Kontroverzná „Lunáček-Report“ bola vo včerajšom zasadnutí Výboru Európskeho parlamentu pre občianske slobody opečiatkovaná a pravdepodobne bude o nej hlasované na jednom z plenárnych zasadnutí parlamentu v januári. Podpora tejto radikálnej listiny od socialistov, komunistov a zelených nie je príliš prekvapivá (po tom, čo sú všetky tieto skupiny známe ako tie, ktoré prijali „manželstvo rovnakého pohlavia", adopciu homosexuálov, atď. ako súčasť svojho sociálneho politického programu), ale pozrúc sa na konzervatívnych a kresťansko-demokratických členov výboru, človek je v pokušení sa pýtať, či naozaj pochopili, za čo zdvihli svoje ruky. Skúsenosť s Estrela-Report by ich mala naučiť byť viac ostražitými.
V ten istý deň, som mal príležitosť stretnúť sa s pánom Varrom Vooglaidom z Estónska, ktorý hovoril o tom, ako sa občianskej spoločnosti v jeho krajine podarilo zabrániť vláde predložiť návrh zákona, ktorý by zaviedol „manželstvo rovnakého pohlavia“ v malej Baltskej republike. Stalo sa to na začiatku tohto roka, ale média mimo Estónska tomu prakticky nedali priestor.
Varro Vooglaid
Príhovor pána Vooglaida bol veľmi povzbudivý, pretože sa ukázalo, že aj v silne sekularizovanej a prevažne agnostickej, neveriacej spoločnosti, ako je Estónsko (kde sú dve tretiny obyvateľov bez vyznania), vlastne neexistuje podpora pre homosexuálne predefinovanie manželstva. „LGBT – lobby by chcelo, aby sme uverili, že to je hnutie rádových občanov so širokou podporou v Estónsku. Ale v skutočnosti to tak nie je. Prakticky nemá žiadnu podporu medzi bežnými občanmi, ale je umelo udržiavané pri živote financovaním zo strany Európskej komisie, niektorých severských európských vlád (najmä Švédska) a dvoch alebo troch darcov ako sú najmä „George Soros“, „Nadácia Open Society“ . Človek by to mohol definovať ako najnovšiu formu imperializmu.“
Estónska ústava nepredpokladá ani referendum ani občianske iniciatívy - demokracia je obmedzená na hlasovanie v národných voľbách raz za štyri roky a nechaním politikov samých po zvyšok času. Ľudia nie sú zvyknutí zapojiť sa do priamej demokracie. Keď pán Vooglaid a jeho priatelia začali ľudovú petíciu, ktorá požadovala od vlády, aby sa zdržala akéhokoľvek pokusu o poskytnutie zvláštneho právneho postavenia vzťahom rovnakého pohlavia, bolo to v estónskej politike niečo úplne nové a nevídané.
Petícia okamžite vyvolala nahnevané reakcie od politických vrchností - keď vysoko postavená poradkyňa a hovorkyňa prezidenta krajiny zašla tak ďaleko, že povedala, že podľa jej názoru „tento návrh ukazuje vysokú úroveň netolerancie, a dokonca by sa naň mohlo pozerať ako na pokus podnecovať nenávisť.“
Chápete to? Niekto začne petíciu, ktorá občianskymi a zdvorilými slovami jednoducho pýta zákonodarcov krajiny, aby ponechali zákon taký, aký je - a sú obvinení zo spáchania „trestného činu z nenávisti“! Inými slovami, iba tí, ktorí chcú zmeniť zákon, majú právo vyjadrovať sa a presadzovať svoj názor, zatiaľ čo mierumilovní občania, ktorí konajú v pokoji a v medziach zákona a nežiadajú nič iné len ponechanie bez zmeny už existujúci zákon, sú hanení a odsunutí z verejnej diskusie.
Je jasné, že tu to nekončí. LGBT-lobby urobila najextrémnejšie opatrenia, aby iniciatíve zabránili uspieť: verejne pozvala ľudí k spätnému odoslaniu prázdnych vyhlásení o podpore za účelom - ako bolo výslovne uvedené - spôsobenia finančnej straty organizátorom (ktorí sa zaviazali uhradiť predpokladané poštovné na akékoľvek vyhlásenie, ktoré im bolo poslané späť). Písali listy zamestnávateľom usporiadateľov a žiadali ich, aby ich prepustili zo zamestnania (Pan Vooglaid je asistent právnej filozofie na univerzite v Tartu). Vyhrážali sa podaním trestného oznámenia na základe zákona, ktorý zakazuje „podnecovanie k nenávisti“. (Podnecovanie k nenávisti? Petícia jednoducho požadovala vládu nemeniť súčasný zákon! Znova vidno, ako sa LGBT lobby snaží využiť zákon k zastrašeniu každého, kto sa stavia proti ich programovému konaniu, hoci tým najzdvorilejším a občanovi najviac náležiacim spôsobom...) Dokonca zmobilizovali Úrad na ochranu spotrebiteľa, aby vyšetril, či zber podpisov na obranu manželstva a rodiny nebol protiprávnou činnosťou, ktorá by mohla byť predmetom ťažkých finančných sankcií.
Samozrejme, že celá táto aktivita LGBT-lobby nemala žiadny právny základ a sama by zákonom mohla byť kvalifikovaná ako „zločin z nenávisti“. Politické vrchnosti a masmédiá zatvárali oči. (Lekcia na poučenie - napríklad v kontexte s tzv. „Lunáček-Report“ vyplýva, že akýkoľvek zákon, ktorý poskytuje osobitnú ochranu „sexuálnym menšinám“, bude nakoniec viesť k dvojakému metru pri uplatňovaní ľudských práv a bude podkopávať práva a slobody všetkých tých, ktorí nepatria do týchto menšín... )
Cieľ organizačného výboru, ktorý si sám dal, bolo zhromaždiť 10.000 vyhlásení o podpore, čo už je dosť v krajine, v ktorej je len 1,4 milióna obyvateľov. Ale miesto 10.000 dostali 38.000 podpisov - a dostali by viac, keby mnohým občanom nechýbala odvaha. Mnoho z vyhlásení vrátili s rukou písanými poznámkami, ako je napríklad nasledovné: „Súhlasím s vaším návrhom a chcel by som ho podporiť, ale obávam sa, že ako štátny úradník, by som mohol byť vystavený sankciám, keby som sa otvorene stal jeho zástancom“...
Ako zase vidno, LGBT lobby pracuje hlavne šikanovaním a zastrašovaním. Ale človek nezmení pravdivý názor ľudí tým, že ich šikanuje.
38.000 podpisov na občiansku iniciatívu je v Estónsku neslýchané. Vláda reagovala tak, že zatiaľ nemajú v úmysle navrhnúť legislatívu, ktorá by formálne uznala vzťahy rovnakého pohlavia.