Málo známa história Tŕňovej koruny

26.04.2016
1727 0 0
ZSmatanova

Aj napriek tomu, že tŕňovú korunu nášho Spasiteľa spomínajú traja evanjelisti, a často sa o nej zmieňujú prví cirkevní Otcovia, ako bol Klement Alexandrijský, či Origenes a mnohí iní, len málo autorov z prvých šiestich storočí o nej píše ako o známej relikvii, ktorá stále existuje a ktorú si uctievajú veriaci. Je pozoruhodné, že sv. Hieronym sa zoširoka rozpisuje o Kríži, nápise a o klincoch, ktoré objavila sv. Helena (Tobler, Itinera Hierosolym., II, 36), no nespomína nič ani o kopiji, ani o tŕňovej korune. Ešte prekvapivejšie je však mlčanie Andreasa Krétskeho z 8. storočia. Aj tu sa však objavilo niekoľko výnimiek. Sv. Paulinus z Noly sa vo svojich spisoch po roku 409 odvoláva na „tŕne, ktorými bol korunovaný náš Spasiteľ“ ako na relikviu, ktorú si spolu s Krížom, na ktorom bol ukrižovaný, a so stĺpom, pri ktorom bol bičovaný, hlboko uctievajú (Ep. Ad Macar. in Migne, P.L., LXI, 407). Cassiodorus (c. 570) spomína vo svojich komentároch k Ps. lxxxvi aj tŕňovú korunu, spolu s ostatnými relikviami, ktoré sú slávou pozemského Jeruzalema. Píše o nej ako o „tŕňovej korune, ktorú niesol na hlave náš Vykupiteľ, aby sa v nej spojili všetky tŕne celého sveta a aby sa zlomili“ (Migne, P.L., LXX, 621). Keď Gregor z Tours („De gloria mart.“ In „Mon. Germ. Hist.: Scrip. Merov.“, I. 492) tvrdil, že tŕne Koruny sú stále zelené, ich sviežosť sa obnovuje každý deň, neposilnil veľmi historické svedectvo, ktoré by podporilo autenticitu relikvie, avšak „Brevarius“ a „Itinerary“ Antonina z Piacenzy zo 6. storočia jasne potvrdzujú, že Tŕňová koruna bola v tom čase vystavená v kostole na vrchu Sion (Geyer, Itinera Hierosolymitana, 154 a 174). Z týchto útržkov dôkazov, a ďalších neskoršieho dáta – napr. „Putovanie“ mnícha Bernarda dokazuje, že relikvia bola v roku 870 ešte stále na vrchu Sion – je isté, že to, čo považovali za tŕňovú korunu, veriaci v Jeruzaleme uctievali už niekoľko storočí.  

Aj keby sme prijali závery M. de Mely, že celú Korunu preniesli do Byzancie v roku 1063, je zjavné, že jej menšie časti sa už skôr dostali k východným vladárom. V každom prípade sa uvádza, že Justinián, ktorý zomrel v roku 565, daroval jeden tŕň sv. Germanovi, parížskemu biskupovi, ktorý ho uložil v Saint-Germain-des-Pres. Aj cisárovná Irena poslala v roku 798 alebo 802 niekoľko tŕňov Karolovi Veľkému, ktorý ich uložil v Aachene. O ôsmich z nich sa vie, že sa nachádzali v aachenskej bazilike počas jej konsekrácie pápežom Levom III. Aj následná história ďalších tŕňov sa dá bez problémov vystopovať. Štyri tŕne daroval v roku 877 Karol Lysý opátstvu Saint-Corneille v Compiegne. Jeden tŕň poslal Hugo Veľký v roku 927 anglosaskému kráľovi Athelstanovi pri príležitosti istých vyjednávaní o sobáši; napokon sa tento tŕň ocitol v opátstve Malmesbury. Ďalší tŕň dostala v roku 1160 do daru španielska princezná a ešte jeden bol v roku 1200 poslaný do Andechs v Nemecku.

V snahe získať podporu pre svoju rozpadajúcu sa ríšu ponúkol katolícky konštantínopolský cisár Baldwin II v roku 1238 Tŕňovú korunu sv. Ľudovítovi, kráľovi Francúzska. V skutočnosti sa však ocitla v rukách benátčanov, ako zábezpeka veľmi veľkej pôžičky. Neskôr ju vykúpili a previezli do Paríža, kde pre jej prijatie v roku 1248 sv. Ľudovít dobudoval Sainte-Chapelle. V nej táto vznešená relikvia zostala až do Revolúcie, kedy ju po prechodnom uložení v Bibliotheque Nationale definitívne vrátili Cirkvi. V roku 1806 bola uložená v katedrále Notre-Dame. O deväťdesiat rokov neskôr (1896) bol pre Tŕňovú korunu vyhotovený nádherný kryštáľový relikviár, z dvoch tretín obvodu vykladaný striebrom a vrúbený drahými kameňmi.

Odborníci sa zhodujú v tom, že na výrobu ´prilby´ z tŕňov, ktorú na tento účel používali rímski vojaci, musel byť použitý určitý druh trstiny, ktorá tieto tŕne držala pokope. Podľa M. de Mely už pravdepodobne v čase, keď korunu privážali do Paríža, šesťdesiat z jej sedemdesiatich tŕňov, ktoré neskôr sv. Ľudovít a jeho následníci porozdávali, bolo od trstinového základu oddelených a uschovaných v inom relikviári. Žiadny z nich už teraz nie je v Paríži. Niekoľko malých fragmentov trstiny sa uchováva mimo Sainte Couronne v Paríži, napr. v Arras a v Lyone. So zreteľom na pôvod a charakter tŕňov poukazuje tradícia, aj existujúce pozostatky, že musia pochádzať z kra, botanicky známeho ako Zizyphus spina Christi, alebo známejšieho pod názvom jojoba. Dosahuje výšku 4,5 až 6 metrov a hojne sa vyskytuje v okolí Jeruzalema. Jej pokrútené konáre sú vyzbrojené tŕňmi, rastúcimi v pároch, z ktorých je jeden rovný ako ihlica a druhý zakrivený. Relikvie - tŕne, uchovávané v Capella della Spina v Pise, ako aj v Triere, majú síce pochybnú a záhadnú počiatočnú históriu, no patria k najdlhším svojho druhu a dobre slúžia na ilustráciu ich veľkosti.

Nikto nepochybuje o tom, že údajne posvätné tŕne, o ktorých sa dozvedáme, nemôžu byť všetky autentické. M. de Mely dokáže vymenovať viac ako 700 takých relikvií. Veta zo stredovekého nekrológu, že Peter de Averio daroval katedrále v Angers „unam de spinis quae fuit apposita coronae spine ae nostri Redemptoris“ (de Mely, str. 362) zjavne znamená, že ide o tŕň, ktorý sa dotkol skutočnej Tŕňovej koruny, čo vrhá jasné svetlo na pravdepodobný pôvod mnohých podobných relikvií. Ani v dnešnej, neporovnateľne modernejšej dobe, nie je jednoduché vystopovať pôvod a históriu týchto predmetov zbožnej úcty, ktoré boli často delené a následne ´rozmnožované´. V súčasnosti sa uctievajú dva „posvätné tŕne“ – jeden je v kostole sv. Michala v Ghente a druhý v Stonyhurst College. O obidvoch sa na základe uspokojivých dôkazov tvrdí, že ich dala škótska kráľovná Mary Thomasovi Percymu, grófovi z Northumberlandu (pozri „The Month“, apríl, 1882, 540-556).

Napokon treba poukázať na to, že vzhľad Tŕňovej koruny v umení, menovite na hlave Krista v téme Ukrižovania pochádza z čias sv. Ľudovíta a budovania Sainte-Chapelle.

Niektorí archeológovia uvádzajú, že kruhový tvar Tŕňovej koruny, ktorá býva občas obklopená chi-rho znakmi, objavili už na prvých kresťanských sarkofágoch, no zdá sa, že rovnako môže predstavovať aj vavrínový veniec.

(chi-rho znak – prvé dve písmená mena Kristus v gréčtine: Christos; pozn. prekl.)

 

Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. Čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.

 

DISKUSIA k článku