Prípad s “Amoris laetitia” tu už bol v 7. storočí. Pápež sa volal Honorius I.

1,170
Matej Trančo
Neutral

7. storočie- mozaika Pápeža Honoria I. (625-638) v bazilike Sant’Agnese fuori le mura v Ríme

V týchto dňoch to takmer vyzerá, akoby sme my všetci boli "Amoris Laetitia po celú tú dobu". A to preto, lebo dokument  spôsobil veľký zmätok. Tento zmätok sa odrazil aj v protichodnej interpretácii zo strany biskupov o tom, či ľudia, ktorí sa dopúšťajú objektívne vážnych smrteľných hriechov môžu, bez odhodlania k zmene, byť pripustení k Svätému prijímaniu. Niet divu, že takýto zmätok narastá keďže ide o niečo, čo nás učil samotný náš Pán a čo je potvrdené v pokladoch viery v priebehu minulých storočí až do súčasnosti.

Spoločne s rastúcou kontroverziou rastú aj prosby o jasné vysvetlenia.

Naša Cirkev má dlhú históriu. Už nejaký ten rok existuje. Skúsenosti našich predkov mali viesť tých, ktorí sa vyrovnávajú s týmito mätúcimi okolnostiami.

Bol to Edmund Burke kto povedal, že tí, ktorí nepoznajú históriu, sú odsúdení si ju zopakovať? Mohol to byť George Satayana. Mohlo by byť to, čo si teraz opakujeme niečím, čím sme si už prešli predtým?

Pozrime sa na túto narastajúcu krízu, kde otec Regis Scanlon poskytuje užitočnú štúdiu v tomto čase nejasnosti, vychádzajúc aj z pápežovho učenia a - toto je kľúč - toho istého pápežovho odmietnutia objasniť to, čo mal na mysli keď bol naliehavo žiadaný, aby tak učinil.

Tu je zopár vzoriek aby ste si mohli urobiť obraz. Moje zdôraznenia a komentáre:

    Čo nám môže história povedať o Amoris Laetitia

    […]

    [Odpoveď] Podobná situácia nejasnosti nastala pred 1 500 rokmi počas pápežského panovania Honoria I. (625-638).

    […]

    Na Honoria tlačili, aby reagoval na rozšírenú herézu Monotelitizmu, ktorá tvrdila, že Ježiš Kristus mal iba jednu vôľu. Ale Cirkev učí, že Ježiš mal dve neoddeliteľné, ale odlišné vôle alebo dve konania(božskú a ľudskú - editor). Ale Cirkev taktiež učí, že morálne existuje v Kristovi iba jedna vôľa a jedno konanie. Inými slovami, v Kristovi neexistuje žiadny protiklad medzi dvomi vôľami a dvomi úkonmi.

    Hoci Honorius veril, že cirkevné učenie je správne, chcel sa vyhnúť problémom v Cirkvi a urazeniu Monotelitov, ku ktorým patril aj Cisár Heraclius. Toto sa podobá dnešku, biskupi chceli objasnenie, ale Honorius poskytol len ticho. Biskupovi Segiovi poradil hovoriac:

    Že náš Pán, Ježiš Kristus, Syn a Slovo božie skrze ktoré bolo všetko stvorené, je jeden, pôsobiaci s božskými aj ľudskými vecami, jasne zobrazujú posvätné spisy. Či však z dôvodu smerovania ľudstva a Božej vôle majú byť jedna alebo dve vôle vyhlásené a chápané, toto neprináleží nám; nechajme to na gramatikov, ktorí sú zvyknutí na vyloženie slov mladým svojou vlastnou formou pochopenia... (Znie to trošku povedome, no nie?) Vyzývame naše bratstvo aby kázalo spoločne s nami, tak ako to robíme jednou mysľou s vami, v ortodoxnej viere a katolíckej jednote, - vyhýbajúc sa použitiu zavedených pojmov, jedna alebo dve vôle - že existuje jeden Pán Ježiš Kristus, Syn žijúceho Boha, najpravdivejšieho Boha v dvoch podobách, pôsobiaci božsky aj ľudsky.

    Všimnite si, že Pápež povedal: "...toto neprináleží nám; nechajme to na gramatikov..." Pápež si myslel, že pravda bola dostatočne jasná a že Cirkev ju nepotrebovala hlbšie objasniť s termínmi ako dve prirodzenosti a dve vôle.

    Asi 40 rokov po smrti Honoria však Šiesty generálny cirkevný koncil odsúdil skutočnosť, že Honorius mlčal. Pápež Lev II. (Sv. Lev II.) nástupca Pápeža Agatha, prijal toto odsúdenie s určitou kvalifikáciou. Vo svojom potvrdzujúcom liste poslanom Konštantínovi Pogonatovi uviedol:

    My taktiež odsudzujeme tvorcov nového omylu, ktorými sú Teodor, biskup z Faranu, Cyrus z Alexandrie, Sergius, Pyrrhus, Pavol, a Peter ktorí sú skôr zvádzatelia než sprievodcovia z cirkvi Konštantínopolskej; a taktiež Honoria, ktorý neosvietil túto Apoštolskú cirkev doktrínou apoštolskej tradície ale dovolil, aby bola poškvrnená profánnou zradou.

    A vo svojej epištole pre biskupov Španielska Pápež Lev II taktiež uviedol:

    Tí, ktorí popierali čistotu apoštolskej doktríny boli vskutku navštívení večným zatratením; a to sú Teodor z Faranu, Cyrus z Alexandrie, Sergius, Pyrrhus, Pavol a Peter, Konštantínopolovci; spoločne s Honoriom, ktorý nezahasil planúci plameň heretickej dogmy, ako by sa patrilo na apoštolskú autoritu, ale ho zanedbával a živil.

    A teda Honoriove rozhodnutie bolo odsúdené - nie preto, že aktívne kázal lož či kacírstvo - ale pretože "zanedbával" učenie pravdy. Tak ako poukázal Pápež Lev II., dokonca aj počas Honoriovho mlčania ostali apoštolská tradícia a učenie nedotknuté a "nepoškvrnené".

    Tento starodávny prípad nam pomáha pochopiť Amoris Laetitia. Koniec koncov Pápež František mlčí, zjavne dovoľujúc svojim biskupom súdiť význam dokumentu podľa seba a bez jeho pomoci. To všetko vo svetle volania po ujasnení uprostred zmätku a úzkosti. Zatiaľ čo Honoriove mlčanie ovplyvnilo doktrínu viery (teóriu), skutky pápeža Františka sú ešte vážnejšie keďže jeho mlčanie sa týka morálnych zákonov (praxe), ktoré oveľa priamejšie a rýchlejšie ovplyvňujú ľudí.

    […]

    Takže prečo Pápež František stále mlčí?

    Ani k dnešnému dňu to nevieme a práve preto musíme byť opatrní. Zatiaľ čo sa môžme radiť, prosiť a sťažovať sa pápežovi (ako sv. Katarína Sienská) ohľadom jeho činov a nečinnosti, nemôžeme ho oficiálne posudzovať. Len pápež môže súdiť pápeža čo nie je to isté ako kolegovia arcibiskupi a kardináli vykonávajúci svoj úrad za účelom poopravenia nesprávnych tvrdení. Pápež František a jeho Amoris Laetitia budú určite súdení ďalším pápežom. Dostane lepšie rozhodnutie ako dostal Honorius? Len Boh vie. Ale my nevieme všetko. Môžu tu existovať dôvody nám neznáme, prečo pápež František odmieta urovnať tento spor. A až vtedy, keď bude všetko povedané a vykonané, možno obdrží prijateľnejšie posúdenie od budúcich pápežov, než aké dostal Honorius.

    […]

Otec Scanlon taktiež podáva dobré vysvetlenie k tomu, ako vážne sa biskupi Malty mýlia vo svojom dokumente o tom, ako implementovať Kapitolu 8 z Amoris laetitia.

Všetci trpíme účinkami dedičného hriechu. Naše mysle a vôle sú oslabené. Máme však pomoci či už autority (učenie Cirkvi, poučenia z minulosti a pod.) tak aj milosti, poskytnutej skrze pokorné modlitby.

Modlite sa. Študujte a modlite sa.

Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. Čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.