Nemecký laik vo svojej knihe obraňuje manželskú vernosť

1,623
Kultúra života

Keďže v júlovom čísle nemeckého katolíckeho žurnálu Stimmen der Zeit (Hlasy doby) nedávno vydali rozhovor s kardinálom Walterom Kasperom týkajúci sa problematiky rozvedených a znovu zosobášených osôb a ich možného prístupu k sviatostiam, mohlo by byť užitočné spomenúť knihu publikovanú tento rok, a to v nemčine aj taliančine. Knihu s názvom Das Evangelium der ehelichen Treue (Evanjelium manželskej vernosti) napísal laik Rainer Beckmann a publikovali ju vo Fe-Medienverlag v nemeckom meste Kisslegg.

Sám Rainer Beckmann je rozvedený so svojou manželkou, katolíčkou, ktorá sa potom civilne zosobášila s iným mužom. Hovorí, že sa nachádza presne v takej situácii, o ktorej sa kardinál Kasper vyjadruje, že ju chce vyriešiť. Právnik Beckmann zrazu po rokoch v manželstve a rodinnom živote zistil, že je osamelý a smutný. Skrze jeho vlastnú silnú katolícku vieru mu však netrvalo dlho – a bolo to len krátko potom, čo ho opustila manželka – pevne sa rozhodnúť, že ostane verný manželským sľubom, ktoré vyslovil. Teraz teda žije ako slobodný, hoci pred očami Boha je stále ženatý. Dúfa, že jeho kniha prispeje k zmene zmýšľania jeho vlastnej manželky a dokonca dúfa, že sa možno k nemu vráti.

V knihe Beckmann s pokojom reaguje na Kasperov návrh. V rôznych častiach knihy uvádza kardinálove argumenty za účelom ich vyvrátenia. Kardinál Paul Josef Cordes, ktorý napísal predhovor knihy, sa vyjadril:

Nie je to kardinál, kto v tejto knihe dvíha svoj hlas, ale niekto, kto musel podstúpiť svoju vlastnú drámu rozvodu v katolíckej cirkvi – a preto by ho mali počúvať. […] Autor tejto publikácie si zaslúži predovšetkým mimoriadnu pozornosť, pretože uprostred ruchu vyjadrení biskupov a médií v rámci synody nesie dôležitú pravdu, a teda: znovu zosobášenie nie je pre rozvedených nutnosťou. Je potrebné mať to vyjasnené. Napokon, je to nepríjemné pre tých, ktorí tvrdia, že sú skutočne milosrdní (čím vlastne paradoxne „milosrdenstvo“ totalizujú), no je to nevyhnutné.

Kardinál Cordes nám tiež pripomína, že „v 1500-ročnej histórii Cirkvi sa doposiaľ nenašiel prijateľný koncept toho, ako zabezpečiť znovu zosobášeným rozvedeným prístup k sviatosti zmierenia a Eucharistii. Opatrní pastieri nie sú nevšímavými ,tvrdohlavcami alebo ,puritánmi. Nemecký kardinál, ktorý sa podobne vyjadril aj v rozhovoroch z marca tohto roka, zároveň pripomína čitateľovi, že Cirkev je viazaná Svätým písmom: „Kto sa riadi Svätým písmom, ten rýchlo spozoruje hranice, ktoré sú cirkevnej reforme dané.“ V troch evanjeliách je nerozlučnosť manželstva jasne prezentovaná. Preto by , podľa Cordesa, človek toto učenie nemal prehliadať:

Evanjeliá od cirkevnej autority vyžadujú rešpekt. Božie slovo jej nie je podriadené alebo ňou kontrolované. Znovu zosobášení rozvedení ľudia jasne ignorujú jednoznačné Ježišovo prikázanie. Žijú spôsobom, ktorý objektívne protirečí Božiemu prikázaniu a teda im nie je dovolené „pristupovať k svätému prijímaniu.“

Rainer Beckmann presvedčivo prezentuje svoju vlastnú, zrozumiteľnú argumentáciu, obraňujúc morálne učenie Cirkvi, a zároveň uplatňuje svoj argumentačný a odôvodňujúci prístup experta v práve (v súčasnosti pracuje ako sudca) a mravouke týkajúcej sa pro-life záležitostí. Citujúc kardinála Kaspera a najmä jeho knihu The Gospel of the Family, ktorá obsahuje Kasperov návrh prezentovaný na Konzistóriu kardinálov vo februári 2014, Beckmann poukazuje na kľúčový bod – a to skutočnosť, že znovu zosobášení rozvedení nie sú ochotní vystúpiť zo svojho hriechu, z hriechu cudzoložstva, pretože sa rozhodnú ostať v tom stave, v ktorom sú. Kým to tak bude, nemôžu prijímať Eucharistiu. Nápad stanoviť týmto ľuďom obdobie konania pokánia a rozlišovania, ktorý by viedol k ich prístupu k sviatostiam, by podľa Beckmanna nezmenil ich stav. Iba ich obrátenie a prispôsobenie života Božím prikázaniam môže pomôcť k záchrane ich duší.

Po prezentovaní skutočnosti, že mnoho nemeckých katolíkov žije takýmto spôsobom, Beckmann poukazuje na to, že v tomto kontexte je veľmi náročné odvolávať sa na sensus fidelium, ako to častokrát robí kardinál Kasper. Beckmann sa pýta, či má Kasper na mysli iba tie katolícke páry, ktoré ignorujú Božie učenie alebo k nim patria aj tie, ktoré zostali verné svojim manželským sľubom napriek tomu, že sa jeden od druhého oddelili. Hovorí:

„Veriaci,“ o ktorých sa kardinál [Kasper] vyjadruje, zjavne nie sú tí, ktorí napriek odluke ostali svojmu manželovi/svojej manželke verní, ale tí, ktorí požadujú prístup k sviatostiam pre znovu zosobášených rozvedených. A to je už vo svojej podstate jednostranné, predpojaté stanovisko. Majú sensus fidei iba tí [„znovu zosobášení“ rozvedení] „veriaci,“ ktorí si prajú zmenu súčasných noriem Cirkvi? Alebo to závisí od toho, ktorá z tých dvoch skupín veriacich je väčšia alebo schopnejšia stáť si za svojimi požiadavkami a byť úspešnejšia?

Nesprávne chápanie katolíckej viery medzi mnohými veriacimi v Nemecku je podľa Beckmanna spôsobené nesprávnym „sensus fidei v radoch mnohých pastierov,“ ktorí sú stále menej ochotní prezentovať veriacim morálne učenie Cirkvi.

Rainer Beckmann potvrdzuje sviatosť manželstva tým, že znáša bremeno žitia v samote. Tvrdí, že to je uskutočniteľné:

Život bez partnera určite nie je ľahký; od osoby, ktorej sa to týka, vyžaduje vysokú osobnú participáciu a  takáto osoba si zaslúži podporu spoločnosti a ľudí. Objektívne však nemožno hovoriť o „potrebe“ a „opore“ ďalšieho manželstva.

Autor zároveň poukazuje na to, že je často prítomné falošné zľutovanie, v prípade, ak niekto nepovie hriešnikovi pravdu, hoci to niekedy môže byť náročné. Pripomína nám, že jednou z duchovných realizácií milosrdenstva je „poučovať nevedomých a hriešnikov.“ Dodáva: „Tam, kde sused chybí, je potrebné ,bratské napomenutie. Beckmann tiež hovorí, že „to nie Cirkev odníma znovu zosobášeným rozvedeným sviatosť zmierenia; robia to oni sami.“

Má pravdu, keď zdôrazňuje, že dať rozhrešenie človeku, ktorý neplánuje zmeniť svoje konanie, nie je vôbec pomocou alebo skutkom milosrdenstva, ale „povzbudením ku konaniu zla.“ Autor tiež trvá na tom, že Kasperov návrh koniec koncov rovnako krivdí tým opusteným manželom alebo manželkám, ktorí ostali verní svojim partnerom aj keď sa oni druhýkrát oženili/vydali. Kardinálov návrh by umožnil tým, ktorí prerušili svoje manželstvo a „znovu sa zosobášili,“ mať taký istý prístup k sviatostiam a životu Cirkvi ako majú ľudia, ktorí ostali verní Kristovým zákonom. Beckmann sa zároveň pýta:

Ak by bol v novom partnerstve neobmedzený prístup k sviatostiam, nemohol by potom človek považovať takéto nové partnerstvo nielen za atraktívne riešenie, ale dokonca za „lepšiu alternatívu?“

Rainer Beckmann sa opakovane vracia k problematike „lacného milosrdenstva.“ „Milosrdenstvo, ktoré nepožaduje zmenu správania, si nezaslúži takéto pomenovanie. Iba povzbudí hriešnikov k tomu, aby pokračovali vo svojom hriešnom konaní, a to nie je pomoc.“ Zmena života a návrat k manželke/manželovi zo sviatostného manželstva by boli činmi hodnými skutočného milosrdenstva a nie „lacného milosrdenstva.“

Na záver krátkej recenzie knihy – Beckmann tiež poukazuje na to, že Kasperov návrh povedie k morálnemu relativizmu. Od začiatku do konca autor nasleduje svoju argumentáciu a zvažuje niekoľko dôsledkov; k povoleniu prijímať sviatosti nekajúcim sa znovu zosobášeným osobám sa s rešpektom vyjadruje: „Potom by sa mohlo odpustiť aj podvodníkom a zlodejom, ktorí chcú pokračovať v kradnutí majetku iných, a dovoliť im prijímať Eucharistiu.“

Kniha Rainera Beckmanna je napísaná veľmi dobre a prezentuje niekoľko dôležitých argumentov na obranu tradičného učenia Cirkvi o manželstve. (Jednou z vecí, ktoré v knihe chýbali, je ohľad na deti, najmä dôsledky rozvodu na malé deti. Pre mňa je to značné opomenutie.) Pre anglicky hovoriaci svet by bolo prínosom nájsť vydavateľa, ktorý by knihu publikoval v angličtine.

Ostáva len dúfať, že argumenty muža, ktorý trpí stratou svojej manželky a ktorý obraňuje posvätnosť manželstva a svedčí o nej každodenným životom, neostanú nepovšimnuté. Nech je táto kniha ďalším základom vernej obrany Kristovho učenia, prinášajúcim ovocie. A nech je silnejším dôkazom chybnosti Kasperovho návrhu.

DISKUSIA k článku