiť k oltáru, lebo má telesnú chybu" (Lv 21, 23). Človek má telesnú chybu počas doby, keď pretrváva v úmysle konať hriech. Ten je však odobraný kajúcnosťou. Ľútosť mu odníma vôľu konať hriech a prináša mu úmysel pristúpiť k sviatosti zmierenia a vykonať zadosťučinenie na odpustenie vín a večného trestu. Sviatosť zmierenia a zadosťučinenie slúži rovnako aj na zmierenie jednotlivca s ostatnými členmi Cirkvi. Preto ak je to nutné, napríklad, keď niekde nie je dostatok spovedníkov na prijatie tejto sviatosti, stačí práve ľútosť. Ale vo všeobecnosti by mala prijatiu Eucharistie predchádzať spoveď so zadosťučinením. V knihe O cirkevných dogmách (On ChurchDogmas) sa preto píše: "Ten, kto chce pristúpiť k sv. prijímaniu by mal so slzami v očiach a modlitbami vykonať zadosťučinenie. Keďže verí v Boha, mal by Eucharistiu prijať čistý, bez obáv a s pocitom bezpečia. Ale keď to hovorím, mám na mysli osoby nezaťažené ťažkými a smrteľnými hriechmi. Tomu, čo spáchal smrteľné hriechy po krste radím, aby vykonal zadosťučinenie verejným kajaním sa. Následne po rozhrešení kňazom pristúpi k prijímaniu, a to len v prípade, ak si nepraje byť zavrhnutý Cirkvou."
       691. Zdá sa však, že hriešnici k tejto sviatosti nepristupujú nehodne. V tejto sviatosti je totižto prijímaný Kristus a on je duchovným lekárom, ktorý o sebe hovorí: "lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí" (Mt 9, 12). Dôvodom je, že táto sviatosť je duchovným pokrmom, rovnako ako je krst duchovným znovuzrodením. Veď ľudia sa rodia, aby mohli žiť, avšak kým sa človek nenarodí, nemôže prijímať žiaden pokrm. Preto táto sviatosť nie je určená hriešnikom, ktorí ešte nežijú v milosti posväcujúcej i keď pokrstiť sa dať môžu.
         Okrem toho, ako vo svojom Komentári k listom sv. Jána píše Augustín, "Eucharistia je sviatosť lásky a cirkevnej jednoty." Hriešnikovi chýba kresťanská láska, a preto je právom oddelený od jednoty Cirkvi. Ak teda pristúpi k tejto sviatosti, klame, pretože svojím konaním svedčí o svojej blahosklonnosti, ktorá však nie je pravdivá. No keďže hriešnik niekedy v túto sviatosť verí, má povolené pozrieť sa na ňu. Tento akt je však neveriacim úplne odopretý. Tak to tvrdí aj Dionýz vo svojom diele O cirkevnej hierarchii.
       692.  Po druhé, je potrebné zvážiť, ako sa ten, čo nehodne prijíma túto sviatosť previní proti Pánovmu telu a krvi. V komentári Gloss je to vysvetlené tromi spôsobmi.
        Prvý je materiálny: keď sa človek cíti vinným zo spáchania hriechu proti telu a krvi Kristovej, ktoré sú prítomné vo sviatosti Eucharistie, a zároveň si je vedomý, že túto sviatosť prijal nehodne, tak je jeho vina znásobená. Jeho previnenie je oveľa väčšie práve preto, že uráža väčšiu bytosť ako je on sám: "uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený?" (Hebr 10, 29).
       693. Druhé vysvetlenie je založené na prirovnaní, takže význam by bol nasledovný: ten, kto by sa previnil proti Pánovmu telu a krvi bude teda potrestaný tak, ako keby Krista sám zabil: "v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech" (Hebr 6, 6). Ale podľa tohto sa zdá, že najväčší hriech spácha ten, kto telo Kristovo príjme nehodne. Odpoveďou však je, že hriech môže byť smrteľný dvoma spôsobmi: v prvom rade to môže byť podľa druhu hriechu, ktorý sa určuje na základe objektu, voči ktorému sa jednotlivec previní. Ide tu napríklad o previnenie proti Bohu, kde patria hriechy ako bezbožnosť, rúhanie sa, a tak ďalej. Avšak tieto hriechy sú oveľa vážnejšími ako sú tie spáchané proti ľudskej prirodzenosti Krista. Preto aj Pán sám hovorí: "Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom." (Mt 12, 32). A zase skupina hriechov spáchaná proti prirodzenosti Krista je oveľa vážnejším previnením ako skupina previnení proti sviatostiam.
        Na druhej strane, závažnosť hriechu je podmienená aj postojom zo strany hriešnika. Človek hreší viac, keď jeho hriech pramení z nenávisti, závisti alebo akejkoľvek inej škodoradosti (napríklad tí, ktorí zhrešili ukrižovaním Krista), ako ten, kto hreší zo slabosti (napríklad tí, ktorí niekedy nehodne pristupujú k sviatosti). To však neznamená, že by mal byť hriech nehodného prijatia sviatosti porovnávaný s hriechom zabitia Krista, ako keby išlo o rovnaký prečin. Ide tu len o určité podobenstvo: v oboch z týchto prípadov sa jedná o toho istého Krista.
        694. Tretie vysvetlenie časti: človek má vinu na Pánovom tele a krvi sa nesie v zmysle, že telo a krv Pána, ho usvedčí. Pretože ak je niečo dobré prijaté so zlým zámerom, tak to môže človeku ublížiť. Rovnako ako keď niekto veľa získa tým, že dobre využije zlo. Príkladom môže byť, keď Pavol profitoval z navádzania Satana.
        Takto bol vylúčený omyl tých, ktorí tvrdia, že len čo sa sviatosť dotkne pier hriešnika, Kristovo telo sa tam už nenachádza. Proti tomuto hovoria aj slová Apoštola: ktokoľvek by nehodne jedol tento chlieb a pil z Pánovho kalicha. Totižto podľa vyššie uvedeného názoru by nikto nebol schopný nehodne jesť ani piť. To však je v rozpore s pravdou o tejto sviatosti. Podľa nej telo a krv Kristova zostávajú vo sviatosti prítomné tak dlho, kým je sviatosť viditeľná a je jedno, kde sa nachádza.
        695.  Teda keď hovorí slová, ale nechajme človeka, aby sa prejavil, využíva tu prostriedok na riešenie tohto problému. Najskôr navrhne spôsob nápravy; potom ozrejmí jeho opodstatnenie, a to v časti pretože ten, kto je. Následne objasňuje dôvod svedectvom, a to slovamipretože tých je veľa.
        696. V prvom rade tvrdí: pretože ten, kto nehodne prijíma túto sviatosť sa veľmi previňuje. Je teda nutné, aby človek sám seba najskôr preskúmal. Mal by starostlivo skontrolovať svoje svedomie, a to pre prípad, že by sa v ňom mohol nachádzať úmysel spáchať smrteľný hriech alebo akýkoľvek hriech z minulosti, ktorý doteraz ešte dostatočne neoľutoval. A tak ho pripraveného po starostlivom preskúmaní nechajme jesť z tohto chleba a piť z kalicha, pretože pre tých, ktorí ho sú hodní prijať to nie je jed, ale medicína: "Nech každý skúma svoje skutky" (Gal 6, 4); "Seba samých skúmajte, či máte vieru" (2 Kor 13, 5).
        697.  K slovám spôsobu nápravy, pretože ten, kto je, pridáva aj opodstatnenie, v ktorom uvádza: predchádzajúce preskúmanie je nutné, pretože ten, kto nehodne je a pije požíva svoje odsúdenie, teda svoje zavrhnutie: "tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie" (Jn 5, 29). Nerozlišuje Pánovo telo, teda nevidí rozdiel medzi telom Kristovým a ostatným. Preto ho prijíma úplne rovnako ako inú potravu: "Ak sa v budúcich pokoleniach niekto z vášho potomstva v stave nečistoty priblíži k posvätným darom, ktoré Pánovi zasvätia Izraeliti, ten človek musí byť vyhubený spred mojej tváre" (Lv 22, 3).

* * *

V predchádzajúcom texte sme mohli vidieť, ako Tomáš Akvinský prehľadne vysvetľuje biblickú časť 1 Kor 11, 27-29, a to v súlade s väčšinou katolíckych teológov a autoritatívnych dokumentov  počas celej doby. V úplnom kontraste sú vyjadrenia pápeža Františka v Amoris Laetitia, kde jasne tvrdí (tak zvyknú tvrdiť aj moderní biblickí vykladači), že časť vv. 27-29 je oveľa lepšie interpretovaná v sociálnom zmysle, a to v súlade s kontextom 1 Kor 11, 17-34. Zachádza až tak ďaleko, že odmieta tradičné čítanie, pretože je vytrhnuté z kontextu a je všeobecné. Pozorne sa zamerajte na č. 186:

 

Komentár pápeža Františka o pasáži 1 Kor 11, 27-29

       185. Pri týchto riadkoch robíme dobre, že berieme vážne biblický text, ktorý je zvyčajne interpretovaný mimo kontextu alebo len vo všeobecnom zmysle, a to aj s rizikom, že prehliadneme jeho bezprostredný a priamy význam, ktorý je výrazne sociálny. Hovorím konkrétne o prvom liste Korinťanom 11, 17-34, kde svätý Pavol v komunite čelí zahanbujúcej situácii. Bohatší členovia mali tendenciu diskriminovať tých chudobnejších, a to priniesli aj na agapé, ktoré sprevádzalo slávenie Eucharistie. Zatiaľ čo si bohatí užívali svoje jedlo, chudobní sa prizerali a boli hladní:  "Jeden je hladný a druhý opitý. Nemáte domy v ktorých by ste jedli a pili? Alebo snáď opovrhujete Božou Cirkvou a ponižujete tých, ktorí nič nemajú?" (Vv. 21-22).
        186. Eucharistia si vyžaduje, aby sme boli členovia jedného tela Cirkvi. Tí, ktorí sa obracajú na Kristove telo a krv nemusia raniť to isté telo, keď robia až škandalózne rozdiely a delenia medzi jej členmi. Presne toto znamená "rozlišovať" telo Pána a uznať ho s vierou a láskou rovnako vo sviatostných znakoch ako aj v spoločenstve. Tí, ktorí tak nespravia, jedia a pijú svoj rozsudok (porovnaj v. 29). Slávenie Eucharistie sa tak stáva neustálym oslovením každého, aby "skúmal sám seba" (v.  28), aby rozšíril rodinu o veľké spoločenstvo znevýhodnených a takto prijal sviatosť tej eucharistickej lásky, ktorá nás spája do jedného tela. Nesmieme teda zabúdať na to, že "‘mystika‘ sviatosti má sociálny charakter" (Pápež Benedikt XVI). No ak tí, ktorí ju prijali privierajú nad chudobnými a trpiacimi oči, alebo súhlasia s rôznymi formami oddeľovania, pohŕdania a nerovnosti, vtedy je Eucharistia prijatá nehodne. Na druhej strane, rodiny, ktoré sú riadne pripravené a Eucharistiu pravidelne prijímajú, posilňujú si tak svoju túžbu po bratstve, svoje sociálne povedomie a svoj záväzok voči ľuďom v núdzi.

* * *

Teraz už nie je potrebná žiadna špeciálna expertíza, aby sme videli, že sociálne a morálno-dogmatické čítania z časti 1 Kor 11, 27-29 nie sú v rozpore. V skutočnosti je to súčasťou geniality svätého Pavla. On totižto často prelína to komunitné, duchovné a aj sviatostné. Problém však skôr spočíva v bagatelizovaní alebo vytláčaní dominantného tradičného čítania v dokumente, ktorý je zameraný na problémové otázky. Tento problém sa už nejakú dobu intenzívne rozoberá. Diskutuje sa o tom, komu by malo byť dovolené verejne sa zúčastniť na slávnostnej hostine Svätého Tela a Krvi Krista a komu nie. Typická interpretácia tejto pasáže, symbolizovaná v Cirkevnom lekárovi určenom pre všetkých, je obzvlášť dôležitá a veľmi potrebná práve v súčasnej dobe. Odmietnuť dbať o to, alebo ešte horšie, zaujať voči tomu odmietavý postoj, je príznačné práve pre tento hermeneutický rozpor a diskontinuitu, na ktorú sa tak nadšene zameriaval pápež Benedikt XVI.

A to nás privádza späť k jadru problému: túžbe zamiesť pod koberec náročné posolstvo v časti 1 Kor 11, 27-29, a nutnosti individuálneho spytovania svedomia a úprimného vzdania sa smrteľného hriechu. Niektoré časti zo starého lekcionára sú považované za "príliš náročné" pre moderného človeka, a preto boli z novej verzie vyňaté. Pokiaľ ide o tieto a aj ďalšie "tvrdé učenia" z Písma, Peter Kreeft im smeroval pár ráznych slov:

Chceme ich všetky. Chceme Boha a ... Ale nemôžeme Ho mať a ... pretože nič také nie je. Je len jediný Boh, je "len Boh," nie "Boh a." Boh je žiarlivým Bohom. Sám to hovorí a mnohokrát to spomína vo svojom slove. Ten sa nebude o lásku nášho srdca deliť s inými bohmi alebo modlami. On je náš manžel a jeho láska nebude tolerovať neveru. Jeden tvrdý výrok je duchovne ako aj fyzicky obšírne,a to najmä pre našu dobu. Ale ak budeme tento výrok považovať za tvrdý, máme len ďalší dôvod, aby sme sa naňho opäť pozreli a potom, aby sme sa zamerali na seba práve z tohto uhla pohľadu. Pretože to, že ho považujeme za náročný znamená, že sme ho ešte neprijali, a teda sa o to musíme snažiť. Presne týmto častiam Božieho zjaveného slova musíme venovať najväčšiu pozornosť. Musíme sa zamerať práve na tie, ktoré sa nám nepáčia alebo ktorým nerozumieme. (Rozhodovanie: Praktické rady pre každodenné morálne rozhodnutia [AnnArbor, MI:  Servant Books, 1990], 151)