Kňazi nie sú zvyknutí zdôverovať sa navzájom. Musia sa naučiť spolupracovať

119
AltKAT

Rozhovor s farárom Jozefom Vadkertim o dlhodobom formačnom kurze, ktorý ponúka pre kňazov.

 

Vedie dlhodobý formačný kurz, na ktorom sa kňazi stretávajú v trojčlenných skupinkách. Riešia napríklad to, ako objaviť a komunikovať svoju pastoračnú víziu alebo čo znamená delegovanie.

Hovorí, že mnohí nabrali nový zápal a aj vo svojej farnosti vidí ovocie toho, keď zmenil prístup od zamerania na výkon ku vzťahom. Farár v Podunajských Biskupiciach Jozef Vadkerti.

Pre kňazov robíte kurz Nehemiáš. V čom spočíva?

Už niekoľko rokov sa zúčastňujem na kurze, ktorý zastrešuje Komunita Blahoslavenstiev v moravských Dolanoch. Vedie ho francúzsky kňaz Mario St-Pierre, ktorý sa dlhodobo venuje formácii kňazov. Má prepracovaný spôsob formácie, ktorú nazýva Pastoračný ekosystém. Jeho súčasťou sú tematické kurzy, ktoré trvajú jeden rok. Absolvoval som šesť z nich. Teraz jeden takýto kurz vediem ja, ponúkam ho slovenským kňazom.

Ako funguje kurz, čo trvá rok?

V septembri alebo októbri je prednáška na danú tému, potom má kňaz mesiac a pol na to, aby uvádzal vybraný cieľ do života a spravil si osobnú bilanciu. Nasleduje stretnutie v trojici.

Práve fungovanie v trojici je veľmi dôležitá súčasť metodiky. Trojica je dostatočne malý počet na zachovanie blízkosti, na druhej strane – na rozdiel od dvojice – nevznikne vzťah nadriadený a podriadený. Zvyšní dvaja dávajú človeku oceňujúcu spätnú väzbu, nekritizuje sa.

Tento cyklus sa zopakuje počas roka zhruba päťkrát. Trojica sa teda stretáva zhruba raz za mesiac a pol. Na záver je v júni vyhodnocovacie stretnutie.

Prečo to trvá celý rok, nestačí jedna prednáška a zdieľanie?

Pointa je práve v tom, aby to nebolo tak, že človek si vypočuje jednu prednášku a myšlienky z nej vyšumia. Stále fungujú mnohí z nás tak, že riešime len tzv. údržbársku pastoráciu. Potom síce ideme na kurz, ktorý nás nadchne, ale rýchlo nás to prejde.

Ale tu sa venujeme téme celý rok, takže to motivuje človeka, aby systematicky na téme robil. Učí to spolupracovať kňazov navzájom.

Ako hovorí Svätý Otec, cirkev nadobudla obranné pozície, je často do seba zahľadená a vidí všade zlo a ako veci nefungujú. Máme tendenciu podľahnúť myšlienkam typu nedá sa, nič sa nedá robiť.

Témou tohtoročného cyklu, ktorý vediete na Slovensku, je Nehemiáš a pastoračná vízia. Čo si pod tým predstaviť?

Čítame knihu Nehemiáša, spoznávame jeho osobu, ako objavuje víziu, ako ju komunikuje a podobne. Učíme sa teda pracovať s víziou, hovoríme o prekážkach, spolupracovníkoch a podobne.

To znie až manažérsky. Môže si niekto za svoju víziu vybrať, že postaví kostol?

Áno, pokojne sa to môže týkať napríklad aj tohto. Pre mňa bolo prekvapením, že slovo vízia má pôvod v biblickom svete.

Nehemiáš žije v dobe, keď Boh nekomunikuje cez zjavenia, ako to bolo predtým, čiže chýba prorocké slovo. Nehemiáš vníma správy od svojho brata z Jeruzalema, kde v živote nebol, a v jeho srdci sa zrodí vízia, aby išiel obnoviť jeruzalemské hradby.

Je tam zdôraznené, že jediná istota, ktorú má, je skutočnosť, že túto víziu od Boha prijal. Potom príbeh pokračuje tým, že je čašníkom na kráľovskom dvore a pod hrozbou trestu smrti mu zakážu obnoviť hradby, lenže on to má premodlené a premyslené a kráľovi tému dobre predostrie.

Rozuzlenie je krásne, a síce, že keď začnú obnovovať hradby, tak sa zjednotí celý jeruzalemský ľud.

Lenže pri stavebných prácach vyplávajú na povrch sociálne problémy. Nehemiáš však zjedná sociálny zmier, urobí akoby reformu a potom sa môže pokračovať v stavbe. Takže Boh chce spraviť sociálnu reformu v Izraeli a urobí to tak, že ich zjednotí na nejakom diele, konkrétne stavbe hradieb.

Tento spôsob prijímania Božej vôle cez modlitbu a načúvanie je tiež základom synodality, ktorú nás Svätý Otec pozýva znova objaviť.

Ide o dlhodobé duchovné cvičenia alebo skôr manažérsky kurz?

Ja by som to nerozdeľoval. Sme pozvaní k integrálnej formácii, rozvíjať svojho ducha aj ľudské zručnosti. Ide o jeden proces.

Hovorili ste, že ste prešli šesť takýchto kurzov, aké boli témy tých ďalších?

Jednou z nich bol Jozef Egyptský a vodcovstvo, Barnabáš a biblické triá alebo Mojžiš a delegácia.

O čom bol Jozef Egyptský?

Bolo to aj o psychológii, no vravím, sú to komplexné veci, kde sa nedá oddeliť jedna oblasť od druhej. Pri Jozefovi Egyptskom sme pekne videli, ako môže byť človek raz hore, potom dolu. 

Jozef má sny, ale nerozumne ich komunikuje. Skončí predaný do otroctva, potom sa dostáva na výslnie, ale znovu sa ocitá v žalári. Ide o duchovnú skúsenosť, že chceme okamžite vidieť výsledky.

Poučenie z príbehu o Jozefovi je v tom, že plodnosť celého vodcovstva sa objavuje až po smrti vodcu.

Čo to môže povedať dnešným kňazom?

Ako kňazi chceme zaviesť isté pastoračné metódy, chceme vymyslieť akciu a tú akciu riadiť a kontrolovať od začiatku po koniec. Potom očakávame výsledky, a keď neprichádzajú, sme frustrovaní.

My však naším kurzom spúšťame procesy. Pozývame kňazov, aby spoločne reflektovali nad nejakou témou. Kam ich to privedie, to necháme na Ducha Svätého. Pracujeme na premene srdca, aby inak rozmýšľali nad vecami.

Ďalšou témou bol Mojžiš a delegovanie. To je pomerne zaujímavá téma aj v súvislosti s postavením laikov...

Áno, keď bol Mojžiš preťažený, vybral si spolupracovníkov. Väčšinou sa delegovanie vníma ako zbavenie úlohy, ktorá je pre mňa nepríjemná a ťažká, ale podstata celého delegovania spočíva v niečom inom – umožniť človeku rásť. Tým, že mu dám úlohu, umožním mu rásť.

Keď človek deleguje, neznamená to, že má menej úloh. Naopak, viac. V takom prípade musím s človekom, ktorému niečo delegujem, vstúpiť do vzťahu, počúvať, vysvetliť a potom sprevádzať. Tak to robil Ježiš s apoštolmi, chodil s nimi, bol s nimi, potom ich posielal kázať, a keď sa vrátili, išli na pusté miesto a vysvetľoval im, z čoho sa majú tešiť a z čoho nie.

Koľko kňazov si robí teraz kurz Nehemiáš?

Je nás 15. Každá trojica má jedného delegáta, ktorý sa zúčastňuje na stretnutí supervízie. Čiže ja napríklad robím supervíziu trom trojiciam.

V trojiciach sú zväčša kamaráti?

Je to rôzne. Ja som bol v trojici, kde sme sa poznali, ale neskôr som bol v takej skupinke, kde som nikoho nepoznal a to bolo tiež obohacujúce. Akoby mimo svojej bubliny. Obidve možnosti majú svoj zmysel.

Foto – Marka Zacková

Čo na to hovoria kňazi, čo ich zaujalo?

Pochvaľujú si najmä bratskú atmosféru v trojiciach. Viacerí konštatujú, že v živote sa tak dobre s kňazom neporozprávali.

V tejto oblasti často kňazi narážajú na nutnosť otvorenosti. Lebo my kňazi máme niekedy problém s tým, že máme o sebe komunikovať, aj s iným kňazom. To mnohých odrádza, lebo nie sme zvyknutí veľmi sa zdôverovať navzájom.

Dá sa už povedať, čo kurz prináša?

Sme ešte na začiatku, ale čo poznám slovenských kňazov pôsobiacich v Česku, s ktorými sme spolu absolvovali viacero kurzov, tak tam vidím obnovenie pastoračného zápalu a túžbu byť prítomný vo farnosti, nové nadšenie.

V akom veku majú o niečo také záujem?

Väčšinou prídu päťdesiatnici. Zaujímavé je, že sú tam aj viacerí starší kňazi, ktorí už uvažujú nad dôchodkom. A zrazu si povedia, že idú na takýto kurz, lebo chcú napríklad rozhýbať miništrantov vo svojej farnosti.

Vás čo na tom zlákalo?

Úplne na začiatku som do toho išiel preto, že som chcel pohnúť farnosť. Mám takú túžbu stále niečo robiť, až som sa dostal na pokraj vyhorenia. Mal som veľa stretiek, každý večer aj dve, do toho náuky a stále som počul od ľudí len výčitky, prečo sa nevenujem tej skupine, ale tamtej áno a podobne.

Tak som sa začal zaujímať o to, koľko toho reálne zvládnem a čo mám robiť, aby som bol užitočný pre všetkých.

Našiel som formačné kurzy o farských evanjelizačných bunkách a z toho sa vykryštalizovali tieto formácie pre kňazov. Potom ma pozvali do užšieho tímu, kde preberáme celý systém.

Ako vás zmenil kurz? Stretká ste okresali?

Prepracovaný som naďalej. (Smiech.) Ale pre iné veci. Posun vnímam v tom, že som začal mnohé veci, aj pastoračné, delegovať. Mám okolo seba čoraz viac ľudí, čo majú rovnaký pohľad na víziu farnosti ako ja. Mám tu ľudí, ktorí chápu, o čo vo farnosti ide, ako by mala fungovať. Môžem im delegovať mnohé veci.

Mám napríklad farské evanjelizačné bunky, je ich päť. Ja pripravím jednu katechézu a venujem sa piatim ľuďom a oni už ďalším. Takto nepriamo zasiahnem veľa ľudí.

Vďaka tomuto kurzu tiež chápem, že vstúpiť s niekým do vzťahu a viesť ho je omnoho viac, ako realizovať nejaký projekt. Takže zo svojho nasmerovania na výkon som sa začal viac orientovať na vzťahy.

Mimochodom, teraz keď čítam dokumenty k synodalite, tak objavujem, že s podobnými vecami pracuje aj Svätý Otec.

Napríklad?

Pekná ukážka je to, že už nemusím stále ja niečo vymýšľať a riadiť, ale ľudia vo farnosti môžu sprevádzať ďalších. Napríklad oni si všimnú, že prišla nová rodina, tak ju zavolajú a podobne. Vnímam obrovskú zmenu mentality u niektorých ľudí. Pričom vravím – ako sme spomenuli pri Jozefovi Egyptskom –, skutočné ovocie príde až po smrti. (Úsmev.)