Bývalý gej spomína, čím bol preňho čisto chlapčenský svet miništrantov

3,116
Kultúra života

Moje detstvo v katolíckych obecných školách bolo pre mňa takmer vždy nočnou morou.

Bol som hanblivé dieťa, umelecky nadaný introvert. Vôbec ma nezaujímali hry, ktoré chlapci zvykli hrávať počas prestávky, pretože som bol hrozne nemotorný. Navyše, neľútostne ma šikanovali.

Zmätený a osamotený som nakoniec našiel kamarátstvo, ktoré som tak potreboval, u rovesníkov – miništrantov. Všetko to však skončilo, keď sa do našej práce začali pliesť ženy. Bolo to pred mnohými zranenými rokmi, no nakoniec som našiel cestu späť. Toto je môj príbeh.

Sám

Zo svojich najhlbších spomienok si pamätám, že som bol často sám. Zamestnával som sa kreslením malých obrázkov a predstavoval som si, že náš dvor za domom je nejaká ďaleká krajina alebo som len neustále sníval, že som niekde inde.

Neuvedomoval som si tento svoj vnútorný postoj, no medzi ostatnými deťmi som sa kvôli tomu necítil dobre. Chodil som s hlavou dole so zrakom upretým na podlahu. Niekedy som nedokázal ani prehovoriť. Zvuk, ktorý mi vychádzal z úst, bol vysoký zoženštený hlas. Ostatní chlapci si automaticky všimli moju evidentnú slabosť a dievčenskosť, a tak som sa stal stredobodom šikany na školskom dvore.

Už sa to možno stalo smutným cliché v príbehu tých, ktorí sa neskôr stali „gejmi“, ale i ja som sa zdráhal telesnej výchovy, pretože ostatní si ma do tímu vybrali vždy ako posledného. Atletickí kapitáni tímov uprednostnili ešte aj dievčatá. V tých chvíľach by som sa najradšej prepadol pod zem. Bol som vtedy zbláznený do filmu Čarodejník z krajiny Oz z roku 1939 a do myšlienky jeho piesne „nad dúhou“.

Malý okruh mojich kamarátov pozostával na začiatku z ďalších vyvrheľov spoločnosti – jeden chlapec bol tučný, druhý krpatý a tretí hyperaktívny, chudý a navyše sa ponášal na psychopata. Potom, keď sme boli v puberte, jedným z našich hlavných záujmov bolo, že sme kradli pornografické časopisy od otcov alebo starších bratov. Na druhom stupni základnej školy, keď sa moji kamaráti začali viac zaujímať o živé dievčatá, než nehybné obrázky, ja som zostal beznádejne zakrpatený. Pocity odmietnutia sa u mňa začali meniť smerom ku chlapcom, ktorí ma nenávideli. Chcel som, aby ma mali radšej než čokoľvek iné.

Moja skupinka nezapadajúcich bratov sa posunula ďalej, ja však nie. Niektoré dievčatá vytušili moju mizernú situáciu, že sa cítim osamelý a potrebujem spoločnosť. Obľúbili si ma a často ma pozývali medzi seba na obedňajšie klebetenie. Keď sa ich konverzácie strhli k najobľúbenejším televíznym a filmovým hercom, konkrétne ku Donovi Johnsonovi, ktorého som zbožňoval, cítil som, že tam som doma.

No, istým spôsobom som sa cítil ešte izolovanejší zo sveta mužov. Hlboko v mojej mysli bolo, že som iní ako oni. Nie, že som dievča, nebol som ako ony. Ale nebol som ani ako ostatní chlapci. Koniec-koncov, bol som citlivý, kreatívny a všetko som viac prežíval. Hovoril som si, že som lepší ako oni, a že nepotrebujem ich kamarátstvo či priateľstvo – no práve to som potreboval.

Chlapčenský svet sakristie

Nečakane sa však stalo, že miestny, dosť neotesaný farár požadoval, nie poprosil, aby sa všetci chlapci druhého stupňa prišli zahlásiť za miništrantov. Tento kňaz, neuveriteľne malý mužíček, ktorý vážil menej než 45 kíl, bol príkladom toho, že pravá mužnosť nespočíva vo fyzickej sile či telesných proporciách, ale vo vnútornej istote a rozvážnej a premyslenej odvážnosti, ktorá sa častejšie prejavuje v múdrosti ticha nech v neuváženej búrlivosti.

Desila ma predstava, že mám ísť miništrovať. Rodičia a celá rodina chodievali na nedeľnú svätú omšu, ale nie pravidelne. Odmala som si myslel, že sakristia je akýmsi posvätným miestom mužov. Keď som chodil do katolíckej školy, jedna bývalá rehoľná sestra často až preháňala slávenie svätej omše vírivou energiou a divokými gestami. Rýchlosťou blesku organizovala liturgické spevy, lektorov a tých, čo mali niesť obetné dary. Kňaz a miništranti vchádzali a vychádzali do a zo záhadnej miestnosti – sakristie. To však bolo miesto, kde som nechcel vojsť.

Nemal som však inú možnosť. Miestny farár ma zastrašovaním donútil, aby som sa stal miništrantom, aj napriek mojim pokusom vyhovoriť sa. Všetky inštrukcie ohľadom obradov, obracania stránok Misála či zásad správania sa v kostole nám zvyčajne nehovoril normálnym hlasom, zakaždým ich na nás vybľakol. Spôsobom zadávania príkazov sa podobal viac na vojenského cvičiteľa než na Božieho muža, no okamžite si získal našu pozornosť a úctu.

Myslím, že sme ho nemali nejako obzvlášť radi, ale urobili sme všetko, čo nám prikázal. Nikdy nezabudnem ako som bol počas jednej svätej omše nezvyčajne neposedný. Sedel som na boku a farár mal kázeň. Nevynechal ani jednu slabiku, len sa na mňa pozrel a ja som vedel, v čom je problém. Odvtedy som sedával nehybne ako vojak.

Celý čas, kým sme sa zaúčali ako miništranti, som bol celý nesvoj. Za mnou totiž vždy stáli chlapci, ktorí sa mi vysmievali – tí istí, medzi ktorých som túžil zapadnúť. Napriek môjmu silnému odporu z minulosti a túžbe byť medzi týmito chlapcami, nepadlo medzi nami veľa slov. Boli sme pod prísnym dohľadom toho na pohľad krehkého, no náročného malého kňaza. Svedomito sme si plnili svoje úlohy. Ja som však často počúval aj pokyny o niečo starších a skúsenejších chlapcov. Mal som miništrovanie rád a čoskoro to bolo na mne aj vidieť.

Ostatní chlapci sa so mnou neskôr z času na čas rozprávali, hoci potichu v sakristii o škole alebo o tom, čo budú robiť po svätej omši. Zrazu som sa necítil taký osamelý a ostatní chlapci sa mi nezdali až takí čudní. Keď som ich lepšie spoznal, už pre mňa neboli takí aktraktívni, za to mi pripadali ľudskejší. Už som ich tak nezbožňoval a aj sa mi prestali posmievať. Otec jedného z chlapcov pozval všetkých miništrantov na piknik na konci školského roka. Keď som zistil, že pozývajú aj mňa, nemohol som to predýchať.

Nový kňaz

Nanešťastie, nasledujúci rok prišiel do kostola nový kňaz. Bol vyšší, spoločenskejší a rozhodne sme sa ho nebáli. Mnohé veci sa s jeho príchodom zmenili. Nedeľné sväté omše boli primárne určené rodinám, no nový kňaz pozval aj deti z modlitbového spoločenstva, aby sedeli pri svätostánku. Počas modlitby Otčenáš si všetky tie neposedné deti na pokyn kňaza podali ruky a rozostúpili sa okolo oltára. Po chvíli som si uvedomil, že držím spotenú ruku jedného miništranta a ruku malého dievčatka.

Ale späť ku sakristii. Miništranti z nej boli často vyhodení, či už pred alebo po svätej omši davom žien v strednom veku, ktoré si vzali na starosť prípravu Eucharistie. Kňaz tam v tom čase nebol, zvyčajne sa vyrútil v poslednej minúte a rýchlo na seba hodil ornát. Ženy, ako otravné a dotieravé matky, nám ustavične hovorili, čo máme robiť a starali sa o všetko, čo bolo predtým len na našej zodpovednosti, ako napríklad príprava ampuliek a odkladanie oltárnych obrusov.

Keďže kňaz už netrval na tom, aby sme ďalej slúžili pri oltári a do príprav slávenia svätej omše sa začali zapájať ženy, chlapci postupne odchádzali. Čoskoro som ostal jediným miništrantom. Mužský svet, do ktorého som túžil patriť a trval len jeden nezabudnuteľný rok, navždy zmizol.

Keď toto obdobie skončilo, všetci sme začali chodiť na stredné školy. S väčšinou chlapcov, ktorých som spoznal ako miništrant, som sa nikdy viac nerozprával. Nechali ma však na pokoji a už ma nikdy neponižovali. Namiesto toho si ma začali neľútostne doberať starší študenti v novej škole, ktorých som vôbec nepoznal. Znovu som sa uzavrel do seba a uctieval som tých, čo sa mi posmievali. Po maturite som doslova bežal do štvrte „gejov“ Castro v San Franciscu. Vedel som, že tam ma svet mužov, do ktorého som chcel vždy patriť, prijme.

Po asi desiatich rokoch, keď som sa z toho dostal a už som viac nebol „gejom“, postupne som sa dotackal späť do Cirkvi. Možno to bude čudné, ale prvého som navštívil farára, pri ktorom som kedysi slúžil ako miništrant. Odvtedy sa tam vystriedalo veľa kňazov. Prípravy pred svätou omšou boli vždy veľmi uponáhľané. Zväčša ich mali na starosti ženy na vysokých podpätkoch, ktoré pri každom kroku hlasito klopkali, keď stúpali na kamennú podlahu kostola. Srdce mi mierne podskočilo, keď sa objavil farár, pred ktorým šli miništrant... miništrantky?! Nechápal som. Čo sa stalo? pomyslel som si.

Ale, istým spôsobom, ma to neprekvapovalo. Ešte deň predtým som sa s týmto kňazom rozprával a napriek môjmu mizernému a znivočenému telu mi odporučil, aby som sa vrátil k svojmu predošlému životu „geja“. Hoci som presvedčený, že si myslel, že je ku mne neuveriteľne láskavý a chápe ma, ja som to považoval za moje konečné odmietnutie v zmysle, že na tejto planéte nie je pre mňa iné miesto, ako v spoločenstve „gejov“.

Ani na chvíľu som jeho radu nebral vážne. No v tú nedeľu, keď som vychádzal z kostola som si myslel, že vychádzam aj z Katolíckej cirkvi po druhý a posledný raz.

Latinská svätá omša

Ani neviem odkiaľ som sa dozvedel o „latinskej svätej omši“ v neďalekom meste. Niekto mi to spomenul. Netušil som čo je za tým, ale ten niekto vedel o mojich zážitkoch v miestnej farnosti a aj o tom, že sa chystám odísť z Cirkvi.

Nasledujúcu nedeľu som sa ukázal v trochu chátrajúcom a zanedbanom kostolíku v relatívne nebezpečnej časti mesta. Nemal som čo stratiť. Omša začala a ja som zostal ako obarený, keď som pri oltári uvidel miništrantov – chlapcov. Nemohol som tomu uveriť. Boli tam, v rovnakých čiernych sukniach a bielych superkách, ktoré som tak dávno v tom roku nosil aj ja.

Bolo toho však oveľa viac, čo ma prekvapilo a viac než zmiatlo. Kňaz a miništranti k nám boli otočení chrbtom. Niektorí boli starší a iní mladší ako my vtedy, podľa toho čom som si pamätal. Bolo zvláštne ako všetci kľačali pred oltárom, kňaz sa predmodlieval a oni odpovedali v latinčine. Nerozumel som im.

Neskôr som začal viac čítať a čo-to som si naštudoval. Dopátral som sa k malému vreckovému prekladu latinskej „tridentskej“ omše a neprestajne som si prechádzal každé slovo. Mojou obľúbenou časťou je krátky rad za sebou nasledujúcich prehovorov kňaza a odpovedí miništranta. Táto časť nasleduje hneď za ľútosťou:

K: Ukáž nám, ó Pane, svoje milosrdenstvo.

O: A daj nám svoju spásu.

K: Ó, Pane, vyslyš moju modlitbu.

O: A moje volanie nech dôjde ku Tebe.

To bolo to, čo som chcel urobiť – volať k Pánovi. Keď som si to prečítal, nabral som dostatok odvahy, aby som po omši zašiel za kňazom a porozprával sa. Bol som trošku nervózny, pretože tento kňaz bol nízky a silne vyzerajúci muž, rovnako ako bývalý farár, ktorý zo mňa urobil miništranta. Vo svojich kázňach veľa napomínal, pretože ho znepokojovalo, koľko ľudí zišlo zo správnej cesty života. Nikdy však nikoho neodsudzoval.

Na moje prekvapenie to bol nevšedne milý pán s príjemným hlasom. Šiel som k nemu na spoveď. Stal sa mojím otcom a ja jeho márnotratným synom. Asi rok som sa okolo neho dosť motal. Toleroval moju prítomnosť a ustavičné otázky. Bol to pre mňa výnimočný čas, kedy som sa znovu spájal s Bohom, s Cirkvou, so sebou samým a s mužmi – teraz však veľmi zdravo.

Boží muž

Prešiel som rôznymi zákrutami, no nakoniec som sa vrátil na začiatok. Navrhli mi, či by som chcel znovu miništrovať, ale tentokrát na latinskej svätej omši. Niekoľko týždňov som si čítal a učil sa naspamäť latinské „ordinárium svätej omše“ a veľkú pozornosť som venoval výslovnosti jednotlivých odpovedí. Jeden ochotný seminarista z rovnakej kongregácie kňazov, ktorý prišiel na návštevu, ma naučil ako správne držať telo (dokonca aj moje pokľaknutia som si musel nacvičiť), a tiež pracovať s Misálom.

Keď som konečne slúžil na svojej prvej latinskej svätej omši, zrazu som pocítil ten počiatočný poškodený a zdanlivo bezvýznamný moment ozajstnej mužnosti z obdobia, keď som bol chlapec. Všetka zženštilosť hlasu, ktorá mi ostala, sa vytratila, keď som prehovoril po latinsky a moja rytmická chôdza či energické gestá zmizli v okamihu, keď som sa sústredil na to, že slúžim Bohu pri jeho oltári.

Myslím, že som sa napokon stal mužom, akým ma utvoril Boh a akým ma chcel mať.