Francúzsky prezident François Hollande schválil posudok odporúčajúci, aby mali nevyliečiteľne chorí pacienti právo na „kontinuálne podávanie silných sedatív“. Naznačil, že v januári bude tento text predložený Európskemu parlamentu.
Hoci sa náhle zastavuje pred explicitnou legalizáciou eutanázie pomocou smrtiacej injekcie či asistovanej samovraždy, posudok odporúča, aby sa liečba na žiadosť pacienta alebo po jeho predchádzajúcom usmernení (ak by nebol schopný vyjadriť svoju vôľu) prerušila a aby dostal dostatočné množstvo sedatív a liekov proti bolesti, aby tak zabezpečili stratu vedomia vedúcu až k jeho smrti.
Kritici poznamenali, že je to niečo ako „pomalá eutanázia“ či zámerné naprogramovanie smrti. Tento postup totiž nie je vyhradený na situácie akútnej, nevyliečiteľnej bolesti a smrteľnej agónie, pri ktorých sú silné sedatíva už legálne. Takýto postup sa na úplnom konci života v mnohých francúzskych nemocniciach už vykonáva, nejde však o zabíjanie, ale o zmiernenie utrpenia.
Autorom posudku boli na žiadosť François Hollanda dvaja členovia francúzskeho Národného zhromaždenia: Alain Claeys z vládnucej Socialistickej strany a Jean Leonetti z opozičného UMP, ktorý je tiež autorom súčasnej legislatívy o „konci života“, ktorý zákonodarný zbor jednomyseľne podporil v roku 2005. Leonettiho zákon, ako sa mu hovorí, už - hoci diskrétne - zaisťuje pomalú eutanáziu. Umožňuje totiž, aby sa aj osobám, ktoré nie sú nevyliečiteľne choré, vytiahli rúrky privádzajúce potravu a hydratáciu, a tak spôsobili smrť. Návrh zákona, ktorý zostavili Leonetti a Claeys, by rád inštitucionalizoval procedúry podávania sedatív, rozšíril ich pôsobnosť a premenil ich na „právo pacienta“, ktoré by mohlo byť i proti názoru lekárskeho tímu.
Leonetti a Claeys hovoria o „dlhom pochode smerom k úplnému občianstvu“. To by údajne bolo prospešné všetkým pacientov tým, že by „až do poslednej chvíle ich života“ rešpektovalo ich „autonómiu“ a ich „právo rozhodnúť sa“.
A toto je priamy preklad sľubu François Hollande-a počas jeho predvolebnej kampane o tom, že by „rád navrhol, aby mal každý dospelý človek v pokročilom alebo terminálnom štádiu nevyliečiteľnej choroby (ktorá spôsobuje neznesiteľné fyzické alebo duševné utrpenie, ktoré sa nedajú zmierniť), možnosť požadovať (podľa presných a prísne stanovených podmienok) prínos lekárskej pomoci, aby svoj život dôstojne ukončil.“
To, že sa obaja zákonodarcovia mali vyhnúť obhajovaniu „očividnej“ eutanázie je možným znamením, že Francúzi ju neschvaľujú až tak ako mali naznačovať prieskumy verejnej mienky: posledný prieskum (ktorý vykonal inštitút IFOP v októbri) hovoril o tom, že 96 % Francúzov je za to, aby lekári „bez utrpenia ukončili životy osôb s neznesiteľnou a nevyliečiteľnou chorobou, ak si to oni želajú“.
Návrh je v súlade s rastúcim vyhľadávaním takéhoto postupu aj v krajinách, v ktorých je eutanázia legálna. Takými sú napríklad Holandsko a Belgicko, kde sa pri „paliatívnom“, „hlbokom“ alebo „terminálnom“ podávaní sedatív stierajú hranice medzi starostlivosťou a zabíjaním.
Leonetti a Claey dúfajú, že podľa nového zákona, ktorý si vzal pod patronát François Hollande (počas hlasovania, ktoré prebiehalo medzi viacerými politickými stranami) by malo byť podanie terminálných sedatív k dispozícii všetkým osobám v terminálnej fáze choroby, teda tým, ktorých život je ohrozený vo veľmi krátkom časovom horizonte, aby tak mohli využiť právo na „dôstojnú a pokojnú“ smrť. Uviedli, že garantujú to, že docielia „úplnú zmenu vedomia“ čiže hlboký spánok, ktorý zabráni „všetkému utrpeniu, vrátane toho, ktoré vyplýva z toho, že človek „vidí umierať seba samého“.
Návrh zákona je však tiež zameraný na veľmi hendikepované či postihnuté osoby, ktoré usúdia, že akákoľvek liečba, ktorú dostávajú, iba „zbytočne predlžuje život“. Buď preto, že [hendikepy] sú „nesmierné ťažké“ alebo trvajú „príliš dlho“. V tomto prípade ukončenie liečby - ako je odstavenie rúriek dodávajúcich výživu a hydratáciu - vyvolá prechod do „terminálneho štádia“ choroby a pacient bude mať právo na smrtiacu dávku sedatív.
Posudok explicitne hovorí o tom, že pacienti v „permanentnom vegetatívnom stave“ a tí, ktorí sú „pri minimálnom vedomí“ majú právo na smrteľnú dávku sedatív - a to buď preto, že o to požiadal vo svojej „vôli počas života“ alebo vopred udaných usmerneniach alebo preto, že by si to priali jeho zákonní zástupcovia alebo preto, že lekári „kolegiálnym rozhodnutím“ posúdia, že pokračovať v starostlivosti by sa rovnalo „neprimeranej tvrdohlavosti“.
Takéto rozhodnutia by boli prijaté na základe výslovného zákazu „neprimeranej tvrdohlavosti“, ktorú lekárom zákon zakazuje.
Vo všetkých prípadoch by smrtiaca dávka šla ruka v ruke s ukončením akejkoľvek starostlivosti - ako podávanie antibiotík, antikoagulantov, ale aj výživy a hydratácie. Tým dávajú najavo, že cieľom je spôsobiť smrť v priebehu niekoľkých dní.
Zástancovia priamej eutanázie sú návrhom Leonettiho a Claeysa sklamaní, ale väčšia časť francúzskej politickej scény vyjadrili svoj súhlas s tým, že sa eutanázii vyhli.
Pro-life skupiny ako Fondation Jérôme Lejeune varovali, že ak podanie terminálnych sedatív „spočíva v podaní anestetika proti bolesti s plným vedomím o tom, že povedie k smrti, ide o skutok eutanázie“.