Reakcia lektorov metód prirodzeného plánovania rodičovstva na vyjadrenia MUDr. Maxa Kašparů na prednáške Bezpečný sex (BHD Life 2015)

1,495
Kultúra života

V rámci Pochodu za život zaznela 19. 9. 2015 na Bratislavských Hanusových dňoch prednáška psychiatra a stáleho diakona Maxa Kašparů s názvom Bezpečný sex.

            Chceme sa vyjadriť k jeho odpovedi na záverečnú otázku o prirodzených metódach plánovaniach rodičovstva (PPR). Cítime povinnosť zareagovať na jeho vyjadrenia nie preto, aby sme vyvolávali polemiku alebo osobný spor, ale preto, aby sme poslucháčom, ktorí sa osobne zúčastnili na tejto prednáške, prípadne ďalším, ktorí sa k nej dostanú cez médiá, boli pomocou pri hľadaní pravdy v tejto oblasti. Zároveň sa chceme zastať všetkých tých, ktorí PPR praktizujú, a tých, ktorí PPR odborne vyučujú a šíria.

            Max Kašparů vo svojej odpovedi spochybnil prirodzenosť metód PPR a praktickú možnosť ich realizácie. Učenie Cirkvi  vyjadrené v Humanae vitae postavil do pozície nie mravnej normy, ale ideálu, „vysokej latky, ktorú nastavila Cirkev“. Oproti tomuto tvrdeniu stoja jasné slová apoštolskej exhortácie Familiaris consortio:

            „...[manželia] nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktorý sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. "Preto takzvaný 'zákon postupnosti' – čiže postupné napredovanie – nie je to isté ako 'postupnosť zákona'; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania. Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy“ (FC 34).  

            V ďalšej časti spochybnil záväznosť učenia Humanae vitae, pričom sa odvolal na to, že celý rad morálnych teológov, koncilových poradcov, vysokých kapacít nesúhlasilo s jej znením, a preto sa rozhodli síce odporúčať prečítanie encykliky, ale konečné rozhodnutie majú urobiť veriaci sami po porade so svojím svedomím. Tu považujeme za potrebné povedať spolu s Jánom Pavlom II., že pravda sa nemeria názorom väčšiny a že učenie Cirkvi o antikoncepcii nepatrí do kategórie otázok otvorených voľnej diskusii medzi teológmi. „Učiť opak znamená privádzať morálne svedomie manželov na scestie,“ povedal k tejto téme Ján Pavol II. 5. júna 1987. Je nesprávne odvolávať sa na svedomie s cieľom vyhnúť sa záväznosti formovať svoje svedomie podľa pravdy, ktorú učí Kristus prostredníctvom Magistéria.

            Aj keď vo svojej prednáške Max Kašparů hovorí o tom, že aj sex má svoj poriadok („řád“) a odvoláva sa na prirodzený zákon a hoci uvádza pekné príklady z Teológie tela Jána Pavla II., (že manželský akt je „liturgiou – oslavou Boha, že manželia sa nemajú používať ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, a tým sa zneužívať), pokračuje ďalej miestami ironickými otázkami, čo je prirodzené na sledovaní príznakov plodnosti. Prirodzené metódy obviňuje z toho, že lásku manželov riadi kalendár a oni nemôžu vykonať spomínanú bohoslužbu, keď po sebe túžia, pričom použil príklad manžela odchádzajúceho každých 14 dní za prácou. Vo svojej irónii pokračuje, keď sa snaží plasticky znázorniť rozhovor medzi takýmito manželmi, keď žena posiela muža spať inde so slovami: „Lojzo, jdi spát nahoru, mám zlé dny!“

            Toto myslenie je ilustráciou nepochopenia pojmu „prirodzené“ a nesprávneho vnímania plodnosti.

            Pojem „prirodzené“ môže mať prinajmenšom dva významy: prvý je „nie umelé, bez použitia umelých prostriedkov, spontánne“, druhý je v súlade s prirodzeným zákonom, ktorý do stvorenia vložil Boh. Cirkev sa vo svojom učení odvoláva na druhý význam tohto slova. Aj biologické zákonitosti ľudskej plodnosti vrátane príznakov plodnosti, podľa ktorých sa človek môže orientovať, sú v súlade s prirodzeným zákonom. Na ich prirodzenosti nič nemení to, že niektoré skutočnosti nie sú práve estetické.

            Tí, ktorí používajú PPR, vnímajú ľudskú plodnosť ako integrálnu súčasť ľudskej osoby, a nie ako vec, s ktorou môžu ľubovoľne manipulovať – akoby v niektorých dňoch bola „zlom“. Užívatelia antikoncepcie považujú jej použite za zásah len na fyziologickej rovine, ktorý sa netýka osoby. Tento pohľad je vo svojej podstate dualistický – t. j. oddeľuje telo (plodnosť) od osoby.

            Manželia praktizujúci PPR považujú plodnosť za dobro, za výraz povolania byť mužom alebo ženou, za Boží dar neoddeliteľný od osoby, za dar a úlohu prijať ju so zodpovednosťou a úctou k Darcovi. Výrazom prijatia tohto poslania je snaha o čo najlepšie poznanie tohto daru, aby človek mohol s Darcom zodpovedne spolupracovať.

            Odpoveď Maxa Kašparů zosmiešnila PPR a znevážila úsilie všetkých, ktorí sa snažia úprimne žiť čisto svoj manželský život, aj tých, ktorí im v tom pomáhajú a usilujú sa napĺňať výzvy Cirkvi vyjadrené už v encyklike Humanae vitae v jej záverečnej časti (1) a v exhortácii Familiaris consortio (2), aj opakované výzvy Jána Pavla II. v množstve príhovorov (3,4).

            V odpovedi Maxa Kašparů bol vyjadrený odmietavý postoj k PPR i k periodickej zdržanlivosti, ale nezaznela žiadna praktická – a mravne dobrá – alternatíva. Pýtame sa: čo poradí manželom ich svedomie, ak odmietnu PPR a nebudú prakticky poznať svoju párovú plodnosť a nebudú sa v nej môcť orientovať? Ak chcú byť zodpovední spolupracovníci Boha pri odovzdávaní ľudského života a z oprávnených dôvodov sa načas alebo natrvalo rozhodnú predchádzať počatiu, aké majú možnosti okrem antikoncepčného správania?

            Zo skúseností vieme, že najrozšírenejším antikoncepčným správaním medzi kresťanskými manželmi je prerušovaný styk a používanie prezervatívov. Môžeme sa pýtať ďalej: Bude takéto manželské spolužitie prirodzené? Budú manželia svojím telom oslavovať Boha? Ak je neestetické sledovanie príznakov plodnosti, je vari estetickejšia ejakulácia mimo tela ženy?

            Na záver Max Kašparů vraví, že „možno bude za svoje názory exkomunikovaný“, a následne sa pýta, či bolo počuť „tie rany, ako mnohým spadol kameň zo srdca“. Aj keď predpokladáme, že tento omyl šíri s dobrým úmyslom, mrzí nás, že dáva poslucháčom falošnú slobodu. Ladislav Hanus, kňaz, morálny teológ a mysliteľ, zdôrazňoval viazanosť slobody na etické normy. Je paradoxom, že stanovisko Maxa Kašparů zaznelo práve na Hanusových dňoch.

Mgr. Anna Siekelová (Fórum života)

Za symptotermálnu metódu – Kippley Prem variant:

Ing.Jozef Predáč a Ing.Simona Predáčová,

Ing. Imrich Schindler a Mgr. Mária Schindlerová  (Liga pár páru na Slovensku)

Za symptotermálnu metódu – Bonnský variant:

Mgr. Eva Šarközyová (ELEP)

NAPROHELP lekár: MUDr. Laura Borošová

Za Billingsovu ovulačnú metódu:

MUDr. Miroslav Mikolášik, Mgr. Mia Lukáčová (Donum vitae)

MUDr. Zuzana Lauková (Centrum Billingsovej ovulačnej metódy)

Za Creightonský model:

Ing. Ľudmila Dydňanská (PloDar)

MUDr. Ivan Wallenfels (Gynekologická-pôrodnícka ambulancia – Gianna)

Za TeenSTAR (úvod do všetkých metód PPR sledujúcich hlien krčka maternice):

MUDr. Peter Lauko (TSP International)

 

Poznámky:

(1)  Pavol VI., Humanae vitae 24: „Predovšetkým je žiaduce (…), aby lekárska veda mohla určiť dostatočne istý základ pre mravne dovolenú kontrolu pôrodnosti, ktorý by spočíval v poznaní prirodzených cyklov. Takto vedci, najmä katolícki, výsledkami svojho bádania jasne dokážu správnosť toho, čo učí Cirkev, že totiž nemôže jestvovať opravdivé protirečenie medzi Božími zákonmi, ktoré sa týkajú odovzdávania života, a tými, ktoré sa týkajú pestovania pravej manželskej lásky.“

(2)  Ján Pavol II., Familiaris consortio 35: „Vzhľadom na problém správnej kontroly pôrodnosti musí sa v súčasnosti cirkevná obec podujať na úlohu vytvárať pevné presvedčenie pre tých, čo chcú prežívať skutočne zodpovedným spôsobom otcovstvo a materstvo a poskytovať im na to konkrétnu pomoc. Zatiaľ čo Cirkev má radosť z výsledkov dosiahnutých vo vedeckom výskume zameranom na presnejšie poznanie obdobia ženskej plodnosti a podporuje stále viac rozširovanie týchto výskumov, musí s novým oduševnením podnecovať zodpovednosť tých – lekárov, odborníkov, manželských poradcov, vychovávateľov a samých manželov – čo môžu naozaj manželom pomôcť, aby prežívali svoju lásku tak, že by rešpektovali štruktúru a ciele manželského aktu, ktorý ju vyjadruje. To však znamená širšie, rozhodnejšie a systematickejšie úsilie o spoznanie, zhodnotenie a uplatňovanie prirodzených metód kontroly pôrodnosti.“

(3) Ján Pavol II., príhovor na Druhej medzinárodnej konferencii o morálnej teológii (12. novembra 1988): „Pavol VI. tým, že popisuje antikoncepčný akt ako vnútorne zlý, učí, že ide o takú morálnu normu, ktorá nepripúšťa výnimky. Žiadne osobné alebo spoločenské okolnosti nikdy nemohli, nemôžu a ani nebudú môcť spôsobiť, aby taký akt bol vnútorne dobrý. Skutočnosť existencie noriem týkajúcich sa konania človeka vo svete, ktoré majú záväznosť tohto druhu – že vylučujú akúkoľvek možnosť výnimiek – je trvalým učením Tradície a Magistéria Cirkvi a katolícky teológ ho nemôže spochybňovať.“

(4) Ján Pavol II., príhovor na Štvrtej medzinárodnej konferencii pre rodiny Afriky a Európy (14. marca 1988): „Nemôžem prejsť mlčaním skutočnosť, že mnohí dnes nepomáhajú niesť manželom túto veľkú zodpovednosť, ale skôr im kladú do cesty veľké prekážky. (…) S deštruktívnymi následkami sa to môže diať aj vtedy, keď učenie tejto encykliky (HV) je spochybňované, ako sa to niekedy stáva dokonca u niektorých teológov a pastierov duší. Takýto prístup môže v skutočnosti spochybňovať učenie, ktoré je zo strany Cirkvi isté; tým sa zahmlieva prijímanie pravdy, ktorá nesmie byť spochybňovaná. To nie je známkou „pastoračného chápania“, ale nepochopenie pravého dobra ľudskej osoby. Pravdu nie je možné merať názorom väčšiny.“

DISKUSIA k článku