Veriaci, ktorí by si chceli vystačiť s lacnými vecami a materiálmi, vyjadrujú svoj nevkus a stratu citu pre posvätnosť.
Keby sme sa pri prehliadke Ríma pri hlavnej železničnej stanici Termini zatúlali do mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore a pozreli sa na strop, uvidíme stovky kilogramov zlata, ktoré bolo privezené z Ameriky po jej objavení v roku 1492.
Zlato bolo na vtedajšom novom kontinente nástrojom krvavých bojov a násilia medzi ľuďmi, tak ako iné suroviny sú dnes zdrojom vojenských konfliktov po celom svete. Ak sa však použije ten istý materiál pri oslave Boha, môže výzdoba a krása sakrálneho miesta ľudí spájať a premieňať.
Zlato je zaujímavým materiálom. Stačí len jeho kúsok v podobe malého kamienka a aj lúč jednej sviece ho dokáže nájsť, hoci aj na obrovskej stene, pretože sa od neho bude odrážať svetlo. Ako keby sa v tejto hre svetla vyjadrilo hľadanie Boha, ktorého svetlo sa odráža v tom človeku, ktorý sa s ním stretol a vytvoril pre Boha miesto.
Všimnime si to krásne oslovenie medzi manželmi alebo v rodinných či priateľských vzťahoch, keď druhého nazveme zlatým človekom alebo jednoducho „zlatkom“, často používaným slovom aj v maďarskom jazyku.
Slovinský umelec Rupnik spomína na udalosť, keď jeho tím zlatom vyzdobil podzemnú kaplnku svätého kapucína pátra Pia v San Giovanni Rotondo. Jeden veriaci človek sa ozval, či by s tým súhlasil aj tento pokorný a chudobný rehoľník. Keď spätne dostal otázku od umelca, kde sa dnes tento svätec nachádza, odpovedal mu, že v nebi.
„A čo by mala táto kaplnka pripomínať veriacim?“ Keď obaja pochopili, že toto pútnické miesto má byť vyjadrením Kristovej slávy v nebi, na ktorej bude mať účasť raz aj telo svätca, niet lepšieho materiálu na vyjadrenie tejto perspektívy ako zlato.
Zlato patrí k cirkevnej ikonografii od jej začiatku. Stačí si pozrieť starobylé mozaiky. Keďže je to žiarivý materiál, veľmi dobre vystihuje svätosť a vernosť Boha. Zároveň symbolizuje dar, ktorý je veľmi vzácny. Ak ho človek daruje Bohu, je to znamením jeho veľkého gesta zrieknutia sa v prospech Stvoriteľa.
Zrieknutia sa, čo nedokázal v evanjeliu urobiť bohatý mládenec, preto sa z Ježišovho pohľadu, plného lásky, vzdialil so smútkom. Nezištní a radostní darcovia by asi nesúhlasili s ateistickou tézou, že čo bolo darované božstvu, bolo vzaté človeku.
Dnes ťažko skúšaná Ukrajina je príkladom toho, ako byzantské chrámy so zlatými kupolami už zďaleka žiaria medzi domami. Takto sa odhaľuje živá viera ľudí, ktorí sa podelili s Bohom, aby bol oslávený v ich meste alebo dedine.
Toto by nás mohlo inšpirovať pri stavbe nových kostolov na Slovensku a pri ich skrášľovaní. Veriaci, ktorí by si chceli vystačiť s lacnými vecami a materiálmi, vyjadrujú svoj nevkus a stratu citu pre posvätnosť. Ako keby si z Boha vytvorili modlu, ktorá podľa Knihy žalmov nevidí a nepočuje. S úsmevom sa môžeme opýtať, či by pre chudobné páry nestačilo vymeniť si pri sobáši miesto zlatých prsteňov gumové tesnenie z vodovodu…
Alebo sa na to pozrime z pohľadu rozlúčky. Pri pohrebe blízkeho človeka sa každý snaží pozháňať truhlu z poriadneho dreva, samozrejme, podľa svojich možností. Ale ako účastník na mnohých pohreboch môžem skonštatovať, že málokedy sa objavil lacný kartónový „papundekel“. A tu ide „len“ o úctu k zomrelému.
O čo viac by mal vyniknúť materiál na oslavu živého Krista medzi nami v chrámoch. Preto nepostačujú preglejkové obrazy, umelé kvetináče, na sklách nalepené lacné fólie miesto vitráží či lacné sadrové odliatky sôch.
Prvý Petrov list hovorí o ľuďoch, ktorých bohatstvo je obmedzené len na tento svet. Je to zaujímavý postreh, ktorým ako keby nás autor nasmeroval na to bohatstvo, ktoré nepominie. A ním je to, čo bolo darované z lásky pre druhého.