Moment of decision

Veľký okamih rozhodnutia, s láskavým dovolením "Božieho kultu"

337
Milko Kostovič
Kultúra smrti

V deň vydania som Traditionis Custodes prirovnal k odpáleniu prvej atómovej bomby v Novom Mexiku, čo pripadlo na rovnaký dátum v roku 1945. S vydaním Responsa Ad Dubia 18. decembra - čo sú v podstate pokyny, ako implementovať motu proprio - sa ponúka podobné prirovnanie. Na Japonsko boli zhodené dve atómové bomby. Motu proprio a jeho list boli bomba Little Boy a tieto pokyny boli Fat Man. 

Alebo, aby som použil iné porovnanie, TC bolo ako odsekať konáre a nastriekať strom škodlivými chemikáliami. Responsa je ako snaha vykopať strom z koreňov, aby už nikdy nevyrástol.

(Mimochodom, zamyslite sa nad tým, že keď štyria kardináli predložia pápežovi dubiu o dodržiavaní Desatora, nedostanú žiadnu odpoveď; ale keď sa rímskej kongregácii predloží niekoľko dubii o tom, ako obmedziť liturgickú tradíciu, dostanú rýchlu a ostrú odpoveď. V niektorých ohľadoch to vypovedá o všetkom.)

Začal by som načasovaním tejto bomby, pretože je to dôležité. Tí, ktorí sú dobre zbehlí v teológii, chápu, že autorita vyplýva z potreby podporovať a chrániť spoločné dobro a že spoločné dobro teda obmedzuje legitímny výkon autority. Ak autorita koná zjavne proti spoločnému dobru, jej konanie, príkaz alebo rozhodnutie nie je právne záväzné; je to akt násilia.

Je pochopiteľné, že ľudia chcú a potrebujú mať primeranú istotu, že daný čin je v rozpore so spoločným dobrom, skôr než ho odignorujú alebo sa mu postavia. 

Nebolo ťažké vidieť, dokonca aj skôr, že vatikánski odporcovia tradičných liturgických obradov Rímskej cirkvi sú podnecovaní nevraživosťou voči tradícii, ktorá je úplne nezlučiteľná s Katolíckou vierou. Je tu zároveň nevraživosť voči veriacim, ktorí sa držia tradície, ktorá je v úplnom rozpore s charitou a toľko vychvaľovanou túžbou po "jednote" a "spoločenstve" (prázdne reči o "rozmanitosti", "perifériách", "minoritách" a pod. - typický modus operandi pokrytcov).

Zverejnenie tohto dokumentu - plného zlomyseľnosti, malichernosti, nenávisti, krutosti a klamstiev - presne týždeň pred veľkým sviatkom Narodenia Krista znamená jasné gesto. Ukazuje, že máme do činenia s mafiou, ktorá sa postavila proti nášmu duchovnému dobru, našim povolaniam, našim rodinám takým spôsobom, že jej útok na spoločné dobro Cirkvi už snáď ani nemôže byť zreteľnejší.

Pripomeňme si, čo o takejto situácii hovorili naši predkovia vo viere.

Tomáš de Vio (1469–1534): "Musíte odporovať do očí pápežovi, ktorý otvorene rozbíja Cirkev."

Francisco de Vitoria (1483–1546): "Ak pápež svojimi príkazmi a činmi ničí Cirkev, možno sa mu postaviť na odpor a brániť vykonaniu jeho nariadení."

Svätý Róbert Bellarmín  (1542–1621): "Tak ako je zákonné postaviť sa pápežovi, ak napadol človeka, tak je zákonné postaviť sa proti nemu, ak napadol duše alebo sužoval štát, a ešte viac, ak sa snažil zničiť Cirkev. Je podľa mňa zákonné mu odporovať cestou, že nerobíme, čo prikazuje, a bránime vykonaniu jeho vôle."

Sylvester Prierias (1456–1523): "(Pápež) nemá moc ničiť; preto, ak existuje dôkaz, že to robí, je dovolené mu klásť odpor. Výsledkom toho všetkého je, že ak pápež ničí Cirkev svojimi príkazmi a činmi, možno sa mu postaviť na odpor a znemožniť výkon jeho mandátu. Právo na otvorený odpor voči zneužívaniu autority prelátov vyplýva aj z prirodzeného zákona."

Francisco Suárez (1548–1617): "Ak pápež vydá príkaz v rozpore so správnymi zvyklosťami, ľudia ho nemusia poslúchať; ak sa pokúsi urobiť niečo, čo je v zjavnom rozpore so spravodlivosťou a spoločným dobrom, bude dovolené mu odporovať; ak útočí silou, môže byť odrazený silou s mierou charakteristickou pre primeranú obranu."

Božia prozreteľnosť je teda jasná a tieto pokyny považujem za vianočný dar. Odhalením, že ich autori nenávidia katolícku tradíciu, nenávidia kontinuitu s minulosťou, nenávidia veriacich, nám umožňujú ľahko vidieť, že konajú proti spoločnému dobru, a preto si zaslúžia odpor. Nielenže máme dovolené klásť odpor; sme povinní to urobiť, aby sme sa vyhli hriechu voči tomu, čo vieme, že je správne, sväté, pravdivé a dobré.

Obsah pokynov je v istom zmysle kompletne predvídateľný: riadi sa ideologickým scenárom SantAnzelmovcov na čele s ich princom Andreom Grillom. Každé ustanovenie v dokumente je navrhnuté tak, aby vysalo život z tradičného duchovenstva a laikov, zužovalo alebo eliminovalo ich spôsob života, až kým nezmizne. Nahradiť ho má údajne "jedinečné vyjadrenie" rímskeho obradu, ktorý sa falošne pripisuje Druhému vatikánskemu koncilu. Dokument bol napísaný v bergoglianskom newspeaku, s hojným použitím slova "sprevádzať": každý musí byť "sprevádzaný" k "nezvratnému" Novus Ordo. 

Pokyny kladú osobitný dôraz na "jednotu" chápanú ako uniformitu, pričom (znova) nevenujú pozornosť tomu, ako je to zlučiteľné s dlho existujúcou rozmanitosťou cirkevných obradov v rámci latinského Západu, vrátane ambroziánskeho, mozarabského a anglikánskeho ordinariátu. Zvlášť odhaľujúce je nasledujúce vyhlásenie: "Povinnosťou biskupov, cum Petro et sub Petro, je chrániť spoločenstvo, čo, ako nám pripomína apoštol Pavol (porov. 1Kor11, 17-34), je nevyhnutnou podmienkou účasti na svätej Eucharistii." Aké veľmi zaujímavé! Vzťahovala by sa táto biskupská povinnosť zabezpečiť nevyhnutné podmienky pre sviatostnú účasť aj na politikov podporujúcich potraty, verejných cudzoložníkov, zástancov LGBT životného štýlu a odporcov základnej katolíckej doktríny? Alebo sú v nebezpečenstve hriechu proti podmienkam prijímania iba tí, ktorí zastávajú tradičný názor v otázkach viery, morálky a liturgie?

To je otázka, ktorú si zástancovia Traditionis Custodes nikdy nepoložia ani na ňu neodpovedajú, pretože nie sú čestní a nemajú ani potrebu byť čestní. Eucharistická súdržnosť ich nikdy vážne nezaujímala, inak by už dávno podnikli skutočné kroky na ukončenie liturgických útokov – útokov, pri ktorých radi ronia krokodílie slzy, pričom si brúsia nože na tradicionalistov. Takí sú násilníci pri moci. Na teraz.

Dokument popisuje liturgickú reformu Druhého vatikánskeho koncilu a jej ovocie s povinným optimizmom a štandardnou pozitivitou, ktorú sme si zvykli očakávať v kuriálnych dokumentoch, ktoré tak pripomínajú sovietske ekonomické správy o nekonečnej hojnosti v robotníckom raji. Propagandistický jazyk o "plnej, vedomej, aktívnej účasti" je veľmi viditeľný, a to aj napriek trápnej skutočnosti, že účasť a zapojenie sa do liturgických obradov Novus Ordo v západných krajinách utrpeli prudký pokles v čase prvého kvasu reforiem a odvtedy zjavne nezvratne klesajú. Jediný sektor, ktorý vykazuje konzistentný demografický a pastoračný rast, je tradicionalistický. Prvou a najzákladnejšou formou aktívnej účasti je práve účasť na omši a druhou najzákladnejšou formou je vlastne vedieť, čo je obeta svätej omše a snaha byť v stave milosti pre Sväté prijímanie. Kongregácia má však zjavne inú a ezoterickejšiu definíciu.

Navyše zdokumentovaná rozsiahla strata viery v Skutočnú prítomnosť nášho Pána vo Svätej Eucharistii spolu so stratou viery v smrteľný hriech a používania spovede nie sú práve vyznamenaním veľkej reformy. Dávalo by to zmysel jedine, pokiaľ jej cieľom bolo zrušiť tieto povery v duchu Thomasa Cranmera, krajana arcibiskupa Rochea. 

Tieto pokyny predstavujú veľký okamih rozhodnutia pre každého, kto má akékoľvek spojenie s usus antiquior. (V skutočnosti sa to týka každého Katolíka, pretože pápež je viazaný tradíciou, ktorá je konštitutívna pre jeho úrad a úlohu v Cirkvi – ale teraz sa zaoberám tými, ktorých sa tento nový dokument dotkne bezprostredne.)

Biskupi sa musia rozhodnúť, či prijmú alebo neprijmú program ideológie, ktorý im bol predložený a ktorý je založený na spleti lží, fantázií, pokrytectva, osočovania a jedu. Biskupi dostali jednu facku od dokumentu Traditionis Custodes, ktorý v mene obnovenia ich autority nad liturgiou ju v skutočnosti obmedzoval viacerými spôsobmi; a druhú facku dostali od tohto dokumentu kongregácie, ktorý ešte viac obmedzuje ich slobodu rozlišovania, konania a pastoračnej starostlivosti. Ako dlho sa ešte nechajú fackovať a kopať, kým sa prebudia a uvedomia si, že sú nástupcami apoštolov, aby slúžili a živili svoj ľud - a nie strednými manažérmi riadenými vatikánskymi aparátčikmi tancujúcimi na melódiu perónistického diktátora, ktorého skutočným pápežským mottom je Hagan lío?

V praxi by biskupi, ktorí plodne využili tradičné Pontificale Romanum alebo sú tomu otvorení, ak si to blaho ich stáda žiada, mali urobiť správnu vec a ignorovať tento dekrét z Ríma a pokračovať v birmovaniach a vysviackach v starých pápežských obradoch. Ako raz odpovedal veľký biskup Robert Grosseteste pápežovi, ktorý prekročil hranice: Filialiter et obedienter non obedio, contradico et rebello: "V synovskom duchu, poslušne (voči Kristovi) neposlúcham, protirečím a búrim sa." Pri jeho napodobňovaní budú nasledovať už dobre zavedený vzor prelátov ignorujúcich všetko, čo sa im z Vatikánu znepáči – v tomto prípade (ak nie vo väčšine ostatných) plne a úplne opodstatnené.

Kňazi inštitútov "Ecclesia Dei" sa musia rozhodnúť, či budú alebo nebudú dodržiavať pokyny, ktorých jasným cieľom je vymazať ich charakteristickú špecifickosť, jednostranne podkopať ich pápežom-schválené konštitúcie a spochybniť oprávnenosť ich povolaní prijatých od Boha a slávnostne uznaných Cirkvou. Dodržiavanie ustanovení, ktorých cieľom je v konečnom dôsledku zmazať usus antiquior z povrchu zemského, znamená spáchať samovraždu. Dodržiavanie rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s vnútornou koherenciou, ortodoxiou a chvályhodnou katolíckou lex orandi a lex credendi naprieč vekami, znamená si osvojiť chybu, ktorá vypitvá Katolicizmus. 

Bude to skrátka "Lefebvreho moment" pre Kňazské bratstvo sv. Petra, Inštitút Krista Kráľa, Inštitút Dobrého Pastiera a všetky podobné telesá. Jediná čestná odpoveď z ich strany bude: Non possumus – nedokážeme s čistým svedomím splniť tieto predpisy. Potrestajte nás akokoľvek; budeme všetky tresty ignorovať, pretože nebudú mať žiadnu moc. Budúci pápež nás oslobodí, ako to pred desiatkami rokov urobili s tradicionalistami Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Diecézni kňazi čelia podobnej križovatke. Ak objavili poklad tradície, nevzdajú sa ho len tak ľahko. Mali by pamätať na to, že nepotrebujú absolútne žiadne povolenie na slávenie rímskeho obradu, kvôli čomu boli vysvätení za kňazov. A ak sa tradičný rímsky obrad nepočíta za rímsky obrad, potom Katolícka cirkev nie je Katolícka cirkev a nič je len nič.

Ak majú kňazi to šťastie, že žijú v diecéze so sympatickým biskupom, ktorý bystro rozpoznal zlo vatikánskych krokov proti latinskému liturgickému dedičstvu, kléru a veriacim, ktorí ho milujú, pokojne budú tieto pokyny obchádzať, ako keby nikdy nevznikli. Ak žijú pod nepriateľským alebo vystrašeným biskupom, ktorý obmedzuje alebo ruší tradíciu, tak budú uvažovať o spôsoboch, ako sa presťahovať alebo pracovať inde, aby mohli naplno žiť svoje kňazské povolanie. Ale ak im nič iné nepomôže, môže to byť chvíľa, keď si vyberú väčšiu časť radikálnej vernosti Kristovi a Jeho Cirkvi a budú znášať následky tohto rozhodnutia. Nezostanú na vedľajšej koľaji, bez práce. Naopak, tradiční veriaci im budú všemožne pomáhať, starať sa o ich materiálne potreby a otvárať dvere plodnému apoštolátu.

Laici majú tiež na výber, no najlepšou voľbou by bolo urobiť kroky, ktoré zabezpečia, že tradícia bude pokračovať ešte dlho potom, čo starnúci nostalgici Druhého vatikánskeho koncilu odídu, aby získali svoju večnú odmenu. V zásade by mali navštevovať iba tradičnú liturgiu, dokonca by sa mali presunúť bližšie k miestu, kde je k nej bezpečný prístup. Mali by s radosťou oslavovať bohatstvo starého liturgického kalendára vo svojich rodinách a odovzdávať horiacu pochodeň viery ďalším generáciám.

Vo svojej hojnosti lásky Kongregácia pre boží kult vysvetľuje, že liturgie týchto Katolíkov nie sú súčasťou bežného života farnosti. Aktivity tejto skupiny by sa nikdy nemali zhodovať s aktivitami farnosti. Skupina by mala byť vyhodená z farnosti čo najskôr. Ich omše nesmú byť propagované. A pravdepodobne nie je potrebné pozývať nových členov, keďže skupina je hermeticky uzavretá, aby sa zabránilo krížovej kontaminácii. A napriek všetkému má Roche tú drzosť povedať: "V týchto ustanoveniach nie je zámer marginalizovať veriacich."

Odpoveďou zdravého Katolíka na takúto urážlivú drzosť a horšie-než-rasistické predsudky je povedať: "Do pekla s vami" (pretože odtiaľ takéto nápady pochádzajú a patria). "Budeme ohlasovať naše omše široko ďaleko. Budeme naďalej vydávať naše knihy, brožúry, misály a všetko s tým spojené. Budeme propagovať naše aktivity a pozývať nových členov. Budeme aktívne podporovať tradície medzi priateľmi, rodinou, neznámymi ľuďmi a potenciálnymi konvertitmi. Na podporu tradície využijeme naše dary. Skrátka urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zabezpečili, že vaša nespravodlivá vojna proti tradícii sa stretne s trápnou a neslávnou porážkou, ktorú si právom zaslúži. Deus vult. Nikdy, nikdy nevyhráte."

Ak je vaša diecézna TLM zrušená, navštívte Kňazské bratstvo svätého Pia X. počas nedele a svätých dní. Modlite sa doma ruženec a tradičný breviár. Ak vo svojej oblasti nemáte žiadnu latinskú omšu, nájdite si nejaký východný katolícky obrad alebo, ak je k dispozícii, farnosť anglikánskeho ordinariátu.

Na túto chvíľu sme sa pripravovali. Vôbec sa nečudujeme, však? Využime prostriedky, ktoré máme k dispozícií. Tu je niekoľko zvlášť užitočných:

Obraz: “Over the Top.” 1st Artists’ Rifles at Marcoing, 30. december 1917 od Johna Nasha.

DISKUSIA k článku