GUADALAJARA - Uplynulo 5 rokov odvtedy, ako Silvia Aguilar Gonzalezová, gazdiná z malého mesta v mexickom štáte Jalisco, zomrela na rakovinu mozgu vo veku 37 rokov. Jej najbližšia rodina sa jej zriekla, zomrela úplne opustená. To bolo cenou, ktorú ochotne a radostne zaplatila za to, že zachránila nenarodené dieťa pred potratom.
Päť rokov som si nechával Silviin príbeh pre seba. Čakal som na príležitosť spraviť viac rozhovorov a dokumentácie, ktoré som nedokázal získať po strate kontaktu so svedkami. Myslím si, že po takej dlhej odmlke nastal čas rozpovedať jej príbeh založený na informáciách, ktoré som získal z rozhovorov so Silviinou blízkou priateľkou Mariou Hernandezovou. Tá bola tiež jej príbuzná zo strany partnera a keď Silvia v roku 2008 umierala, bola po jej boku.
Silviino utrpenie a radosť začalo niekoľko rokov predtým. Bolo to v čase, keď Maria otehotnela s priateľom, ktorý odmietol prevziať zodpovednosť za svoje dieťa. Maria chcela ísť na potrat. I keď je to v meste Guadalajara, kde obe žili a pracovali, ilegálne, je to stále dostupné.
Silvia a Maria sa do Guadalajary prisťahovali z rovnakého mestečka. Zdieľajúc spoločný byt pracovali ako gazdiné, aby mohli posielať peniaze svojim rodinám. Mali skromné prostriedky a rodiny ich nepodporovali, ale Silvia bola vo svojom odhodlaní zachrániť Mariino nenarodené dieťa neoblomná.
„Tvoje dieťa bude žiť,“ trvala na svojom Silvia, obracajúc sa na Mariu. „Budeme sa oň starať spoločne.“
Silviina rodina zúrila. Rozhodnutie mať to dieťa a starať sa oň - o dievčatko, ktoré sa Marii čoskoro narodilo - ohrozilo príjem, ktorý tieto dve ženy posielali domov. Silviinu rodinu rozhorčilo, že nesie zodpovednosť za dcéru niekoho iného.
Podľa Marie Silviu zosmiešňovali a nechceli s ňou mať veľa do činenia, obviňujúc tieto ženy z toho, že sú lesbičky. „Pred Bohom,“ povedala mi Maria, „to nie je pravda. Len mi chcela pomôcť postarať sa o moju dcéru.“
Nedali sa zastrašiť a začali dievčatko vychovávať spoločne. Spájali za tým účelom svoje skromné príjmy, zatiaľ čo stále zvládali posielať nejaké peniaze domov. Niekoľko rokov sa im darilo s peniazmi vychádzať. Silvia a dieťa, ktoré zachránila, si časom boli blízke a Maria neskôr hovorievala, že jej dcéra bola viac oddaná Silvii ako jej samotnej. „Hovorievam Silvii, že ona je jej skutočná matka,“ povedala mi raz Maria so smiechom.
Avšak jedného dňa v roku 2007, keď sa Silvia snažila zdvihnúť z postele, zistila, že nie je schopná chodiť. Pomaly rastúci nevyliečiteľný nádor na mozgu ničil jej schopnosť pohybovať sa. Nakoniec metastázoval a pripravil ju o život.
Viac než rok bola Silvia obmedzená na posteľ a vozíček, zatiaľ čo sa lekári snažili diagnostikovať jej problém. Maria pracovala, aby uživila ich obe a svoju mladú dcérku, ktorá už chodila a rozprávala. Cez deň ostávala so Silviou. Keď rakovina metastázovala, Silviu prijali do guadalajarskej nemocnice Civil Hospital. Maria prestala pracovať a pripojila sa k nej, žijúc v miestnom útulku pre chudobných návštevníkov.
Spomínam si na svoj šok, keď som navštívil Silviu v nemocnici, keď umierala. Zistil som, že ani jeden člen jej najbližšej rodiny jej neprišiel pomôcť, či ju len prísť pozrieť. Pri Marii boli len jej bratranec a jeho manželka. Prišiel som po tom, ako som si prečítal novinový článok o tejto situácii. Spomínala sa v ňom tiež zúfalá finančná situácia týchto dvoch žien, ktoré bez príjmu neboli schopné zaplatiť za Silviinu operáciu rakoviny. Našťastie sa už medzitým našiel istý veľkorysý a anonymný darca, ktorý zasiahol a operáciu zaplatil.
Pri stretnutí a rozhovore s jej priateľkou Mariou som sa dozvedel o Silviinom hrdinskom rozhodnutí obetovať svoj vzťah s rodinou, aby tak zachránila a postarala sa o dieťa, ktoré nebolo jej vlastné. Čoskoro na to sme sa dozvedeli, že operácia pomohla len málo a jej rakovina je nevyliečiteľná. Vo veku 37 rokov ostávalo Silvii už len pár dní života.
Silviu a Mariu som navštívil ešte raz, večer toho dňa, kedy Silvia zomrela. Pokojne ležala v posteli, hoci dýchala už len sťažka. Maria jej dlho šepkala do ucha vďaku za všetko, čo spravila. Nasledujúce ráno som tam zavolal a povedali mi, že Silvia práve zomrela.
Mária mi potvrdila, že ako veriaca katolíčka prijala Silvia pomazanie chorých. A musím povedať, že aj keď nemám žiadnu autoritu, aby som vyjadroval svoj názor na takúto tému, Silvia Aguilar Gonzalezová je podľa mňa jednou z nespočetného množstva svätých, ktorí sú pre svet síce neznámi, ale majú slávu v nebi, kde sú ich mená zapísané v knihe života.