Ukrytí katolíci v Tibete

1,422
Kultúra života

Uprostred Tibetu, na miestach mimo hlavných ciest, kam sa dá mnohokrát dostať len pešo, si tibetskí katolíci uchovali svoju vieru, hoci už viac ako 50 rokov nemajú kňaza.“ Vatikánsky expert Marco Tosatti v článku o osude zabudnutej katolíckej komunity na „streche sveta“ vyjadruje svoje obavy. Z pohľadu Európana je Tibet krajinou záhad a nenaplnených túžob, ktorá je známa predovšetkým kvôli najvyšším vrchom sveta v Himalájach a zdanlivo tajomnému tibetskému budhizmu. Okrem budhistickej histórie má však Tibet rovnako starú históriu kresťanstva.

Budhizmus sa dostal do Tibetu v 6. storočí a odvtedy sa neustále rozširoval. Približne v tom istom čase, teda pred 1500 rokmi, sa podľa náboženského historika Philipa Jenkinsa dostalo na územie neúrodných vysočín aj kresťanstvo. Bola to východná, Nestoriánska cirkev, ktorá evanjelium priniesla aj do Číny. Patriarcha Timothy z tejto cirkvi v roku 780 napísal, ako „Duch Svätý v týchto dňoch pomazal Turkom metropolitu a my sa pripravujeme na to, že pre Tibeťanov uvedieme do funkcie ďalšieho.“

Katolícke dediny v Himalájach – utajení katolíci v Japonsku

Za posledných 1500 rokov boli semienka kresťanskej misie v Číne a Tibete znova a znova vysádzané politickými prevratmi. Súčasná situácia tibetských katolíkov, ktorí prežívajú vďaka tomu, že sú izolovaní, pripomína situáciu japonských katolíkov, ktorí prežili takmer 300 rokov (16. – 19. storočie) v podzemí – bez kňaza a v úplnom utajení.

Existencia skrytých tibetských katolíkov sa do povedomia verejnosti dostala nedávno vďaka francúzskemu cestovateľskému spisovateľovi Constantinovi de Slizewicz, ktorý žil v Číne niekoľko rokov. V publikácii Les peuples oubliés du Tibet (Zabudnutí ľudia Tibetu) hovorí o dedine Baihanluo uprostred himalájskeho pohoria. Dostať sa tam dá iba chôdzou po cestičke pre mulice alebo na mulici. V dedinke je kostol, ktorý je v strede Tibetu. Je drevený a jeho pôvod sa datuje do 19. storočia, kedy bol postavený katolíckymi misionármi zo Spoločnosti zahraničných misií Paríža (Société des Missions Etrangères de Paris). Spoločnosť bola jedným z misionárskych rádov 17. storočia, ktorým bola zverená evanjelizácia Tibetu. Francúzski misionári prechádzali dolinami, až sa dostali k tibetským vysočinám a založili „Perzské misie“ - ako nazývali misionárske ústredne v obzvlášť nebezpečných a divokých územiach. V roku 1949 začala v Číne vládnuť Komunistická strana, ktorá Tibet v krátkom čase napadla. Ako sa to v histórii Číny a Tibetu stalo už niekoľkokrát, všetci zahraniční misionári boli novými vládcami vyhnaní alebo zavraždení. Miestni kresťania sa museli podrobiť a ak chceli prežiť, zvyčajne sa museli zriecť aj svojej viery. Komunisti sa nesprávali inak.

Tajná nádej, že kňazi sa jedného dňa vrátia

Kostoly boli uzatvorené alebo zmenené na sklady či školy. Kresťania nemali právo uschovávať náboženské predmety. Hrozili im väzením,“ píše de Slizewicz. Tí, ktorí boli medzi kresťanmi vo vedúcej pozícii, boli prenasledovaní a väznení v koncentračných táboroch nazývaných laogai, kde museli vykonávať nútené práce.

Niektoré územia, ktoré boli mimoriadne izolované a boli ďaleko dosahu politiky, vlne prenasledovania unikli. V niektorých vzdialených dedinách sa dokonca uchovali kostoly. Katolíci však už viac nemajú svojich kňazov. Vzhľadom na túto skutočnosť teda komunisti svojou honbou urobili kus práce. Počas polstoročia boli veriaci bez kňazov. Schádzali sa vo svojich kostoloch, aby sa modlili – ako ich to naučili francúzski misionári – a túžili po období, kedy mali kňaza.

Napriek drsnému prenasledovaniu však katolícka viera v skrytosti na vidieku prežila. A napriek zlomovému okamihu pred 50 rokmi, kedy im komunistický režim zobral všetkých kňazov, sa podľa de Slizewicza: „Tibeťania cítili byť viac pritiahnutí k Bohu“. „Svoje životy zasvätili viere. Tibeťania obrátení na katolícku vieru to nerobia ako „nedopečení.“ Počas takmer päťdesiatročného obdobia bez kňaza a sviatostí nezabudli ani slovo z toho, čo ich naučili misionári v poslednom storočí.“ A dúfajú, že jedného dňa sa im kňaz vráti.

Starajú sa o hroby misionárov – jak a mulica v jasličkách

V najodľahlejších dedinách sa verne starajú o hroby prvých francúzskych misionárov, nikdy sa neprestali modliť, sláviť Vianoce a Veľkú noc – narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Namiesto vola a osla majú v jasličkách jaka a mulicu. Modlitbu Otče náš sa modlia v jazyku rímskeho obradu – latinčinu teda nezabudli.

V dedine Baihanluo, ktorá je situovaná uprostred najväčšieho pohoria sveta, je medzi 400 – 500 obyvateľmi spomienka na brata Zachariáša stále živá. Bol to katechéta a laický misionár z etnickej skupiny Lahu, ktorá žije v horách provincie Jün-nan a rozpráva sino-tibetským jazykom. Keď sa komunisti dostali k moci, Zachariáš mal po štyridsiatke. Pred prenasledovaním ušiel do Čínskej republiky (neskorší názov Formosa, dnes Taiwan). Keď bol v dôchodkovom veku, chcel sa vrátiť a pokračovať v povolaní katechétu. Vkĺzol medzi utajených tibetských katolíkov, medzi ktorými vyučoval. Zomrel pred desiatimi rokmi vo veku 100 rokov. „Zachariáš do vody vo všetkých kostoloch lial svätenú vodu z Lúrd,“ hovorili obyvatelia. Lurdy a mariánske zjavenia boli medzi nimi dobre známe. „Keď niekto ochorel, dali mu kvapku z tej vody a o tri dni mu bolo opäť dobre.“

Okrem ukrytých dedín katolíkov je v Tibete aj „podzemná“ Cirkev

V odľahlých kostoloch sú navlhnuté knihy, ktoré ostali po francúzskych misionároch, stále prítomné. Sú medzi nimi aj modlitebné knižky v tibetskom jazyku, ktoré boli vytlačené v Hongkongu v 19. storočí. Voči okolitému svetu sú hôrni katolíci podozrievaví. Nie sú v kontakte dokonca ani s podzemnou cirkvou vo vyspelejších oblastiach Tibetu, ktorá je verná Rímu.

Keď Maov nástupca Deng Xiaoping oznámil otvorenie krajiny a vedúce postavenie strany, kostoly, ktoré boli v minulosti na niektorých miestach zničené, boli opäť prestavané – napríklad v Zhongdingu, jednej z prístupnejších dolín Tibetu. Je tam pochovaná Annet Génestier, francúzska misionárka z Puy de Dome, ktorá v Zhongdingu zomrela v roku 1937. Dnes je tam 39-ročný čínsky kňaz Francis Han Sheng. Kvôli paternalizmu v štáte sú všetci katolíci v rámci režimu nútení poslúchať Vlastenecké združenie čínskych katolíkov (Chinese Patriotic Catholic Association) – nielen v skrytých katolíckych dedinách Tibetu, ale aj v podzemnej cirkvi, ktorá je verná Rímu. Od okupácie Tibetu Čínou je katolícke združenie blízke režimu na vysočinách irelevantné.

Podľa Francisa Hang Shenga je v Tibete viac ako desaťtisíc katolíkov. Kňazov ani zdrojov dostatok nie je. Kňaz Francis riadi 16 kostolov, slúži sväté omše, ponúka sviatosti a posilňuje veriacich.