Bojová stratégia studenej vojny pre boj s islamom 1/2

662
Milko Kostovič
Kultúra smrti

Čítam úžasnú knihu Paula Kengora, Pápež a prezident, a to ma podnietilo k zamysleniu - ako všetko v súčasnosti - o islame. Kengorova kniha rozpráva príbeh o partnerstve medzi pápežom Jánom Pavlom II. a Ronaldom Reaganom a o úlohe, ktorú obaja zohrali pri porážke sovietskeho komunizmu. Bez ich záväzku bojovať proti komunizmu sa mohla studená vojna skončiť opačným výsledkom. 

Na rozdiel od komunizmu, islam nie je bezbožná ideológia, ale v iných ohľadoch existuje veľa podobností. Rovnako ako komunizmus je islam represívny systém, ktorý sa usiluje o úplnú kontrolu duše a tela. Podobne ako sovietsky komunizmus počas obdobia studenej vojny, islam je prozelytizujúce učenie, ktoré sa snaží exportovať svoju ideológiu do celého sveta. A kdekoľvek sa dostane, tak tam niečo ako železná opona mlčania obklopí všetkých, ktorí za ňou uviaznu. 

Nie je prekvapením, že mnohí odborníci na národnú bezpečnosť považujú analógiu so studenou vojnou za užitočnú pre vysvetlenie civilizačného boja západu s islamom. Niektorí tiež navrhujú, že kampaň ideologického boja proti islamu, podobná tomu zo studenej vojny, si teraz vyžaduje - niečo ako kampaň, ktorú kedysi viedli Reagan a Ján Pavol II. 

Ale všetky analógie krívajú. Jedným z rozdielov medzi zápasom s komunizmom v rámci studenej vojny a súčasným bojom s islamom je, že dnešní katolícki lídri sú ďaleko od jasnozrivého pochopenia islamu, tak ako keď pápež Ján Pavol II. chápal hrozbu komunizmu. Na strane katolíckych lídrov je len veľmi malý odpor k islamu, pretože existuje málo povedomia o tom, že je potrebné sa mu brániť. 

To sa ale môže zmeniť. Existujú roztrúsené príznaky prebúdzania. Americký kardinál Burke hovorí odvážne o hrozbe islamu. Podobne aj biskupi v Afrike, na Strednom východe a vo východnej Európe. Africkí a Stredovýchodní biskupi pociťujú hlavný nápor džihádu, zatiaľ čo Východoeurópania, ktorí nedávno utiekli zo spárov komunizmu, nebudú ticho postávať kým ich územie neovládne ďalší totalitný systém. Vzhľadom na to, že sa útoky na kresťanov zvyšujú, je pravdepodobné, že sa k ich radom pripojí viac biskupov.

Ale aj keby cirkevní lídri konečne dospeli k rozumu, problém bude pretrvávať. Katolíci sa budú stále musieť zaoberať otázkou, ako sa brániť islamu. Akýkoľvek pokus odolať islamizácii okamžite narazí na dva problémy. Prvým je odveta na kresťanoch a iných menšinách žijúcich v moslimských krajinách a dokonca aj v nemoslimských krajinách. Kresťania čelili podobnému problému pri konfrontácii s nacizmom a komunizmom. Počas Druhej svetovej vojny museli katolícki lídri mierniť svoju kritiku nacizmu, keď bolo zrejmé, že európski kresťania a židia budú niesť jej následky. A hoci pápež Ján Pavol II. neúnavne podporoval odpor voči komunizmu, tak kládol dôraz na práva Východoeurópanov žiť slobodne, radšej ako by mal poukazovať na chyby komunistického systému. 

Povedzte niečo zlé a zomrú ľudia. To je prvý problém. Druhý problém tiež zahŕňa formu odplaty. Kritizujte islam a nahnevané média vám to vrátia. Pretože média významne investovali do príbehu, že islam je pokojné náboženstvo a každý, kto spochybní tento príbeh, bude čeliť obvineniam z intolerancie a fanatizmu. A keďže médiá už považujú Katolícku cirkev za zdroj neznášanlivosti, katolíci musia byť obzvlášť opatrní, čo hovoria.

Povedzte niečo a zomrú ľudia. Média sa vás pokúsia zničiť. Na druhej strane, ak budete mlčať, islam sa bude ďalej šíriť ... a ľudia budú zabíjaní. To je bezradnosť. Existuje nejaký spôsob, ako sa tomu vyhnúť? Existuje nejaký spôsob spochybnenia a diskreditácie islamskej ideológie bez ohrozenia života nevinných? Bez toho, aby vás zničila tlač? Krátkou odpoveďou je - nie. Islam sa dá ľahko uraziť, a nič iné ako úplne podvolenie neupokojí jeho vznetlivejších predstaviteľov. Medzitým bude tlač naďalej zobrazovať svätých ako hriešnikov a nemorálnosť ako cnosť. Samozrejme nie vždy, ale to je ten správny spôsob. 

Nájdu sa ale aj efektívne spôsoby boja proti islamizáciii, ktoré sú menej riskantné ako iné. Jedným z nich je sústrediť paľbu skôr na islamské praktiky než na presvedčenie - najmä na tie postupy, ktoré robia starosti nie len nemoslimom ale aj mnohým moslimom.

Zatiaľ čo každý moslim je povinný veriť, že Mohamed je Boží posol (a tiež dokonalý človek), nie každý moslim si musí vziať detskú manželku, zbiť svoju ženu alebo zabiť neposlušnú dcéru. Má zmysel upriamiť pozornosť na tie islamské praktiky, ktoré sú pre moslimov najťažšie obhájiteľné, ako napr. mrzačenie ženských pohlavných orgánov, kruté a neobyčajné šaríja tresty, násilie cti, nútené manželstvá, detské manželstvá a podobne.

Do niektorých islamských praktík, ako je pôst počas ramadánu alebo dodržiavanie zákazu bravčového mäsa a alkoholu, nie je nikoho nič. Ale niektoré sú zrejmým porušením toho, čo chápeme ako všeobecné ľudské práva. Nemožno ich ospravedlniť z toho dôvodu, že moslimovia majú odlišnú kultúru. Mnohí moslimovia si uvedomujú, že tieto praktiky sa javia barbarskými pre tých, ktorí žijú v rozvinutom svete a sú nimi znepokojení. Jednou z ciest, ako osekať islamský kultúrny džihád, je zvýšiť akýkoľvek pocit znepokojenia u moslimov, ktorí ho už dnes majú. Mali by sme mať záujem, aby sa cítili nepríjemne ohľadne týchto praktík a implicitne by sa to malo týkať aj viery, ktorá ich schvaľuje. Na rozdiel od tvrdenia, že tieto praktiky majú iba kultúrnu povahu, tak tieto praktiky schvaľuje náboženstvo. Napr. Spoliehanie sa na cestovateľa (Reliance of the Traveller), široko-konzultovaná príručka práva šaríja, uvádza, že ženská obriezka je "povinná" (4.3) a že rodičia, ktorí zabijú svoje deti [pravdepodobne z cnostných dôvodov] nepodliehajú trestu (1.4).

(pokračovanie)