Ralliement Leva XIII. - Pastoračná skúsenosť kolaborácie, ktorá sa odklonila od cirkevnej náuky

1,910
Kultúra života

 
Lev XIII. (1878-1903) bol jeden z najvýznamnejších pápežov modernej doby. Zaujal nielen dĺžkou svojho pontifikátu, keďže dlhší pontifikát mal iba bl. Pius IX. (1846-1878), ale predovšetkým rozsahom a bohatstvom formulovanej náuky – cirkevného Magistéria. Jeho učenie zahŕňa encykliky fundamentálnej hodnoty ako sú:
  • Aeterni Patris (Večný Otče, 1879, latinsky, anglicky) o znovuobnovení pozície tomistiky ako základu katolíckej filozofie,

  • Arcanum (O kresťanskom manželstve, 1880, latinsky, anglicky, maďarsky) o nerozlučnosti manželstva,

  • Humanum Genus (Ľudské pokolenie, 1884, latinsky, anglicky, česky) proti slobodomurárom [a podobným sektám, ktoré vedú k herézam gnosticizmu a deizmu, pozn. prekl.],

  • Immortale Dei (Nesmrteľný Boh, 1885, latinsky, anglicky) o kresťanskej povahe a konštitúcii štátov,

  • Rerum Novarum (O veciach nových, 1891, latinsky, slovensky) na témy práce, robotníctva a sociálnych otázok.

Magistérium pápeža Gioacchina Pecciho [Leva XIII.] sa ukazuje ako súčasť organického korpusu, ktorý je pokračovaním učenia svojho predchodcu Pia IX., a ktorý bude pokračovať jeho nástupcom Levom X. Napodiv, kľúčový okamih a novinka Levovho pontifikátu spočíva v jeho prístupe k cirkevnej politike a pastoračnému prístupu voči modernizmu. Práca administratívy Leva XIII. je charakterizovaná vlastne ambicióznym projektom znovu potvrdenia primátu Apoštolskej stolice prostredníctvom redefinície jej vzťahov k európskym štátom a uzmierením Cirkvi a moderného sveta. Jej základ tvorila politika Ralliement  [franc. „znovuspojenia“, pozn. prekl.], tj. uzmierenia Cirkvi so sekulárnou, francúzskou, slobodomurárskou Treťou republikou.

Tretia republika viedla násilnú kampaň odkresťančenia, osobitne vo sfére vzdelávania a vedy. Podľa pápeža Leva XIII. za tento antiklerikalizmus niesli zodpovednosť monarchisti, ktorí bojovali proti Republike v mene svojej Katolíckej viery. Týmto spôsobom mali vyprovokovať hnev republikánov proti katolicizmu. Aby odzbrojili republikánov, bolo nutné presvedčiť ich, že Cirkev nie je nepriateľská voči Republike, iba voči sekularizmu. A pápež sa domnieval, že nie je možné presvedčiť ich žiadnou inou cestou ako podporou republikánskych inštitúcií.

V skutočnosti Tretia republika nebola abstraktná republika, ale centralizovaná jakobínska dcéra Francúzskej revolúcie. Jej program sekularizácie Francúzska nebol dodatočný prvok, ale dôvod pre existenciu republikánskeho režimu. Republikánmi boli preto, že boli anti-katolícki. Nenávideli Cirkev v monarchii rovnakým spôsobom, ako monarchisti nenávideli republiku, pretože ako katolíci milovali Cirkev v monarchii.

Encyklikou Au milieu des sollicitudes (Uprostred úzkosti, 1891, anglicky, francúzsky) pápež Lev XIII. začal politiku Ralliement. Encyklika nežiadala katolíkov, aby sa stali republikánmi, ale inštrukcie so Svätej stolice smerom k nunciom a biskupom, ktoré pochádzali od samotného pápeža, ju v tomto zmysle interpretovali. Na veriacich sa vyvinul nepredstaviteľný tlak, dokonca až do takej miery, aby uverili, že ktokoľvek by vytrval vo verejnej podpore monarchie, upadal do smrteľného hriechu. Katolíkov to rozdelilo na dva tábory: „zástancovia(„ralliés“)“ a „vzdorujúci“ („réfractaires“), čím sa zopakovala situácia z roku 1791, keď sa v čase stanovenia civilnej Ústavy [ktorá nahradila autoritu kráľa, dovtedy v Európe nevídaný krok, pozn. prekl.] rovnako rozdelil francúzsky klérus. Zástancovia prijímali pápežove pastoračné usmernenie, keďže neomylnosť prisudzovali jeho vyjadreniam vo všetkých oblastiach, vrátane politickej a pastoračnej [pripomeňme, že dogma vyhlásená v roku 1870 hovorí, že pápež je neomylný vo veciach viery a mravov, ktoré vyhlási ex cathedra. O dezinterpretácii neomylnosti viď aj tento článok, pozn. prekl.].

Na druhej strane, vzdorujúci patrili ku katolíkom s lepšou teologickou a spirituálnou formáciou, ktorí odporovali politike Ralliement a pridŕžali sa názoru, že keďže je to pastoračné opatrenie, nedá sa považovať za neomylné, a preto môže byť nesprávne. Jean Madiran, ktorý podrobil politiku Ralliement zdrvujúcej kritike (v publikácii Les deux Démocraties. NEL, Paris 1977), poznamenal, že pápež Lev XIII. žiadal monarchistov vzdať sa [obnovenia] monarchie v mene náboženstva, aby neskôr mohol viesť účinnejší boj za obranu viery. Mimo tento boj, ktorý však zďaleka nevyhral, sa politika Ralliement premietla do rujnujúceho detenté, politiky uvoľnenia, s nepriateľmi Cirkvi.

Napriek snahe Leva XIII. a jeho štátneho tajomníka Mariana Rampollu, táto politika dialógu zaznamenala fatálny neúspech a nebola schopná dosiahnuť ciele, ktoré sama navrhovala. Anti-kresťanské správanie Tretej republiky nabralo na intenzite, až nakoniec 9. decembra 1905 vyústilo do zákona „Loi concernant la Séparation des Eglises et de l’Etat“, známeho ako „Combesov zákon“ (Émile Combes,1835 –1921, franc. premiér 1902-1905, pozn. prekl.). Zákon potlačil všetko financovanie a verejné uznanie Cirkvi a považoval náboženstvo výhradne za súkromnú a nie spoločenskú záležitosť. Uzákonil konfiškáciu cirkevného majetku štátom, pričom bohoslužobné budovy boli bezplatne poskytnuté „kultúrnym spolkom,“ ktoré si zvolili veriaci bez ohľadu na schválenie Cirkvi. Konkordát z roku 1801, ktorý upravoval vzťahy Cirkvi a štátu po vyše jedno storočie a ktorý chcel pápež Lev XIII. uchovať za každú cenu, sa rozpadol.

Republikánska moc vo svojom boji proti Cirkvi v tom čase čelila už novému pápežovi, Piovi X., ktorý bol zvolený na pápežsky stolec 4. augusta 1903. Svojimi encyklikami Vehementer nos (Vehementne) z 11. februára 1906, Gravissimo officii munere (Z vážnosti úradu) z 10. augusta toho istého roku a Une fois encore (Ešte raz znovu) zo 6. januára 1907, sa nový pápež za pomoci nového štátneho sekretára Raffaela Merry del Vala postavil na protest proti týmto sekulárnym zákonom. Žiadal katolíkov, aby sa proti nim postavil každou možnou zákonnou cestou s cieľom zachovať tradíciu a hodnoty katolíckeho Francúzska. Čeliac tomuto odhodlaniu sa Tretia republika neodvážila spustiť prenasledovanie naplno, aby sa vyhla vytvoreniu nových mučeníkov. Preto sa zriekla zatvorenia kostolov a uväznenia kňazov. Neústupčivá politika Pia X. sa v budúcnosti ukázala ako prezieravá. Zákon o odluke sa nikdy plne neuplatňoval a pápežov tlak prispel k veľkej obnove katolicizmu vo Francúzsku pred začiatkom Prvej svetovej vojny. V protiklade s politikou jeho predchodcu, cirkevná politika pápeža Pia X. v konečnom meraní vyšla ako neodvolateľné historické odsúdenie politiky Ralliement.

Lev XIII. nikdy nevyhlásil žiadny liberálnym omyl, práve naopak, výslovne ich odsudzoval. Historik si však nemôže dovoliť ignorovať rozpor medzi učením pápeža Leva XIII. a jeho politickými a pastoračnými postojmi. V encyklikách Diuturnum a Immortale Dei síce nadviazal a rozvinul politickú náuku pápežov Gregora XVI. a Pia IX., ale politika Ralliement bola v protiklade s jeho doktrinálnymi východiskami. Aj keď to nebolo jeho úmyslom, Lev XIII. na úrovni [pastoračnej] praxe podporoval tie idey a tendencie, ktoré na doktrinálnej úrovni odsudzoval. Ak by sme na osobnej duchovnej úrovni priradili slovu „liberálny“ význam ako „niekto, kto má politickú tendenciu k ústupkom a kompromisom“, tak potom by sme museli urobiť záver, že pápež Lev XIII. mal liberálneho ducha. Tento liberálny duch sa principiálne prejavil ako pokus o riešenie problémov, ktoré nastolil modernizmus, cez prostredky diplomatického vyjednávania a kompromisov namiesto neustúpnosti v princípoch a politickom a kultúrnom boji. V tomto zmysle, ako som to ukázal v mojej nedávnej publikácii „Politika Ralliement Leva XIII. Zlyhanie pastoračného projektu“ (Il ralliement di Leone XIII. Il fallimento di un progetto pastorale. Le Lettere, Florence 2014)“, principiálne dôsledky politiky Ralliement sa prejavili v psychologickom a kultúrnom poriadku namiesto politického. Na túto stratégiu reagovala „Tretia strana,“ ktorá sa počas 20. storočia snažila nájsť stredovú pozíciu v spore medzi modernistami a anti-modernistami.

Duch politiky Ralliement - ustupovaniu svetu je tu už vyše storočia a stále je veľkým pokušením, ktorému je vystavená Cirkev. [Pozn. Ustupovanie, zmierovanie a snaha aranžovania Cirkvi s modernistickými a totalitnými, antikatolíckymi režimami, aj za cenu opustiť brániacich sa laikov proti nátlaku sekulárneho štátu sa opakovane vracalo počas 20tého storočia. Či už šlo o opakované hladania modusu vivendi s komunizmom, nacizmom, alebo slobodomurarskym režimom prezidenta Callesa v Mexiku. Ustupovanie otvorene nepriatelským režimom proti katolíkom zo strany Cirkevnej hierarchie sa práve pripisuje dedictu politky Ralliement zavedenej Levom XIII.] V tomto ohľade, pápež s veľkým doktrinálnym dedičstvom, ako bol Lev XIII., urobil závažnú chybu vo svojej pastoračnej stratégii. Prorocká sila sv. Pia X. je v presnom opaku, v intímnom spojení evanjeliovej Pravdy a života Cirkvi v modernom svete počas jeho pontifikátu. V spojení teórie a praxe, náuky a pastoračnej starostlivosti bez akéhokoľvek ústupku vábenia modernosti.

The 1905 Odluka, zlýhanie politiky ralliementu Leo XIII :
"Odluka: 'Odlúčme sa - A ja si nechám tvoj majetok.' "