Prečo mali radi Stalina, ale nemajú radi Putina

12.03.2017USA
664 0 0
Kultúra života

V americkej politike som od aféry Watergate nezažil takú potreštenú hystériu, akú rozpútali médiá proti Trumpovi a jeho ľuďom pre ich údajne podozrivé kontakty na predstaviteľov Ruska.

Poradca pre národnú bezpečnosť Michael Flynn útoky nerozdýchal a odstúpil. Pred dvomi týždňami útoky médií proti ministrovi spravodlivosti Sessionsovi dokonca zatienili prezidentov prejav v kongrese. Čoho sa tí páni dopustili okrem toho, že sa stretli s Rusmi?

Vo Flynnovom prípade šlo o to, či neporušil Logan Act. Je to zákon zakazujúci neoprávneným osobám vyjednávať s cudzou mocnosťou, ktorá je s spore s USA. Otázka bola, či ho Flynn neporušil vo svojom telefonickom rozhovore s ruským veľvyslancom Kisľakom tým, že možno s ním hovoril aj o zrušení sankcií proti Rusku. Jednak ide o formalitu, lebo Flynn už bol ako ohlásený budúci poradca pre národnú bezpečnosť de facto osobou oprávnenou, keby aj diskutoval o zrušení sankcií, tak by len vykonával politiku prichádzajúceho prezidenta. A jednak sa Flynnovi nedokázalo ani toto formálne porušenie.

Môžeme si byť istí, že keby sa Flynn jednoznačne prehrešil, prepis rozhovoru by sa objavil v médiách. To je Amerika dnešných dní. Informácie z tajných služieb unikajú, a síce také, ktoré sú proti zvolenému prezidentovi. Flynn odstúpil podľa vlastných slov len preto, lebo neinformoval podrobne viceprezidenta Pencea.

Americký minister spravodlivosti Jeff Sessions skladá prísahu do rúk viceprezidenta Mikea Pencea za prítomnosti prezidenta Donalda Trumpa v Oválnej pracovni Bieleho domu 9. februára 2017.

Jeff Sessions neodstúpi, lebo proti nemu nemajú zhola nič. Stretol sa s Kisľakom ako senátor v spoločnosti mnohých iných ľudí. To je normálna vec. Útoky na oboch členov Trumpovej vlády sú súčasťou širšieho naratívu, ktorý médiá a Demokratická strana ponúkajú. Vraj Rusko/Putin ovplyvnili prezidentské voľby a Trump i jeho ľudia sú tak akosi vlastne ruskými agentmi.

Konkrétne sa o tom nevie tiež zhola nič. Tak sa vytvára obraz nelegitímneho prezidenta, ktorý sa dostal do Bieleho domu podvodom, za pomoci nepriateľskej mocnosti.

Prečo sú tieto médiá tak veľmi proti Putinovi? To je kľúčová otázka. Že bol komunista, plukovník KGB? Že v jeho režime vládne korupcia? Najprv analyzujeme hypotézy, ktoré sa prvoplánovo ponúkajú, ale potom ukážeme, že to nie sú správne odpovede. Napokon ponúkneme odpoveď, ktorú považujeme za pravdivú.

Aby sme sa k tej odpovedi dopracovali, povedzme si, kto sú tieto médiá a politici? Čo sú New York Times, Washington Post? Čo je CNN? Demokratická strana? Aká je história ich postojov, ktoré sa v nich odovzdávajú z generácie na generáciu?

Však tí obhajovali Stalina

Keď začiatkom tridsiatych rokov prepukol v Sovietskom zväze hladomor spôsobený Stalinovou kolektivizáciou a zahynulo osem miliónov ľudí, New York Times písal, že žiadny hladomor neexistuje. Články písal korešpondent Walter Duranty.

O pár rokov neskôr Stalin zorganizoval veľkú čistku v komunistickej strane, jej súčasťou boli aj zinscenované tzv. Moskovské procesy, v rámci ktorých bola súdená stranícka špička. Duranty písal, že procesy sú v poriadku a vina obvinených je zjavná.

Keď ku koncu vojny prezident Roosevelt z Demokratickej strany prejavoval voči Stalinovi naivnú submisívnosť, médiám to neprekážalo.

V štyridsiatych rokoch sa otvorila téma pôsobenia komunistov v Hollywoode. Film, tá oblasť umenia, ktorá najviac ovplyvňuje ľudí, bol infiltrovaný Stalinovými vyznavačmi. Podľa historikov americkí komunisti v predvojnovom a vojnovom období pri vstupe do strany prisahali na vernosť Sovietskemu zväzu.

Najznámejšou skupinou bola tzv. Hollywoodska Desiatka, desať významných scenáristov a režisérov. Výbor kongresu pre vyšetrovanie neamerickej činnosti (HUAC) sa ich pýtal na členstvo v komunistickej strane. Keď odmietli vypovedať, súd niekoľkých z nich odsúdil na niekoľkomesačné väzenie.  

Pre Hollywood boli títo vykonávači Stalinovej propagandy vždy obeťami zlých republikánskych politikov a osvietenými pokrokovými ľuďmi. A to je názor aj všetkých liberálnych mainstreamových médií. Platí to už skoro sedemdesiat rokov. Minulý rok získal životopisný film „Trumbo“ o jednom z Hollywoodskej Desiatky nomináciu na Oscara.

Whittaker Chambers svedčí pred Komisiou pre neamerickú čiinosť v roku 1948. Chambersova kniha Svedok vyšla v roku 2005 aj v českom preklade.

Keď Whittaker Chambers, sovietsky špión a člen americkej komunistickej strany, v 40. rokoch opustil komunistickú ideológiu a stal sa kresťanom, pred HUAC vypovedal o rozsiahlej štruktúre sovietskych špiónov v americkom politickom systéme, pričom ako špióna označil vysokého predstaviteľa ministerstva zahraničných vecí Algera Hissa, všetky liberálne noviny boli na strane Hissa proti Chambersovi. Mediálny spor sa ťahal celé desaťročia.

Republikánskeho prezidentského kandidáta Reagana, podobne ako predtým Barryho Goldwatera, označovali médiá a Demokrati za šialencov, ktorí svojím antikomunizmom vovedú svet do jadrovej vojny. Keď Ronald Reagan označil v slávnom prejave z roku 1983 Sovietsky zväz za ríšu zla, New York Times napísali, že to bol primitivizmus.

Niekoľko týždňov po Reaganovom prejave o ríši zla šéf KGB Viktor Čebrikov napísal generálnemu tajomníkovi komunistickej strany Jurijovi Andropovovi o neformálnom posolstve, ktoré senátor Edward Kennedy posiela sovietskemu vedeniu. Vraj Kennedy je znepokojený zlými sovietsko-americkými vzťahmi.

Z kontextu vyplýva, že ich zhoršenie nepripisuje Sovietom, ale Reaganovej „vojnychtivosti“. Podľa Čebrikova Kennedy považoval americko-sovietske vzťahy za jediný problém, ktorý by populárny Reagan mohol mať o rok v ďalších prezidentských voľbách. Podľa Čebrikova Kennedy ponúka Andropovovi pomoc návrhom na vytvorenie príležitostí, ako by mohol Andropov priamo oslovovať amerických občanov, napríklad cez interview pre americké televízie. Pre seba žiada Kennedy pozvanie do Moskvy.

Podľa Kennedyho nie Andropov, ale Reagan bol problém. Historik Paul Kengor sa domnieva, že z týchto plánov zišlo preto, lebo v septembri bolo sovietskou stíhačkou zostrelené nad Ochotským morom juhokórejské lietadlo KAL s 269 cestujúcimi, z toho 61 Američanov.

K Čebrikovovej správe sa v roku 1992 dostal novinár Tim Sebastian v archíve Ústredného výboru komunistickej strany. Napísal o nej článok v London Times. Pre liberálne médiá to nebola žiadna téma. Ikona Demokratickej strany, senátor Edward Kennedy, žiadny mediálny problém nemal.

Zhoršené vzťahy medzi Sovietskym zväzom a USA sa v 80. rokoch premietli do bojkotu moskovských olympijských hier z dôvodu sovietskej invázie do Afganistanu. Nasledovala sovietska pomsta v podobe bojkotu olympijských hier v Los Angeles 1984. Zakladateľ CNN, mediálny magnát Ted Turner podnikol zmierovaciu akciu iniciovaním a organizovaním Hier dobrej vôle, ktoré sa konali v roku 1986 v Moskve.

Americký senátor Edward Kennedy.

Prečo boli mäkkí na Sovietsky zväz a neznášajú Putinovo Rusko?

Tieto americké elity nikdy neboli antikomunistické. Boli anti-antikomunistické. Posledný prezident z Demokratickej strany s antikomunistickou rétorikou bol John F. Kennedy. Ďalšia generácia politikov Demokratickej strany už démonizovala antikomunistov Goldwatera, Nixona a Reagana. A médiá ako New York Times, Washington Post boli anti-antikomunistické vari od boľševickej revolúcie.

Pripomeňme tie časy. Sovietski boľševici pozabíjali desiatky miliónov ľudí. Po vojne nastolili komunistický teror vo východoeurópskych krajinách. Akýkoľvek pokus o vzburu riešili inváziou ako v Maďarsku 1956 a v Československu 1968 alebo to miesto Sovietov vybavili sami domáci sovietski prisluhovači ako v Poľsku v roku 1981. Vyzbrojení komunistickou ideológiou mohli rátať s podporou desiatok komunistických strán, ktoré boli vo svojich krajinách prosovietskou piatou kolónou. Sovietsky zväz de facto ovládal polovicu sveta.

Dnes nasledujúce generácie v tej istej Demokratickej strane, v tých istých médiách, ktoré boli také mäkké na Sovietsky zväz v čase, keď komunistická idea víťazila, vidia všade agentov Ruska. Dokonca aj v Bielom dome. Stretol si sa s Rusmi? Si agent. Vidia Rusko schopné prostriedkami kybervojny dosiahnuť zvolenie pre nich najvhodnejšieho kandidáta za prezidenta v amerických voľbách. A načo dôkazy, keď to proste vidia, však?

Porovnajme dnešné Rusko so Sovietskym zväzom, ktorý Rusko rozpustilo. Rusko má len tri štvrtiny jeho rozlohy a nemá ani polovicu jeho obyvateľstva. Je obkolesené štátmi NATO a stále je v hre vstup Ukrajiny a Gruzínska do NATO. Nemá žiadnu ideológiu, ktorú by chcelo vyvážať do celého sveta. Nie je to demokracia v západnom strihu, ale slobody je tam toľko ako nikdy v histórii.

Prečo teda ten disproporčný, úplne prevrátený vzťah k Sovietskenu zväzu vtedy a k dnešnému Rusku? Prekáža americkým elitám, že profesia novinára môže byť v dnešnom Rusku životu a zdraviu nebezpečná? Ale veď ich nevzrušovalo, keď boli zavraždené milióny a vraždil ich priamo režim. Prekáža im veľká korupcia v Rusku? Ale veď taká je i na Ukrajine a o tej nikto ani nehlesne.

Tak teda prečo?

Pretože Kremeľ zradil veľkú ideu progresivizmu

Dokonca už i pre generáciu našich päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov je ťažké si predstaviť, aká príťažlivá bola kedysi komunistická idea. My si ju pamätáme už ako vládnucu, ale definitívne skompromitovanú ideu.

Ale kedysi bol komunizmus „cool“, mal imidž progresívnosti. Fascinoval preto progresivistické elity Západu (napokon, vznikol ako idea na Západe) i Východu. Keď sa komunisti pred sto rokmi presadili aj mocensky vo veľkom ruskom štáte, nielen komunisti na celom svete, ale aj všetci pokrokári a ľavičiari ku Kremľu vzhliadali s nádejou.

Nie vždy Kremľu dôverovali vo všetkom, niekedy aspoň tušili, že čosi s komunizmom nie je v poriadku, ale obvykle väčší problém mali so svojimi domácimi konzervatívcami ako s generálnym tajomníkom z Kremľa.

Bol to Lenin, ktorý otvoril veľké potratárske ťaženie legalizovaním potratov v Sovietskom Rusku. Boli to sovietski komunisti, ktorí začali politiku proti rodine a životu. Po nich ju prevzali komunisti z východoeurópskych satelitov. Až potom ju presadili ľavicoví progresivisti z demokratických krajín Západu.

A potom zrazu všetko bolo naopak. Sovietsky komunizmus sa zbyrokratizoval a zanikol. Konzervatívny americký komentátor Joe Sobran zvykol celý svetový tábor komunistov, ľavičiarov a pokrokárov nazývať Úľom. Všetky včeličky v ňom bzučali rovnako, ani ich nebolo treba riadiť. Včeľou kráľovnou, samozrejme, bola viac ako polstoročia komunistická Moskva. A tá zrazu skapala. V roku 1999 Sobran jasnozrivo napísal:

„Kedysi som pochyboval, že Úľ dokáže prežiť bez Sovietskeho zväzu. Mýlil som sa. Bill a Hillary Clintonovci dokázali vrátiť Úľu život a energiu. ... Americká vláda nahradila Sovietsky zväz ako Včelia kráľovná, nástroj „pokroku“ na celom svete.“

Sobran vtedy ešte netušil, ako sa pokrokárska agenda posunie dopredu po nástupe Baracka Obamu, že sa presadia homomanželstvá a genderové šialenstvo. A nevedel, že v Kremli zasadne Vladimír Putin. V Putinovom Rusku sa homosexualistická propaganda nepovoľuje. Muži sú mužmi a ženy ženami. Opatrne sa už hovorí o ochrane života. Patriarcha moskovský a celej Rusi Kirill vystúpil s prejavom v Dume, niečo podobné je v americkom Kongrese nemysliteľné.

Roku 1988 Ronald Reagan navštívil Sovietsky zväz a rečnil na moskovskej štátnej univerzite a v závere prejavu povedal: „Da blagoslavit vas Gospod ... God bless you!“ Nech vás Boh žehná, povedal všetkým tým komunistom. Nad rečníckym pultom sa ešte týčila obrovská Leninova busta.

Dnes? Američania nie sú kresťanský národ, povedal Barack Obama. V Moskve chodí do kostola plukovník KGB.

Ruský prezident Vladimír Putin pri neohlásenej návšteve kostola.

A v tom je ten problém. Nie to, že niekto bol plukovníkom KGB. Putin nie je progresivista. Možno sa z neho stal konzervatívec, možno je to cynická hra. Ale nie je to progresivista. Rusko veľkú ideu progresivizmu opustilo, a teda zradilo. Preto ho americkí progresivisti nemajú radi. Najmä keď Včelia kráľovná vo Washingtone síce neskapala, ale necíti sa po posledných voľbách najlepšie.

Áno, ten konzervativizmus je zvláštneho strihu...

Konzervativizmus Putinovho Ruska sa nám nemusí vždy páčiť. Je organizovaný vertikálne zhora nadol, ľudia, ktorí ho presadzujú, sú často bývalí komunisti, sú oportunistickí, občas zvláštnym spôsobom narábajú s pravdou.

Odpudivá je neschopnosť urobiť niečo s pretrvávajúcim pozitívnym hodnotením Stalina polovicou obyvateľstva. Rusi síce dávno nespájajú Stalina s jeho funkciou najvyššieho veľkňaza komunizmu (ten je ako ideológia mŕtvy), Stalina si spájajú s víťazstvom nad Hitlerom a s časmi, keď Sovietsky zväz, čiže aj oni, vládol polovici sveta.

Putin sa síce snaží posunúť do popredia skôr antiboľševické historické osobnosti, napríklad cárskeho premiéra Stolypina. Jeho politická snaha o národnú jednotu (čo je samo osebe konzervatívna hodnota) budovaním čo najväčšej podpory pre jeho vládu si však vyžaduje daň v podobe toho, že sa neotvárajú boľavé otázky minulosti. O Stalinovi a komunizme možno hovoriť úplne slobodne. Vláda to však nerobí. Vzhľadom na hrôzu stalinskej epochy je to veľká daň.

Bude zaujímavé sledovať diskusiu k stému výročiu boľševickej revolúcie. Môžeme sa dožiť nemilého oportunizmu.

Žijeme v dobe, keď hľadať vektor pravdy je obzvlášť náročné.

V každom prípade však progresivistické sily Západu ruský konzervativizmus považujú za dôvod na pokračovanie konfliktu. Podľa americko-srbského politológa Sergea Trifkoviča je to pokračovanie storočnej európskej občianskej vojny, občas horúcej, občas studenej, ktorá sa začala v roku 1914, a ktorú sa nepodarilo ukončiť ani po roku 1989.

Podobné články

DISKUSIA k článku