V Holandsku už piaty rok po sebe prudko rastie počet úmrtí eutanáziou a asistovanou samovraždou. V roku 2013 bolo podľa oficiálnych štatistík hlásených 4829 prípadov. Čísla nedávno zverejnilo päť regionálnych kontrolných komisií, ktoré majú na starosti kontrolu dodržiavania zákonov pri výkone eutanázií.
Oproti minulému roku je to 15-percentný nárast. Toto číslo sa takmer zdvojnásobilo od roku 2009, kedy bolo evidovaných 2636 prípadov. Podľa komisie prevažná väčšina týchto prípadov prebehla v zhode so zákonom, iba päť prípadov bolo kritizovaných. A to z dôvodu, že druhý lekár, s ktorým bol konzultovaný úmysel eutanázie, nebol „nezávislý“. Alebo že substancia, ktorú použili na vyvolanie kómy pred použitím uvoľňovača svalov, nebola tá, ktorá je udávaná oficiálnymi predpismi pre eutanáziu.
Ani v jednom z prípadov nakoniec nevznikla oficiálna námietka alebo vyšetrovanie súdnymi zástupcami.
To znamená, že v 99,9 percentách všetkých prípadov tohto druhu (čiže 4501 prípadov eutanázie, 286 prípadov asistovanej samovraždy a 42 kombinácií týchto dvoch) boli splnené podmienky holandského zákona.
Ale aké striktné sú tieto podmienky? Bližší pohľad na štatistiky a rapídny nárast počtu prípadov nám ukazuje, že zabíjanie starých, chorých a mentálne zraniteľných sa spoločensky a medicínsky stáva čoraz viac akceptovanejšie.
Väčšinu prípadov dobrovoľného ukončenia životov predstavovali pacienti s rakovinou sťažujúci sa na „neznesiteľné utrpenie.“ Bolo ich až 3588 z celkového počtu. Napriek tomu zaznamenala najpozoruhodnejší nárast eutanázia pacientov s demenciou a psychiatrickými chorobami. Spolu bolo v roku 2013 usmrtených 97 osôb so začínajúcou alebo pokročilou demenciou, a 42 s duševnými chorobami. V roku 2012 ich bolo 14 a ešte v roku predtým 13. Štatistiky naznačujú, že lekári v rastúcom rozsahu akceptujú stratu samostatnosti, strach z utrpenia alebo poníženia a zúfalstvo, čo môže byť niekedy prepojené s psychickou traumou, ako prijateľné príčiny pre eutanáziu.
V 251 prípadoch boli opakované sťažnosti ohľadom starnutia akceptované ako oprávnený dôvod na eutanáziu.
Eutanázia pre dementných je jednou z hlavných priorít tzv. loby „vybraného konca života“ v Holandsku. V roku 2010 kontrolné komisie schválili 21 prípadov ľudí, ktorých stav smeroval k demencii, ale ešte stále boli schopní vyjadriť svoju vôľu. Dokonca si vybrali, aby boli usmrtení ešte v tomto štádiu, pretože prevažná väčšina lekárov nebola ochotná vykonať eutanáziu na človeku, ktorý už nie je schopný vyjadriť a zopakovať žiadosť, ktorú si podal, kým ešte disponoval slobodnou vôľou.
Od tohto roku „Asociácia pre dobrovoľný koniec života“ (NVVE) intenzívne lobovala v politických kruhoch ale aj v teréne a organizovala konferencie a stretnutia, aby vytvorila verejné povedomie ohľadom tohto „problému“ a povzbudzovala ľudí starších ako sedemdesiat rokov, aby do svojej poslednej vôle zahrnuli žiadosť o eutanáziu v prípade, ak dostanú demenciu a ostanú bezmocní a závislí na iných.
V roku 2013 bolo vykonaných niekoľko eutanázií v takýchto prípadoch a boli označené za zákonné, ak pacientova posledná vôľa bola jasne sformulovaná, aktualizovaná a znovu potvrdená jednoznačnými konverzáciami medzi pacientom a rodinným doktorom. V týchto prípadoch podľa rozhodnutia komisie by mali lekári pomôcť svojim pacientom sformulovať ich žiadosť tak jasne, ako je to možné a osobne vytvoriť zložky, ktoré by zaznamenali tieto rozhovory.
Správa z roku 2013 opisuje niekoľko prípadov demencie, ktoré viedli k eutanázii, napríklad prípad osemdesiatročnej ženy, ktorá trpela „halucináciami“ a „strnulosťou“ a bála sa, že sa demencia stane ešte horšou. Eutanáziu jej vykonala „Klinika konca života.“
Iná žena sa, tiež vo svojich osemdesiatich rokoch, obávala utrpenia, ktoré jej prinesie Alzheimerova choroba. Jej želaniu smrti vyhoveli a eutanázia bola uznaná ako zákonná na základe dvoch videozáznamov dva roky pred smrťou, v ktorých objasňovala, že by chcela podstúpiť eutanáziu v čase, kedy sa stane presun do špecializovanej inštitúcie nevyhnutným.
Pod titulom „neznesiteľné a beznádejné utrpenie“ správa klasifikuje aj prípad manželského páru, tiež v osemdesiatich rokoch, s „vážnymi chorobami.“ Manželka nemohla kráčať na dlhšiu vzdialenosť a nemohla sa zúčastňovať na podujatiach, ktoré organizoval domov dôchodcov, kde žili. Manžel mal diagnostikované počiatočné štádium Alzheimerovej choroby. Nechcel byť presunutý do domova sociálnej starostlivosti bez svojej manželky a ako prvý požiadal o eutanáziu.
Manželka sa rozhodla, že tiež chce zomrieť iba päť dní pred výkonom eutanázie, keďže sa už o seba viac nedokázala postarať, mala ťažkosti s dýchaním a problémy s komunikáciou. Obidvaja podstúpili eutanáziu v ten istý deň od dvoch rozličných doktorov.
Komisia takisto akceptovala prípady ľudí, ktorí sa sami označili ako „rozlúčení so životom.“ Je to nedávne odôvodnenie pre eutanáziu, ktoré v sebe odráža návrh NVVE, aby všetkým ľuďom nad 70 rokov bola umožnená eutanázia, keď sa opakovane sťažujú alebo kvôli hlbokému smútku z osamelosti, keď veľa blízkych už zomrelo a život sa zdá byť bez zmyslu.
Správa uvádza prípad deväťdesiatročného muža, ktorý bol takmer slepý a hluchý a stratil svoj spoločenský život. Medzi inými vecami trpel aj „traumatickými spomienkami z vojny“ a nespavosťou. Psychiater potvrdil, že jeho utrpenie bolo „neznesiteľné,“ pretože už nemohol mať zmysluplné vzťahy s ostatnými.
Osobitne smutný prípad sa týka ženy okolo tridsiatky, ktorá mala psychiatrické a posttraumatické problémy, pretože bola v mladosti sexuálne zneužívaná. Viackrát sa pokúsila spáchať samovraždu a veľakrát došlo k sebapoškodzovaniu. „V hlave [mala] neustálu vojnu,“ trpela nočnými morami a poruchami jedenia. Jej stav sa nezlepšil ani po lekárskej liečbe. Niekoľko psychiatrov rozhodlo, že netrpí depresiou a pri neexistencii iných lekárskych riešení, môže byť jej želaniu smrti vyhovené.
Iná približne tridsaťročná žena zas išla na eutanáziu, pretože mala „hraničnú poruchu osobnosti“ a závažné poruchy jedenia.