Jezuitský časopis America Magazine, ktorého významnou postavou je kňaz James Martin SJ, preslávený verejnou obhajobou homosexualizmu, sa najnovšie zasadzuje o nastolenie „žien – kardinálok“ v Cirkvi.
Odvoláva sa pritom na novú apoštolskú konštitúciu pápeža Františka Praedicate Evangelium (Hlásajte Evanjelium), ktorá bola publikovaná minulý mesiac. V nej sa uvádza, že vedúci novo ustanovených dikastérií a iných úradov, ktoré riadia Cirkev, nemusia byť vysvätení. To podľa časopisu „zdôraznilo Františkov deklarovaný cieľ, dať – viac priestoru – ženám v Cirkvi“.
Časopis, či skôr jeho prispievateľka Phyllis Zaganová, ktorá je v USA známa ako horlivá zástankyňa svätenia žien (a bola vymenovaná pápežom Františkom do Pápežskej študijnej komisie pre ženský diakonát), dodáva, že na čele dikastérií stoja v súčasnosti kardináli. Od tohto konštatovania postupuje jej úvaha ďalej, a Zaganová usudzuje nasledovne:
„Ak je hlavnou povinnosťou kardinála byť poradcom pápeža a nie je potrebná žiadna vysviacka, mohlo by mať zmysel reštartovať tradíciu laických kardinálov a zahrnúť do toho aj ženy.“
Uvádza ďalej, že prax menovania kardinálov striktne z okruhu biskupov a kňazov, prichádza do Cirkvi až v 16. storočí a zmieňuje existenciu kardinálov-laikov z kráľovských rodín. To všetko na podporu možnosti ustanovenia „žien – kardinálok“. Paradoxne tým však odobruje skutočnosti, uvádzané cirkevnými liberálmi ešte prednedávnom ako tie, ktoré Cirkev v stredoveku kompromitovali a viedli k údajne oprávneným výčitkám zo strany protestantských kritikov voči jej skorumpovanosti. Takže obsadzovanie kardinálskych funkcií prestížnymi laikmi, ktoré sa snažil Tridentský koncil odstrániť práve v 16. storočí, bolo vlastne dobré?
Zdá sa, že áno, pretože teraz možno využiť tento spôsob ustanovovania kardinálov, na feminizáciu kardinálskeho zboru, o ktorej Zaganová očividne sníva. Čiže, momentálne to je liberálne vhodné.
Vo svojom zápale za liberalizáciu prijímania žien do vysokých funkcií a za ich svätenie, ide Zaganová tak ďaleko, že tvrdí: „Dokonca existujú historické dôkazy o diakonkách, ktoré robili v podstate to isté. Nápis zo šiesteho storočia pripomína diakonku Annu, ktorá so svojím bratom podľa všetkého slúžila ako pokladníčka Ríma.“
Vskutku, jeden nápis, ktovieakého kontextu, pôvodu a významu, slúžiaci teraz ako dôkaz o ženských diakonkách, je najlepším dokladom o dvojtisícročnej teórii a praxi v Cirkvi. Desaťtisíce iných nápisov, textov a dogiem odrazu pri ňom strácajú platnosť.
A na jeden z týchto tmárskych textov si hneď aj posťažovala: „Podľa Kódexu kánonického práva z roku 1917 však každý menovaný kardinál musel byť aspoň kňazom. Verzia kódexu z roku 1983 diktuje, že noví kardináli majú okrem toho, že sú vyberaní spomedzi mužov, ktorí sú prinajmenšom kňazmi, prijímať aj vysviacku za biskupov.“
Preto správne podotýka, že „vymenovanie laika za kardinála by si vyžadovalo zmenu zákona, alebo aspoň výnimku zo zákona“. To však pre ňu evidentne nepredstavuje žiaden problém a je s tým dokonale uzrozumená, ako je zjavné, inak by predsa nebojovala dlhodobo za ženský diakonát.
Dokonca sa k slovu dostala aj tá najtrápnejšia „konšpirácia“ a „hoax“, ktoré tak radi liberáli vyčítajú temným živlom: „Hovorí sa, že Matka Tereza odmietla pápeža Jána Pavla II., keď ju požiadal, aby sa stala kardinálkou.“ Vskutku, pozoruhodný argument v prospech ženských kardinálok a diakoniek.
Zhrnuté a podčiarknuté, Zaganová to vidí nakoniec jasne – „Takže laické a ženské kardinálky nie sú za hranicou možností.“ Nuž, otázka skôr stojí, pri pohľade na dianie v Cirkvi: Čo je vlastne ešte za hranicou možností? A autorka úvahy naznačuje odpoveď, keď na záverečnú otázku: „Príde teda čas na kardinálky?“, odpovedá: „Možno áno, možno nie. Ale je tu nová Cirkev.“
Možnosti sú teda evidentne otvorené a hranice nejasné…