4 svätí ktorí slúžili v armáde

11.11.2016
1004 0 0
Milko Kostovič
Kultúra života

Každoročne 11. novembra oslavujeme Deň veteránov (v USA - pozn. editora), keď naša krajina vzdáva poctu vojenským veteránom, ktorí slúžili v americkej armáde. História národného sviatku siaha do roku 1918, kde má pôvod v Dni prímeria. 

V tento deň, o 11. hodine 11. dňa 11. mesiaca roku 1918, bolo deklarované prímerie, dočasné zastavenie nepriateľských akcií, medzi Spojencami a Nemeckom v Prvej svetovej vojne, vtedy známej ako "Veľkej vojne". Ako Deň prímeria sa začal oslavovať tento deň v nasledujúcom roku. 11. november sa stal zákonným federálnym sviatkom v USA v roku 1938. Následkom Druhej svetovej vojny a Kórejskej vojny sa Deň prímeria zmenil na Deň veteránov, sviatok určený všetkým americkým vojnovým veteránom.   

Je to deň, kedy ďakujeme tým, ktorí slúžili našej krajine, no tiež sa modlíme, aby sme raz žili vo svete bez vojen.

Katechizmus konštatuje, “Piate prikázanie zakazuje úmyselnú deštrukciu ľudského života. Kvôli zlu a neprávu, čo sprevádza vojny, cirkev urguje všetkých k modlitbe a konaniu, aby nás božská dobrota mohla oslobodiť od antického otroctva vojny. Všetci občania a všetky vlády sú povinné pracovať na vyhýbaní sa vojnám" (CCC 2307-2308).

Súčasne cirkev umožňuje, "tak dlho ako nebezpečenstvo vojny pretrváva a nie je tu žiadna medzinárodná autorita s potrebnou kompetenciou a silou, nesmie byť vládam upierané právo na spravodlivú sebaobranu, pokiaľ všetky mierové úsilia stroskotali" (CCC 2308).

Je to chúlostivá otázka, s ktorou cirkev roky zápasí. V priebehu rokov tu boli mnohí svätí muži a ženy, ktorí museli rozoznať, ktorý postup bude najlepší v tvár ozbrojeného konfliktu. Tu sú štyri príklady svätých, ktorí sa prostredníctvom vojenskej služby rozhodli byť majákom uprostred vojny.

Svätá Jana z Arku

V mladom veku počula Jana hlasy svätého Michala, svätej Kataríny z Alexandrie a svätej Margarety z Antiochie, ktoré ju inštruovali, aby "bola dobrá" a "išla do kostola." Avšak ako vyrástla, začali ju tieto hlasy smerovať k zúrivej vojne medzi Francúzskom a Anglickom. Oni jej povedali, že musí pomôcť Karolovi VII. ochrániť trón v Reims a dokonca viesť francúzsku armádu do bojov.

S ohľadom na toto poslanie, Jana prepustila civilistov - prostitútky, gemblérov a ostatných -  ktorí rozptyľovali skľúčenú armádu a urgovala vojakov k spovedi a návšteve omše. Janino vodcovstvo a rady pomohli Francúzom vyhrať kľúčové bitky vo vojne. V čele armády či v strede bojov, nosila iba prápor s iniciálkami Ježiša a Márie a odmietala sa dotknúť meča. 

Svätý Marcel

Počas 3. storočia Marcel postúpil vo vojenskej hodnosti, aby sa stal vodcom Tébskej légie v rímskej armáde, kde velil viac než 6000 vojakom. Podľa niektorých zdrojov bola celá légia zložená z kresťanských vojakov.

Keď bola légia privolaná na pomoc cisárovi Maximiliánovi v ofenzíve v Gálií, bolo vojakom prikázané ponúknuť obete rímskym bohom. Hoci Móric a jeho muži sľúbili vernosť Rímu, tak odmietli uctiť falošných bohov. Maximilián sa ich snažil najprv presvedčiť zabitím každého desiateho. To neúčinkovalo a napokon sa cisár rozhodol vyvraždiť celú légiu za neuposlúchnutie jeho rozkazov. Móric a jeho družina boli verní Kristovi až do konca.  

Požehnaný Rupert Mayer

V 1914, počas Prvej svetovej vojny, sa Mayer prihlásil ako kaplán do nemeckej armády. Po službe vo vojenskej nemocnici Mayer požiadal, aby bol poslaný na línie a slúžil duchovným potrebám vojakov v bojoch.

Mayer by sa plazil po zemi od vojaka k vojakovi, poskytoval sviatosti a ponúkal rady v strede krviprelievania. Pri granátovom útoku prišiel o nohu a neskôr bol známy ako "krívajúci kňaz." V 1915 ho Nemecko ocenilo "železným krížom" za statočnosť a bol prvých kaplánom, ktorý dostal takéto ocenenie.  

Keď sa Hitler dostal k moci, Mayer kázal proti jeho mnohým odporným činnostiam a Gestapo ho varovalo, aby bol ticho. To ho neodstrašilo a výsledkom toho bolo, že bol niekoľkokrát uväznený a strávil čas v koncentračnom tábore. Zomrel krátko po vojne počas celebrovania omše na Sviatok všetkých svätých.

Služobník boží Emil Kapaun

Otec Kapaun sa stal kaplánom americkej armády v roku 1944 a bol poslaný do Barmy, aby slúžil potrebám vojakov v Indii. Po krátkom odklade služby bol Kapaun v roku 1950 poslaný do Japonska a potom slúžil ako kaplán v Kórejskej vojne.

Počas vojny získal Kapaun povesť o jeho statočnosti za miništrovanie vojakom uprostred boja. Počas bojov o Unsan, 2. novembra 1950, sa radšej rozhodol zostať so skupinou zranených mužov, než ako by mal ujsť a napokon bol zajatý. Prinútený na 60-míľový pochod do zajateckého tábora v tuhých mrazoch, niesol otec Kapaun svojich zranených druhov a vyzýval ostatných aby urobili to samé. Otec Kapaun sa obetoval pre heroickú službu jeho spoluväzňom bez ohľadu na rasu, farbu či vyznanie, odovzdal im svoju pomoc a nádej, keď ju najviac potrebovali.

Otec Kapaun bol v roku 2013 posmrtne ocenený medailou za statočnosť a v súčasnej dobe prebieha proces jeho kanonizácie. Udelil sa mu titul "božieho služobníka."  

DISKUSIA k článku