Ako premôcť zlozvyky

2,071
Kultúra života

Piatky venujem úryvkom zo spisov veľkého amerického biskupa a masmediálneho evanjelizátora, ctihodného Fultona Sheena. Nazývam ich #FultonFridays.

„Bývam podráždený“ alebo „priveľa pijem“, „stále kritizujem“ alebo „som lenivý“. To sú časté sťažnosti tých, ktorí sú stále presvedčení o tom, že šľachetnosť charakteru je dôležitým cieľom. Nepripustili by to, ak by nemali silnú túžbu pretrhnúť reťaz týchto zlozvykov. Túto túžbu si uvedomujú. A akýkoľvek zlozvyk sa dá premôcť. Ale na to, aby sa z neho človek dostal, potrebuje štyri veci. Sú to:

Introspekcia – pohľad do svojho vnútraMusíme sa od zvyku dištancovať a jasne ho vnímať ako hriech. Prekvapenie, ktoré cítime vtedy, keď iní kritizujú nejakú chybu, ktorá je v nás, je dôkazom toho, že sme sa nepozerali dostatočne do svojho vnútra. Niektorí ľudia sa občas boja pozrieť do svojho svedomia zo strachu, čo by tam azda mohli nájsť. Podobajú sa ďalším zbabelcom, ktorí sa neodvážia otvoriť telegram, pretože sa boja zlých správ.

Introspekcia je pre dušu tým, čím je diagnóza pre telo – prvým a nevyhnutným krokom k zdraviu. Predtým než sa márnotratný syn rozhodol vyznať otcovi svoje chyby, „vstúpil do seba“. Keď obrátime reflektor svojej pozornosti na seba, objavíme neresť alebo zlozvyk, ktorý si vyžaduje nápravu. Umožňuje nám to vidieť sa takými, akými naozaj sme, a nie len takými, akými si želáme byť.

Vyhnúť sa príležitosti k hriechu je najjednoduchším spôsobom, ako sa vyhnúť samotnému hriechu. Problémom sa možno vyhnúť tak, že sa vyhneme situáciám, ktoré vedú k problémom: muž, ktorý sa zapáli zakaždým, keď je v blízkosti ohňa, by sa mal radšej ohňu vyhnúť. Alkoholik si musí odriecť prvý dúšok prvého nápoja; nemravník  sa musí držať ďalej od krásnych žien, zlý musí utiecť zo spoločnosť tých, ktorí ho robia horším.

Náš Pán povedal: „Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom.“ Pokušenie je ťažké prekonať v poslednej chvíli, keď máme hriech už na dosah; je však ľahké ho prekonať, ak sa budeme úmyselne vyhýbať situácií, v ktorej by sme mohli upadnúť do pokušenia.

Prostredie nám môže hriech znechutiť alebo ho spraviť príťažlivým – ovplyvňuje nás totiž  aj naše okolie. No my si môžeme vybrať také prostredie, aké chceme. A môžeme nemilosrdne odmietnuť prostredie, ktoré vedie k problémom. Náš Pán nám povedal: „Ak ťa tvoje pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď ho od seba.“ To znamená, že ak knihy, ktoré čítame, domy, ktoré navštevujeme, hry, ktoré hráme, sú príčinou našich morálnych pádov, potom by sme ich mali vyrezať a odhodiť ich od seba.

Vôľový úkon je zásadný pre akýkoľvek úspech. Lekári nám hovoria, že najväčšou pomocou pre chorých, je vôľa k životu. Takže, ak máme prekonať svoje neresti, musíme na ne pôsobiť silnou vôľou. Získali sme zlozvyky len preto, že sme im dali pôdu súhlasom svojej vôle. Postupne sa však stali automatickými a možno dokonca až neuvedomenými.

Ak ich chcete zvládnuť, musíme zvrátiť tento proces a pomocou vôle prelomiť ich automatický priebeh. Náš charakter nespočíva v tom, čo vieme, ale v tom, čo si volíme a tento výber konáme prostredníctvom vôle. Potom, čo márnotratný syn vstúpil do seba a opustil prostredie hriechu, jeho ďalším krokom bolo, že sa s veľkým odhodlaním rozhodol: „Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi.“

Na zavŕšenie tohto diela treba aj správnu životnú filozofiu, pretože zlozvyky nemožno prekonať samotnou vôľou: je potrebná aj láska. Žiaden alkoholik sa nevylieči dovtedy, kým nenájde niečo, čo si cení viac ako svoju veľkú príťažlivosť k alkoholu. Hriešnik sa nevzdá žiadneho zla, kým nenájde nejaké pozitívne dobro, ktoré by si cenil viac než hriech. Náš Pán nás varoval, [aby sa z] nás nestal dom, ktorý bol vyčistený a ozdobený, no zaplnilo ho sedem diablov, ktorí boli horší ako prví. To bolo nevyhnutným dôsledkom toho, že potom, čo bol vyhnaný zlý, neprišlo namiesto neho nič dobré. Dokonca aj v morálnom svete platí, že prirodzenosť nemá rada prázdno.

Zlé návyky nevyženie ani naša nenávisť voči nim (pretože nie vždy ich nenávidíme správnym spôsobom). Vytlačí ich naša láska k niečomu inému. Nová láska, ktorá nás ovládne, musí byť väčšia, než sme my... pretože sme to my, kto potrebuje zmenu. Touto náhradnou láskou nemôže byť určite nič pozemské; človek, ktorý sa sám lieči zo zhýralosti pomocou pýchy alebo ctižiadosti, môže byť na tom napokon horšie počas svojej nápravy, než počas svojho hriechu. Žiadna nová, súperiaca láska na to nie je dostatočne veľká; okrem lásky samotného Boha, so všetkým, čo od nás táto láska žiada. Svätý Augustín zhrnul jej účinky, keď povedal: „Miluj Boha, a rob, čo chceš.“ Lebo ak človek opravdivo miluje Boha, nikdy mu nebude chcieť ublížiť – presne tak, ako človek nechce ublížiť ľudskému priateľovi.

So zlozvykmi nemôžeme bojovať účinne dovtedy, kým nemáme filozofiu, ktorá spôsobí, že náš život sa bude točiť okolo Boha. Preňho sme totiž boli stvorení a bez neho sme poľutovaniahodne odkázaní na smutné spoločenstvo našich vlastných (a rastúcich) nedokonalostí.