Nemeckí biskupi nám ponúkajú novú formu kresťanstva a to napriek ich tvrdeniu, že nenavrhujú žiadne iné zmeny ako tie v pastoračnom prístupe a jazyku. Nový pastoračný prístup by bol žiadúci, ak by sa uplatňoval, ako to pápež František naznačil, na doprevádzanie zlomených, zranených a stratených do poľnej nemocnice, ktorou je Cirkev. To však nie je úmyslom nemeckých biskupov. Je ľahké zamaskovať zásadnú zmenu zmyslu manželstva tým, že ju jednoducho nazvú pastoračnou inováciou. Nedávny dôverný deň na štúdium, ktorý zorganizovali kardináli Marx, biskupi Markus Büchel a Georges Pointier ( každý z nich je osobitne hlavou nemeckej, švajčiarskej a francúzskej konferencie biskupov) na Gregoriánskej univerzite v Ríme 25. mája 2015, ukazuje smerom, ktorým sa uberajú ich vyhlásenia už niekoľko rokov po sebe.
Nie je jasné, či ostatní biskupi z týchto krajín vedeli o spomínanom stretnutí, nazvanom „Reflexie k biblickej hermeneutike Ježišových slov ohľadom rozvodu.“ Uvodný dojem, že ju podporili a navštívili vysokopostavení kuriálni predstavitelia, sa vyparil, keď vyšlo najavo, že prítomní boli iba dvaja: podsekretár Pápežskej rady pre právne texty, Markus Graulich a jezuita Bernd Hagenkorn, vedúci nemeckej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Naviac, talianski komentátori sa divili, prečo boli pozvaní zástupcovia štyroch hlavných nemeckých novín, ale za talianske noviny iba jeden žurnalista z antiklerikálnych La Repubblica. Zdá sa, že kardinál Marx už pripravuje cestu pre Cirkev v Nemecku, tak ako to v minulosti urobili nemeckí biskupi v prípade encykliky Humanae Vitae, keď ponechali na „svedomí jednotlivca“ rozhodnúť sa, [či akceptujú výslovné učenie pápeža Pavla VI. v oblasti morálky, mimo iného o závažnej hriešnosti používania umelých prostriedkov na zabránenie počatia alebo prerušenie tehotenstva, p. prekl.] ako to urobili v dokumente „Königsteiner Erklärung“ v roku 1968. Zdalo by sa, že ich cieľom je to, čo už robia takmer 50 rokov: konať nezávisle od autority a učenia Ríma bez toho, aby to vyvolalo schizmu. Pritom ale neoficiálna schizma (ktorá už jestvuje) má svoje výhody: zostanú populárni medzi ľuďmi, pretože im vyhovejú v tom, čo chcú a zároveň si zachovajú prestíž, ktorá sprevádza zástupcov hlavného svetového náboženstva.
Novú „teológiu lásky“ obraňoval problematický morálny teológ Eberhard Schockenhoff, ku ktorému sa pripojili podobne zmýšľajúci súčasníci z Nemecka aj odinakiaľ, ktorých myšlienky, ako sa zdalo, priamo spochybňovali učenie Jána Pavla II. obsiahnuté v „teológii tela“. Schockenhoffove myšlienky môžu byť veľmi ľahko interpretované celkom deštruktívnym spôsobom. Ak je konanie tela irelevantné v záležitostiach lásky, ako to navrhuje, potom je dovolené všetko: smilstvo, cudzoložstvo, homosexuálne činy, atď. Ale konanie tela v sebe nesie obrovský význam, ako by to iste dosvedčil manžel/ka cudzoložnice/cudzoložníka. Ani zosobášený pár ani cudzoložná tretia stránka nemôže tento vierolomný čin brať na ľahkú váhu v mene lásky. Je to závažná rana spôsobená manželstvu, nevinnému manželovi/ke a dušiam cudzoložníkov. Áno, láska dokáže liečiť, ale nie predstieraním, že nedošlo k prečinu. Preto je dôležité, čo robia rozvedení a znovu zosobášení, a Cirkev si musí uchovať jasnosť v týchto záležitostiach, zatiaľ čo k nim vystrie ruku iným spôsobom. Inak by bolo veľkým pokušením pre takéto páry, aby si mysleli, že je všetko v poriadku. Keby sa povolilo rozvedeným a znovu zosobášeným ísť na Sväté prijímanie a dostať oficiálne požehnanie, vyzeralo by to ako súhlas s ich pretrvávajúcim cudzoložstvom, pokiaľ je ich pôvodné manželstvo stále platné.
Stretnutie na Gregoriánskej univerzite je o to znepokojujúcejšie, že mu predchádzalo množstvo vyhlásení a písomností. Nebola to iba známa intervencia kardinála Kaspera vo februári 2014 na prípravnom stretnutí pred mimoriadnou synodou. V decembri minulého roku vyšla nemecká biskupská konferencia so zmätočnými pastoračnými nariadeniami ohľadom rozvedených a znovu zosobášených, kde sa snažila zakryť ich nepravovernú povahu dvojznačnými formuláciami. Po plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Nemecka vo februári tohto roku kardinál Marx na tlačovej konferencii povedal, že nemeckí biskupi nie sú filiálka Rima, ale že sú autonómni vo veciach pastoračnej starostlivosti. To je zaujímavé privlastnenie si pastoračného významu, pretože to zahŕňa aj niektoré doktrinálne zmeny, napriek tomu, že Marx tvrdí opak.
Ale proti Marxovým poburujúcim vyhláseniam vzniesol námietky nemecký kardinál Paul Cordes v ráznom a občas aj ironickom liste editorovi Die Tagespost, pravoverným katolíckym novinám. Kardinál Cordes, emeritný prezident pontifikálneho koncilu Cor Unum, prehovoril s autoritou. Marx zdôrazňoval potrebu vyjsť v ústrety očakávaniam katolíkov v debate ohľadom rozvedených a znovu zosobášených. Ale keď sa pozrieme na počty ľudí, ktorí prichádzajú na omše, odchádzajú z Cirkvi, odmietajú veriť v niektoré zo zásadných princípov kresťanstva, ťažko môžeme identifikovať nejaké úspechy nemeckého cirkevného vedenia, napísal Cordes. Je to iba ďalším znakom neuveriteľnej slepoty nemeckej hierarchie. Okrem svojej príkladnosti v pomoci chudobným po celom svete, je ťažké nájsť iné pozitívne plody nemeckej viery. Namiesto toho, aby priznali, že smerovanie počas posledných 40 rokov bolo zlyhaním, sa biskupi rozhodli vyliať dieťatko von nielen s vodou, ale aj s vaničkou, aby tak urobili obnovu oveľa ťažšou.
Používajú zavádzajúce výrazy ako „nové riešenia“ a „otváranie dverí,“ ktoré však ponúkajú iba scestné riešenia a dvere otvárajú pre omyly, pričom ľudí nechávajú vo falošnej nádeji. Aj keď by sa Cirkev vždy mala snažiť o nové spôsoby, ako sa dostať k ľuďom, ktorí žijú životy v protiklade s učením dávajúcim život, musí zároveň ostať verná evanjeliu. Kľúčové je stretnúť sa s ľuďmi v ich neštastí a ukázať im, ako im kresťanská pravda otvára cestu ku šťastiu a spáse. Konať inak by bolo, ako utišovať márnotratného syna k pokojnému spánku, aj keď ešte stále kŕmi svine, namiesto toho, aby mu pripomenuli dom jeho Otca, kde je tak túžobne očakávaný. Iba Boh môže dať milosť vytrhnúť niekoho zo zdanlivo nemožných situácií, ktoré navonok sľubujú šťastie. Iba On sám môže dať silu, nádej a skutočnú vnútornú radosť tým, ktorí sa vzdali vzťahov založených na klamstve.
Cordesova pohotová reakcia určite nájde odozvu v Nemecku. Našťastie, on nie je jediným signálom nádeje. Biskup Oster z Passau sa jasne vyslovil proti rôznym morálnym vieroučným omylom, ktoré sa navrhovali v posledných mesiacoch, a on nie je jediný pravoverný biskup. Kardinál Müller ako hlava Kongregácie pre náuku viery (CDF) je tiež vo veľmi dôležitom postavení a už poopravil viaceré chybné dohady. Pápež ho často chodí navštevovať do jeho úradov, zatiaľ, ako sa zdá, hviezda kardinála Kaspera hasne. Malé skupinky nemeckej cikvi sú duchovne živé, aj keď sa to moc neodzrkadľuje v hierarchii alebo nemeckom oficiálnom orgáne laikov, Ústrednej komisii katolíkov. Veriaci, ktorí sa modlia, chodia na púte, zúčastňujú sa každoročnej konferencie „Freude am Glauben“(„Radosť vo viere“) a čítajú výborné náboženské publikácie ako Die Tagespost alebo Der Fels, sú signálom nádeje, rovnako ako verní katolícki myslitelia, ktorí sa neboja verejne vysloviť za vieru. Každoročný Pochod za život v Berlíne je ďalším inšpirujúcim podujatím.
Cirkev potrebuje modlitby veriacich, pretože v Nemecku vyčíňa búrka. Ústredná komisia pre katolíckych laikov nedávno odporučila dávať homosexuálnym zväzkom požehnanie Cirkvi. Aj keď bol takýto návrh odsúdený biskupmi, dokonca aj kardinálom Marxom, je položením základov pre budúce zmeny. Pretože návrhy komisie spôsobujú, že sa takéto scestné praktiky zdajú byť normálne a dláždia cestu pre ich všeobecné akceptovanie. Nepochybne bude na biskupov vyvinutý tlak, aby takéto praktiky schválili. Prezident Nemeckej luteránskej cirkvi (EKD), Heinrich Bedford-Strohm, už na výročnom stetnutí vyzval na schválenie homosexuálnych „manželstiev“ v rámci ich cirkvi a poznačí to celý kresťanský mainstream.
Keď pápež Benedikt prišiel do Nemecka v roku 2011, vo svojom prejave 25. septembra vo Freiburgu sa chýrne vyslovil, že Cirkev sa musí zbaviť svojej svetskosti. Jeho slová ostali nepovšimnuté. Vyjadreniam pápeža Františka toho istého rázu sa dostáva širokého aplauzu, ale či budú uvedené do praxe, to je ďalšia otázka. Objavili sa názory, že peniaze vysvetľujú motiváciu nemeckých biskupov, ktorí sa obávajú straty cirkevných daní, ktorá by spôsobila ich prepad do Zeitgeistu. Nezdieľam tento pohľad. Cirkev je taká bohatá, ako je bohatá krajina. Veľa by sa muselo stať, aby stratila svoje príjmy. Lepším vysvetlením sa mi zdá, že chcú kráčať príliš tesne spolu s duchom času, dúfajúc, že tak urobia kresťanstvo príťažlivejším. Možno skutočne chcú pomôcť, ale nechávajú sa viesť falošným ponímaním milosrdenstva. Pretože kto by chcel byť skandalonom, uholným kameňom, na ktorom sa ľudia potknú?
Friedrich Nietzsche prorokoval smrť Boha a prázdne kostoly ako dôsledok. Ale nebolo treba ľudí zvonka, aby Boha zabili. Jeho ľudia a osobitne jeho apoštoli sú toho úplne schopní. Úderom do stredu manželstva zabijú samotnú lásku. Tá je absolútne kľúčová pre naše životy, našu spásu, našu spoločnosť a dobro naších detí. Kresťanstvo, ktoré predstiera, že sa zaobíde bez manželstva, pričom tvrdí, že tak jedná zo súcitu, padlo do vonkajšej pozlátky kresťanstva, ale vnútri je prázdnou ulitou. Toto je jedna z tvárí anti-krista, ktorý dvíha svoju ošklivú hlavu, ako to počas dejín často robieval. Naša spoločnosť už zhltla háčik, lanko a plavák. Potrácame vlastné deti v mene súcitu a zabíjame starých z milosrdenstva. Umelo vytvárame deti pre neplodných, pričom sa nedokonalé počas procesu zabijú. Voláme po milosrdenstve pre rozvedených a znovu zosobášených, ale obetujeme pritom deti z pôvodného manželstva spolu s opustenou manželkou/manželom. Toto je škaredé podhubie falošného zmyslu pre súcit a milosrdenstvo. Podľa ovocia ich spoznáte. Myslím, že znaky sú pre toho, kto chce vidieť, jasné.
Modlime sa k presvätej Matke, Kráľovnej pokoja, aby nám dala takú pokoru, lásku k pravde a pravý súcit, aký potrebujeme na prekonanie tejto krízy v Cirkvi. Svätá Mária, Matka Cirkvi, oroduj za nás.