Ježiš ako jedinečný džentlmen a muž pevných postojov nastavil pri ukrižovaní chrbát Zlému, čo Peter neskôr zhodnotil, že vďaka jeho ranám sme boli uzdravení.
Vďaka novému vydaniu Rímskeho misála sa nachádzajú na jednom mieste mená nových svätcov. Tí spĺňajú kritériá nezapadajúcich hviezd, ktoré žiaria, ale nie na filmovom či divadelnom nebi. Od Kristovho jasu odrážajú až k nám lúče Božej starostlivosti a lásky.
Svätci sa sami netískajú na piedestály, umiestňujú ich tam iní, ktorí si všimli zhodu ich postojov s evanjeliom. Medzi nich patrí „februárová“ Jozefína Bakhita, ktorú v roku 2000 vyzdvihol pred svetom Ján Pavol II. Týmto gestom ukázal ľuďom sväticu s tmavou farbou pleti. A pridanou hodnotou je zvýšenie citlivosti človeka, ktorá sa dnes zíde – vnímanie novodobých otroctiev.
Nemusia to byť hneď tie viditeľné. Zaujímavý postreh prichádza z Nemecka, kde sa poukazuje na nenápadné otroctvá detí, ktoré žijú bez rodinného zázemia – teda po rozvode alebo po rozchode rodičov. Tam, kde nefungujú rodiny, si to „zliznú“ práve ony.
Ako? Napríklad vtedy, keď sa musia starať o chorého rodiča, s ktorým zostali v jednej domácnosti. Nahradzujú partnera a nemajú čas na bezstarostné detstvo.
Kde to škrípe medzi partnermi, tam si rodičia môžu z detí urobiť svojich „spovedníkov“. Koľké sa zverujú dospelým dôverníkom, že pre nadávanie rodiča na druhé pohlavie v štýle „všetci chlapi – všetky ženy sú rovnakí – rovnaké“ majú už na začiatku tvorenia zrelých vzťahov hendikep, lebo opačné pohlavie berú s podozrievaním? Niet sa čo čudovať, keď sa potom ide cestou experimentov alebo štýlom pokus – omyl.
Bakhita, ktorá neslobodu pocítila už ako deväťročná, by možno mohla byť do budúcnosti patrónkou týchto dospievajúcich, lebo sama do konca života cítila na duši a tele neviditeľné putá, ktoré jej i v spánku spôsobovali bolesť. Dnes by sme to možno odborne nazvali, že trpela posttraumatickým syndrómom.
Kristus je príkladom, prečo sa táto zraniteľnosť stáva silou, ktorá je mocnejšia ako rozkazujúci šéf prilepený na svoju stoličku. Kto prichádza odzbrojene pred zlo, svedčí o vlastnej sile i o slobode.
Ak by sme sa vrátili k názvu článku, ten som si požičal z jedného filmu. Najskôr sa treba opýtať žien, či s týmto postrehom súhlasia. Ak by takého muža stretla sv. Jozefína v detstve, jej život by mal asi menej jaziev... Bolo by to iba potvrdením toho, že ženy by rady našli v chlapoch tie oporné múry, ktoré nepustia do domácnosti nepohodu zvonku. Jednoducho nastavia chrbát zlu.
Tento obraz nájdeme v novozákonnom príbehu stretnutia Sýrofeničanky s Ježišom. Sama sa trápi, keď sa stotožňuje s útokmi zla na dcéru. Pán Ježiš si ju najskôr „oťuká“. Preverí jej vytrvalosť, či neodíde po jeho prvom odmietnutí za mágmi a ich amuletmi. Keď žena v tejto psychologickej hre obstojí, on jej pomôže jednoduchým konštatovaním, že jej dcéra je vyliečená.
Kto má rád súvislosti, nebolo to udelenie žiadnej lacnej milosti pre ňu a dcéru, pretože Ježiš sám ako jedinečný džentlmen a muž pevných postojov nastaví pri ukrižovaní chrbát Zlému, čo Peter neskôr zhodnotí, že vďaka jeho ranám sme boli uzdravení. Cesta, ktorou išiel Kristus, bola práve stať sa zraniteľným.