Arcibickup Zvolenský: List kardinálov pápežovi o rozvedených je legitímnou reakciou

DÁTUM ZDROJA: 
08. Feb 2017

O extrémizme, Lutherovi, kritikoch pápeža Františka a jeho diskutovanom dokumente Amoris laetitia sme sa rozprávali s predsedom KBS Stanislavom Zvolenským.

Začiatkom roka sa uskutočnilo tradičné novoročné stretnutie zástupcov cirkví a náboženských spoločností s prezidentom. Andrej Kiska vo svojom príhovore povedal, že za Boha, národ a kresťanské hodnoty sa skrývajú výhonky nebezpečného zla vrátane fašizmu a neonacizmu. Ako hodnotíte tieto prezidentove slová?

Pre katolícku cirkev boli prezidentove slová príležitosťou pripomenúť si, že približne pred rokom sme so zväzom židovských náboženských obcí urobili spoločné vyhlásenie, ktorým sme odsúdili extrémizmus. Toto vyhlásenie sme postavili na myšlienke Pia XI. z encykliky Mit brennender Sorge, v ktorej odsúdil rasovú ideológiu a označil ju za neprijateľnú pre kresťanov. Pápež v encyklike zdôraznil, že veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh. Zároveň vyhlásil, že len povrchné mysle môžu podľahnúť bludu a horliť za národného Boha, za národné náboženstvo a pokúšať sa vtesnať Boha, stvoriteľa celého sveta, do hraníc jedného národa, uväzniť ho do krvného priestoru jedinej rasy. Jednoducho, útočiť v mene Boha na nejaký národ alebo rasu je neprijateľné.

Aké sú momentálne vzťahy medzi katolíckou cirkvou a zväzom židovských náboženských obcí?

Myslím, že sú na dobrej úrovni. Dvakrát do roka sa konajú stretnutia najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví, na ktorých sa ako pozorovateľ zúčastňuje aj zástupca židovských náboženských obcí. Oproti minulosti je to veľký pokrok, takže dnes môžeme hovoriť o vzťahoch vzájomnej úcty a spolupráce. Napríklad pod vyhlásenie k téme rodiny a manželstva, ktoré bolo pripravené z príležitosti predsedníctva Slovenskej republiky v Rade EÚ, pridal podpis aj predstaviteľ židovských náboženských obcí.

Verejné vyhlásenia odsudzujúce extrémizmus sú nesporne dôležité. Potrebné je však pýtať sa aj na to, čo môže cirkev robiť v praxi proti šíreniu takýchto postojov.

Extrémizmus je konaním, ktoré ženie veci do krajností. Naopak, evanjelium je posolstvom miernosti. Úlohou cirkvi je preto viesť ľudí k miernosti, k dôstojnému správaniu sa ku každému človeku. Cirkev tu má naozaj veľký priestor, a aj keď priamo nehovorí o extrémizme, vedie ľudí k rozumnému a vyváženému správaniu.

Niekedy je však nevyhnutné zlo priamo pomenovať...

Určite áno. Priznávam, že aj medzi veriacimi či dokonca medzi kňazmi sa objavili prípady zachádzania do krajností. S tým, samozrejme, nemôžeme súhlasiť a je potrebné k tomu zaujať odmietavé stanovisko.

Niektorí však cirkvi vyčítajú práve to, že sa voči takýmto prejavom nedokáže dostatočne vymedziť.

Cirkev musí neustále opakovať princíp neprijateľnosti extrémistického správania voči osobám iného národa, rasy či náboženstva. Pri premene jednotlivých ľudí je ale potrebná istá trpezlivosť. Vyčítajú nám, že by sme mali konať ráznejšie. My to robíme, no musíme používať primerané prostriedky, aby bol zachovaný princíp „nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika“. Z nášho postoja má byť cítiť, že si vážime človeka, no odmietame jeho spôsob správania.

Koncom januára prebiehal tradičný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Na Slovensku pôsobí osemnásť registrovaných cirkví a náboženských spoločností, z ktorých väčšina sa hlási ku kresťanstvu. Je Slovensko ekumenickou krajinou?

Myslím, že áno. Pokročili sme v ekumenickom dialógu. A to nielen na pôde Ekumenickej rady cirkví, ktorá je základnou platformou ekumenizmu a kde je katolícka cirkev pozorovateľom. Pred niekoľkými rokmi sme iniciovali zavedenie neformálnych stretnutí najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví s cieľom zefektívniť postupy v dôležitých otázkach. V rámci tejto menšej platformy neriešime otázky, v ktorých máme rozdielne teologické pohľady, ale práve tie témy, v ktorých sa zhodujeme a vieme pri nich spolupracovať. Čas ukázal, že toto menšie fórum je efektívne napríklad pri príprave spoločných stanovísk k rôznym spoločensky závažným témam.

Tento rok sa bude niesť v znamení 500. výročia reformácie Martina Luthera. Možno ešte povedať k tejto udalosti niečo nové?

Skutočnosť reformácie je v cirkvi chápaná ako zranenie, takže vždy je potrebné hovoriť o tom, ako ho uzdravovať. Päťsté výročie je silným dôvodom ešte viac rozprávať na tému reformácie a hlbšie a pravdivejšie sa zamyslieť nad tým, čo priniesla.

Dá sa robiť aj niečo iné, ako o tom iba hovoriť?

Môžeme prehlbovať vzájomnú úctu. Pretože aj na Slovensku ešte existujú schémy určitého obviňovania, ktoré opakujeme, hoci ide o obojstranné previnenia z minulosti, ktorých sa dopustili iní ľudia. Neznamená to, že my sme lepší ako oni, no pripomínať si iba to, že sme si ublížili, môže byť kontraproduktívne. Tak katolíci ako aj protestanti máme síce bolestnú históriu, no potrebné je hľadať cesty vzájomnej spolupráce.

Môže byť reformácia – nie v historickom, ale v terminologickom význame – v niečom inšpirujúca aj pre katolícku cirkev?

Ecclesia semper reformanda est. Cirkev sa vždy obnovuje, vždy potrebuje zmenu, nápravu, obrátenie. Vyplýva to z Ježišovej výzvy obráťte sa a verte evanjeliu. Každý jednotlivec, ktorý prijíma evanjelium, musí v sebe hľadať cestu k správnejšiemu životu podľa evanjelia. Reformácia, obnova vo vlastnom živote je vždy potrebná.

Svätý Otec František už minulý rok navštívil protestantské Švédsko, aby si pripomenul udalosť reformácie. Zvnútra katolíckej cirkvi však zaznievajú hlasy, že súčasný pápež príliš nadbieha protestantom. Celkovo sa jeho ekumenické a medzináboženské úsilie nestretá len s pochopením. Čo na to hovoríte?

Aj svätý Ján Pavol II. bol zvnútra cirkvi veľmi kritizovaný za to, že v rámci jubilejného roka 2000 požiadal o odpustenie za previnenia, ktoré katolícka cirkev spáchala v minulosti. Táto kritika pápežov je prejavom hľadania pravdy vnútri cirkvi. Pápež František vo vedomí svojej pravdy vychádza v ústrety odlúčeným bratom a sestrám a na spôsob Dobrého pastiera riskuje pri ich hľadaní.

Nemáte pocit, že pápež František je vnútri cirkvi oveľa viac kritizovaný ako jeho predchodcovia?

Na základe určitej mentality pontifikátu pápeža Františka, ktorý viackrát vyzval k otvorenosti vo vyjadrovaní, je možné, že kritika voči nemu je viditeľnejšia. Bola tu však aj počas predošlých pontifikátov, no nebola natoľko mediálne známa.

Katolícka cirkev si tento rok pripomína aj 100. výročie zjavení Panny Márie vo Fatime. Slovenskí biskupi sa tejto udalosti venovali už v novoročnom pastierskom liste. Čo znamenajú mariánske zjavenia pre vieru človeka?

Mariánska úcta patrí k životu katolíkov. Je úctou ženy, ktorú Boh vybral za matku svojho syna a ktorá jedinečným spôsobom žije svoj vzťah s Bohom. Mariánske zjavenia sú špecifickou oblasťou, pretože nepatria k nevyhnutnému pokladu viery. Zároveň platí, že cirkev u viacerých, vrátane Fatimy, potvrdila ich pravosť a mariánski ctitelia ich prijímajú s úplnou samozrejmosťou.

V posledných mesiacoch v katolíckej cirkvi kulminuje diskusia o Františkovej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia. Spor sa vedie najmä o tom, či Svätý Otec uľahčil prístup rozvedených a znovu zosobášených katolíkov k sviatostiam. Niektorí biskupi či dokonca celé biskupské konferencie vydali k tejto otázke svoje usmernenia. Aký je váš postoj?

Amoris laetitia pokladám za dokument, ktorý zodpovedá pápežovi Františkovi a jeho optike videnia tejto problematiky. Nemyslím si, že by Františkova exhortácia neumožňovala pristupovať k otázke rozvedených a znovu zosobášených katolíkov v duchu predošlej tradície cirkvi. Aj preto považujem za najsprávnejšie pristupovať k Amoris laetitia v kontexte náuky Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Nestotožňujete sa teda s názorom, že Amoris laetitia niečo mení v učení cirkvi?

Registrujem biskupov, ktorí vidia príležitosť postupovať v tejto záležitosti iným spôsobom ako v minulosti.

Z vašich slov však vyplýva, že vy tam túto príležitosť nevidíte...

Podľa mňa je správne a zdravé postupovať v duchu tradície.

Niekoľkí kardináli reagovali na vzniknutú situáciu tak, že pápežovi zaslali list so žiadosťou, aby ozrejmil pochybnosti, ktoré podľa nich vyvolal jeho dokument. Čo vravíte na tento postup?

V cirkvi je dialóg dôležitý aj pri tých najťažších témach. Podnet kardinálov považujem za využitie možnosti dialógu. Samozrejme, pápež je slobodný v tom, ako ho bude viesť. Iniciatívu kardinálov rešpektujem a myslím, že z dlhodobého hľadiska môže – rovnako ako celá debata na synode – priniesť dobré ovocie.

Spôsob, akým postupovali, keď využili cestu takzvaných dubií, teda považujete za legitímny?

Kardináli sú členmi cirkvi, žijú s veriacimi, vidia ťažkosti, ktoré sa objavujú, legitímne ich naformulovali a ponúkli pápežovi možnosť, aby k nim zaujal stanovisko. Keďže sa objavujú také interpretácie Amoris laetitia, ktoré nie sú v súlade s tradíciou, je sformulovanie „dubií“ logickou reakciou.

Mal by pápež na výzvu kardinálov odpovedať?

František je pápežom dialógu a viem si predstaviť, že nájde spôsob, ako im odpovedať. Problémom je, že táto komplikovaná téma sa stala záležitosťou verejnej debaty. Trochu to pripomína situáciu, keď by verejnosť cez médiá riešila liečbu ťažko chorých pacientov. O niečom takom sa však musí viesť odborná, nie mediálna debata. Pričom ani samotné lekárske tímy sa nemusia zhodnúť v spôsobe liečby.

Medzičasom už Vatikán rozbehol prípravu budúcoročnej biskupskej synody, ktorá sa má venovať mladým. Je ešte cirkev pre mladých ľudí zaujímavá?

Bezpochyby áno. Cirkev prináša základné posolstvo, že Boh sa stal v Ježišovi Kristovi človekom a to je najfascinujúcejšia skutočnosť, ktorá sa dotýka aj mladých. Napokon, minuloročné Svetové dni mládeže v Krakove ukázali, že milióny mladých sú fascinovaní existenciou Boha a jeho vstupom do ľudského života.