Od roku 2014 sa zrejme bude, pri posudzovaní vzniku novej doby, v histórii datovať nárast pojmového a výkladového chaosu, ktorý v konečnom dôsledku môže privodiť opačné výsledky, než si predsavzali jeho strojcovia a koordinátori. Práve v tomto roku sa vzhľadom na začatie ukrajinského konfliktu, začalo dovŕšenie zmäteného a nekonzistentného používania slov „fašizmus“ a „nacizmus“.
Počiatky tohto zmätku tkvejú v hlbokých norách dejín Socialistickej internacionály, ktorá pod múdrym vedením súdruha Stalina a jeho vedeckého okolia, začala používať tieto slová na označenie akéhokoľvek nepriateľa svojich ideí a skutkov. Tým vznikol pozoruhodný precedens, ktorý sa završuje práve dnes. Posledným stupňom tohto vývoja je používanie týchto slov všetkými stranami, bez akejkoľvek presnej ideovej definície či súvzťažnosti s realitou.
Tieto pojmy skrátka začínajú suplovať slová „nepriateľ“ a „lump“.
Definitívny obrat a nárast chaosu nastal hneď po páde komunizmu vo východnej Európe, ale predovšetkým po potlačení západného ľavicovo-liberálneho vplyvu v postkomunistickom Rusku, koncom 90. rokov 20. storočia. Nová ruská mocenská elita, nijako si nelámajúca hlavu nejakou ideovou konzistentnosťou, použila ako spoločenské ideové lepidlo pragmatickú zmes, ktorá síce bola sociálne a kultúrne konzervatívna, avšak slovom, obrazom a príbehom predvádzala veľmi mätúce divadlo. Toto predstavenie obsahovalo tak rehabilitáciu cára Mikuláša II., ako aj oslavovanie Červenej armády – osloboditeľky, odsudzovala boľševický teror a zároveň chválila jeho industrializačné výdobytky, reštartovala pravoslávie a zároveň ponechala v oficiálnych sférach komunistickú symboliku.
Svojich konzervatívnych priaznivcov zo Západu tak postavilo Rusko pred nezdolateľnú výzvu, ktorá prevracia na hlavu všetky politologické pojmy, resp. ich zmysel. To, že sa Rusko snaží o nejaký národný konzervativizmus, videli všetci. To, že sa Západ naopak rúti, čím ďalej, tým rýchlejšie do náručia neomarxistickej kultúrnej stoky, taktiež. Problém však bol v tom, že ruský národne konzervatívny režim používal naďalej na označenie svojich nepriateľov, z radov západnými neomarxistami a liberálmi podporovaných režimov, rovnaký pojmový aparát ako Socialistická internacionála – „fašisti“ a „nacisti“. A to aj napriek tomu, že Internacionála ich vyhradila a záväzne používala pre hnutia nachádzajúce sa v národne pravicovom politickom spektre.
Toto nasmerovanie akceptovali na Západe aj konzervatívci, ktorí sa báli, že budú týmito pojmami označení a uľpie tak na nich nepríjemný zápach genocídy.
Na druhej strane boli na Západe tieto pojmy, presne v duchu ideologických pokynov Internacionály (a prispôsobené na súčasný neomarxizmus) správne aplikované na akýkoľvek prejav konzervativizmu a národnej pravice, a teda aj na ruské národne konzervatívne snahy posledných desaťročí.
Niektorí západní konzervatívci, sympatizujúci s ruským politickým smerovaním, vidiac, že ruský konzervatívci v intenciách domáceho nacionalizmu, zahŕňajúceho aj víťazstvo z roku 1945, používajú horeuvedené pojmy na označenie Rusku nepriateľských trendov v súčasných ľavicovo-liberálnych režimoch, chopili sa s pochopiteľnou úľavou týchto pojmov, potešení, že teraz nimi môžu šikanovať zase oni svojich nepriateľov a vrátiť im dlhoročné mentálne trýznenie.
Do kariet im hrá fatálna nedomyslenosť a priam schizofrénia v liberálnej ideológii: Sovietsky zväz bol osloboditeľom a záchrancom v roku 1945, spojencom USA a Británie, čiže ho nikto nemôže obviniť z „fašizmu“. Ergo, Rusko má právo označiť druhých ako „fašistov“, pretože proti nim bojovalo a pomáhalo, podľa liberálneho historického kánonu, zachrániť Európu. Výsledok: pokiaľ Rusko označilo najnovšie totalitárne trendy na Západe ako „fašistické“, len ťažko možno spochybniť jeho kompetenciu v tomto smere, keďže liberálny kánon sám pasoval Sovietsky zväz (totalitný režim omnoho horší ako akýkoľvek režim v ruských dejinách) za osloboditeľa a znalca fašizmu.
Tento chaos, vzniknuvší tým, že ideologickí oponenti, reprezentujúci diametrálne odlišné politické, kultúrne a sociálne prístupy, sa častujú rovnakými ideologickými nadávkami, nakoniec vyústil do totálneho zrútenia pojmovej a ideovej konzistentnosti.
Konzervatívna pravica začala používať pojmy „fašizmus“ a „nacizmus“ na označenie neomarxistického pokusu o dovŕšenie ľavicovo-liberálnej kultúrnej hegemónie, ruský nacionalizmus na označenie ukrajinského nacionalizmu a naopak, neomarxisti na označenie akéhokoľvek náznaku tradičného myslenia a hodnôt a klasickí liberáli na označenie každého, kto sa dovoláva nejakej autority. Výsledok je jasný – buď sú fašistami všetci, alebo nikto.
Alebo sme svedkami jazykovej genézy v priamom prenose, keď môžeme pozorovať udomácnenie nového pojmu, aký napríklad vznikol v starom Ríme z mena Ceasar, ktoré dodnes koluje po celej strednej a východnej Európe nie ako osobné meno, ukazujúce na niekoho konkrétneho, ale ako označenie typu vládcu. Tak zrejme treba dnes vnímať slovo „fašista“. V preklade to znamená: „ten, koho nemám rád“.
V tomto chaose, a následnej rezignácii na akýkoľvek zmysluplný výklad používaných označení, sa otvára priestor pre uvažovanie, ktoré sa môže stať pre globálne elity nepríjemné a rušivé, pokiaľ sa im nepodarí včas vymazať dejinné vedomie z hláv strednej triedy (prípadne ju vymazať ako takú), teda tej, ktorá sa aspoň približne stará o nejakú historickú pamäť. Otupenie zmyslu pre doterajší oficiálny výklad týchto pojmov môže totiž privodiť otupenie pre oficiálny výklad dejín.
Ľudia, zaoberajúci sa dejinami, môžu súčasnú politickú a vojnovú situáciu vnímať ako analogickú s inými v 19. a 20. storočí, a to nie tak, ako si predstavujú oficiálni liberálni kulturtrégri, čiže v analógii, ktorú by radi vulgárne zjednodušili do sloganu Hitler = Putler, ale v kladení otázok ohľadom možných analógií v javoch ako: vyprovokovaná vojna, vplyv finančných kruhov na vojnové konflikty v 20. storočí, propagandistické kampane v I. a II. svetovej vojne, ako aj v ďalších konfliktoch; zmysluplnosť či umelá, abstraktná a realite odporujúca konštrukcia pojmového aparátu, používaného v ďalších udalostiach (od Francúzskej revolúcie až po pestrofarebné) a pod.
Finálnym nadužívaním pojmov, ktoré tak výdatne a účinne dokázali celé desaťročia terorizovať a paralyzovať odpor konzervatívnych zložiek v rámci euroamerickej civilizácie, voči inovačným a revolučným silám, sa v súčasnosti privodila ich skaza. Prestávajú fungovať a ľudia sa stávajú voči nim imúnni. V podstate každý dnes musí rátať s tým, že môže byť označený za „fašistu“ alebo „nacistu“, naľavo či napravo.
To prináša efekt, ktorý by sme mohli prirovnať k otupenosti starého vojaka voči bombardovaniu. Náhodní návštevníci frontovej línie počas I. svetovej vojny šokovane hľadeli na starých vojakov sediacich na pňoch, ako si zapaľujú fajky. Okolo nich padali a vybuchovali granáty. Na otázku prečo sa nekryjú, fatalisticky odpovedali, že to nemá význam – stratíte tým kopu času a nakoniec vás to aj tak trafí.
Súčasná doba, doba v ktorej sa čoraz jasnejšie ukazuje snaha a ochota globálnych elít zmeniť doterajšie medzinárodné usporiadanie, je ešte možno o niečo prelomovejšia, než sa domnievajú sympatizanti aj odporcovia týchto síl. Neopatrným propagandistickým a ideologickým narábaním s pojmovým kánonom ľavicovej a liberálnej demokracie, nakoniec možno jej obrancovia privodili definitívny pád samotného osvietenského základu súčasného myslenia, vzniknuvšieho v 18. storočí. Mentálna vláda, ktorú mali nad euroamerickou populáciou, živená neustálym obviňovaním a nálepkovaním, sa prepadne do chaosu, z ktorého sa už nepozviecha.
Budú si pravdepodobne musieť vytvoriť nové formy osočovania a vyhrážok, ktoré však už nebudú môcť ukotviť do rámca chaotickej a pojmovo skompromitovanej osvietensko-humanistickej mytológie. Neúspech tohto snaženia môže vyústiť do rezignácie a uchýlenia sa k brachiálnej moci, ktorou sa definitívne odhalia ako dlhodobí šíritelia ideologických lží. Druhou možnosťou je splynutie s dejinami, návrat ku konštantám, udržanie sa pri moci a následné popretie (po desaťročiach či storočiach?) toho, že by skompromitované pojmy kedysi znamenali niečo viac, ako všeobecné označenie pre „zlosyna“.