Rovní, ale rôzni: OSN to stále nechápe

1,648
Kultúra smrti

Všetky členské štáty Organizácie spojených národov 8. marca povinne oslavovali 39. Medzinárodný deň žien, ktorý bol schválený uznesením Valného zhromaždenia v roku 1977. 

Slogan 'rovnosť pre ženy je pokrokom pre všetkých' je o niečo príjemnejší, ak je človek pripravený hlbšie rozobrať pojem rovnosti. Celý deň sa v skutočnosti nesie v duchu sebauspokojivej prázdnoty, pretože OSN sa iba klania pred oltárom populistického feminizmu západu vo veľkom štýle, a len naoko bojuje za práva žien. Oficiálne slávenie MDŽ malo podobu hodinovej akcie v ústredí OSN v New Yorku. Svoj prejav predniesol generálny tajomník Ban Ki-moon, prezident Valného zhromaždenia John Ash a ďalšie prestížne medzinárodné osobnosti, vrátane Hilary Clintonovej.

Webová stránka MDŽ neuspokojivo, aj keď možno predvídateľne, preniká do ducha doby západného feminizmu tým, že reprezentuje rovnosť mužov a žien výhradne prostredníctvom práva žien na rovnaké pracovné príležitosti a rovnaký plat, ako majú muži. Samozrejme, nikto nebude protirečiť, že ide o právo. Ale to, čo je často prehliadané, a dokonca aj zámerne popierané, v debatách o rovnosti mužov a žien, sú biologické skutočnosti, ktoré odlišujú ženy od mužov.

Snaha preraziť sklenené stropy vedie príliš často k tomu, že s deťmi sa zaobchádza, ako keby boli prekážkou kariérneho úspechu. Preto je potrebné nájsť účinné riešenia vo forme lacnej a dostupnej starostlivosti o svojich potomkov. Materstvo sa nepovažuje za niečo, čo samo o sebe prináša radosť, ale len ako voliteľný bonus alebo vedľajší produkt ženskosti.

OSN aj Medzinárodný deň žien padli do bežnej a frustrujúcej pasce, v ktorej je rovnosť medzi mužmi a ženami chápaná ako rovnakosť. Ak ženy nie sú na pracovisku a na popredných pozíciách v rovnakom pomere ako muži, nie sú podľa všeobecnej mienky vytvorené podmienky na dosiahnutie skutočnej slobody alebo rovnosti.

Rovnosť výsledku je na rozdiel od rovnosti príležitostí nedosiahnuteľný ideál. To je dôvod, prečo posadnutosť kariérnym úspechom podkopáva feministické hnutie. Ženskosť je nevyhnutne spojená s materstvom, so schopnosťou počať a porodiť deti – bez ohľadu na to, či to žena robí alebo nie. Napriek tomu sa typická reklama na MDŽ sotva zmieňuje o tejto skutočnosti („ženy môžu pracovať a mať rodinu“), namiesto toho zdôrazňuje povrchné ukazovatele pokroku, akými sú ženy astronautky a predsedníčky vlád.

Rovnako ako nie je možné zaručiť právo každej žene porodiť dieťa alebo merať jej úspech len v súvislosti s materstvom, je chybné aplikovať túto úvahu v oblasti úspešnosti kariéry. Nie každá žena sa môže stať matkou alebo je ochotná a schopná dosiahnuť výkonnú pozíciu vo veľkej spoločnosti. Nie každá sa stane veľkým politickým lídrom, nieto ešte, že bude cestovať v medzinárodnej vesmírnej stanici. Ak sú muži viac zastúpení v profesionálnej sfére, je to prirodzený dôsledok biologickej skutočnosti, že nemôžu rodiť deti.

Schopnosť plodiť preniká život každej ženy a definuje jej životnú dráhu, či už žena má, alebo nemá deti. Tento fakt sa však prehliada v prospech vonkajších ukazovateľov materiálneho úspechu. Znepokojujúce je, že oveľa naliehavejšie otázky, ako je prístup k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti a problematika násilia páchaného na ženách, predstavujú na zozname problémov, ktorým chce OSN čeliť, oveľa menšiu prioritu ako zastúpenie žien na pracovisku.

Dievčatká samozrejme môžu snívať o tom, že sa stanú astronautkami alebo premiérkami, ale pravdepodobne nie je možné tieto kariérne cesty skĺbiť s materstvom. Nároky na túto prácu sú len veľmi ťažko zlučiteľné so starostlivosťou o deti. Jedine, ak je manžel v role matky alebo si rodina môže dovoliť platiť niekoho, kto sa stará o deti na plný úväzok. V obidvoch prípadoch musí žena obetovať možnosť aktívne sa podieľať na výchove dieťaťa.

Väčšina žien má skôr starosti, ako si udržať pevnú pôdu pod nohami, a nie ako rozbiť sklenený strop. Táto druhá snaha sa týka predovšetkým malej skupiny žien zo strednej triedy, ktoré žijú v západných krajinách. Spojené kráľovstvo je vedúcou krajinou, pokiaľ ide o propagáciu feminizmu v médiách. Je pozoruhodné, že práve tu sa odohráva najviac udalostí spojených s oslavou MDŽ. Nedávna štúdia ukázala, že veľké množstvo  žien zo strednej triedy opúšťa v Británii svoje pracoviská. Ekonomický faktor pritom nezohráva takmer žiadnu rolu, keďže väčšina respondentiek uviedla, že peniaze neboli dôvodom, jednoducho nechceli platiť cudziemu človeku za výchovu svojho dieťaťa. 

Gendercída, najväčšia hrozba existencie žien, si ani nezaslúži zmienku v oficiálnych materiáloch MDŽ. História dňa žien poznamenáva, že Čína - krajina, ktorá čelí vážnej hospodárskej a sociálnej kríze kvôli nerovnováhe medzi mužmi a ženami v dôsledku politiky jedného dieťaťa - oslavuje MDŽ ako oficiálny deň pracovného voľna pre ženy. Zaobchádzanie so ženami v Číne, kde sú spolu so zabíjaním novorodencov ženského pohlavia samozrejmosťou aj nútené potraty a sterilizácie, by malo byť jednou z priorít agendy OSN. Je hanebné, že medzinárodný orgán mlčí o tom, že páry v Číne nemajú slobodu sa sami rozhodnúť, akú veľkú rodinu budú mať, a samotná skutočnosť, že sa niekto narodí ako dievča, môže byť rozsudkom smrti.

To isté možno povedať aj o ďalšej krajine, v ktorej je gendercída veľmi rozšírená - India. Úroveň násilia páchaného na ženách sa tu zvyšuje kvôli systému vena a skorumpovaným úradníkom, ktorí zatvárajú oči pred očividným porušovaním zákonov v súvislosti s výberom pohlavia.

Podľa štatistík OSN chýba až 200 miliónov dievčat práve kvôli gendercíde. Tento problém však neprevláda iba v spomenutých dvoch krajinách. Nedávne štúdie poukazujú na to, že ázijské prisťahovalecké komunity majú podobný pomer narodenia chlapcov a dievčat ako ich domovské krajiny, čo znamená, že západné orgány si zatvárajú oči pre praktizovaním výberu pohlavia. Nedávna analýza štatistiky pôrodnosti dokazuje, že v Británii chýba až 4700 dievčat, ale britská vláda odmieta stíhať potratové kliniky, ktoré boli prichytené pri porušovaní zákona, a sprísniť zákony o potratoch, aby tak predchádzali podobnému zneužívaniu.

MDŽ by mohol byť príležitosťou na zmobilizovanie miliónov ľudí, ktorí by vyžadovali zodpovednosť zo strany vlád spolupracujúcich s ohavnou praxou gendercídy. Podľa slov OSN sa však kvôli vnímaným pokrokom v boji za rovnosť „tón a povaha MDŽ za posledných niekoľko rokov posunuli a MDŽ už nemá pripomínať negatíva, ale oslavovať pozitíva“.

Otvorená feministka Camille Pagliaová, ktorá svoju kariéru založila na prekračovaní sociálnych a kultúrnych rodových noriem, v nedávnom rozhovore priznala, že ženy a dievčatá sú ponižované neustálou snahou o ich definovanie na základe kariéry. Podľa nej treba deti od útleho veku neustále nabádať k tomu, aby premýšľali, čo chcú vo svojom živote. Zároveň treba vytvoriť také flexibilné štruktúry, ktoré by umožnili ženám mať deti skôr, než sa to od nich očakáva podľa všeobecných kultúrne prijateľných noriem, teda vtedy, keď sú na vysokej škole. „Ženám sa často hovorí, že sú budúcimi lídrami. Ale my sme viac ako naša práca. Ženám sa vnucuje mužský model profesionálneho štúdia a dosahovania výsledkov.“

Napriek mnohým článkom a reláciám venovaným západnému feminizmu je toto hnutie vo svojich úmysloch a zámeroch mŕtve, pretože nerieši životy a problémy obyčajných žien. Zameriava sa len na verejné hádky o ezoterických a akademických pojmoch 'intersekcionality' alebo rodových stereotypoch, ktoré nemajú žiadny význam pre matku, ktorá bojuje o to, aby mohla dať svojmu dieťaťu jedlo na stôl a udržala svoj ​​rodinný rozpočet, nehovoriac o ženách, ktoré denne čelia smrti a sexuálnemu násiliu.

Je toto skutočne model, ktorý chcú Spojené národy oslavovať a šíriť 8. marca? Rovnosť pre ženy môže byť pokrokom pre všetkých, ak zahŕňa najzákladnejšie právo na život pre všetky ženy a rešpektuje slobodu prijať materstvo ako život napĺňajúcu voľbu aj v prípade, že to má za následok odmietnutie kariéry a s tým spojenej sebarealizácie.