_large.jpeg

Vietnamskí komunisti kardinála uväznili, no hrdinská láska ho doviedla na cestu k svätosti

148
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Zosnulý kardinál Xavier Nguyen Van Thuan je na ceste k svätosti pre svoju mimoriadnu vieru a lásku aj uprostred mnohých utrpení a zlého zaobchádzania po vojne vo Vietname.

Vietnamskí komunisti ho uväznili na veľa rokov, z ktorých väčšinu prežil na samotke, preto, lebo bol synovcom juhovietnamského prezidenta, Ngo Dinh Diema. Vo väzení sa ocitol bez akéhokoľvek dôvodu okrem pokrivkávajúceho vysvetlenia, že je načase aby sa "reedukoval" v novom marx-leninskom socialistickom systéme. Podstúpil mnohé utrpenia, no tento Boží služobník sa vďaka nim naučil žiť svoju vieru, milovať Pána a svojich väzniteľov aj uprostred ťažkých zápasov a súženia.  

 

Spočiatku sa pýtal Boha prečo dopustil, aby sa niečo také stalo. Myslel si, že svojmu ľudu v čase jeho trápenia lepšie pomôže keď bude pri nich ako pastier, než keď bude uväznený; že bude lepšie keď bude nablízku trpiacej a utláčanej Cirkvi, než keď bude izolovaný a uväznený. A tak začal pozvoľna prijímať realitu a svoje kňazstvo sa snažil prežívať tam, kde ho Všemohúci ´zasadil´! Kardinál Van Thuan sa v najtemnejšom období svojho života naučil ako milovať tých, čo nemali radi jeho a cítili voči nemu odpor. V tomto čase sa posilňoval a sýtil sv. omšou, s niekoľkými kvapkami vína a vody v jednej ruke a kúskom hostie v druhej. Víno a hostie mu do väzenia prepašovali ako liek na jeho slabý žalúdok. Vo svojich memoároch spomínal, že boli časy, keď sa cítil taký unavený, chorý a dobitý, že sa nedokázal ani modliť. Všetky tieto chvíle však obetoval ako osobnú a láskyplnú obetu za veriacich svojej diecézy, ktorých mal viesť ako pastier, no kvôli uväzneniu nemohol. Prostredníctvom tichého utrpenia sa veľa naučil; pripojil svoje ťažkosti a trápenia k vykupiteľskej láske Ježiša Krista pre blaho a dobro svojho ľudu. Počas väzenia napísal kardinál Thuan svoje známe zamyslenia The Road of Hope (Cesta nádeje): "V slávnostnom sprievode s tisíckami ľudí chce každý niesť kríž na čele procesie. Ale v bežnom živote - koľko ľudí je pripravených niesť svoj vlastný kríž? Byť neospevovaným hrdinom je naozaj veľmi náročné." 

Vo väzení museli ustavične meniť stráž, pretože svojou vľúdnosťou a láskavosťou ´víťazil´ nad srdcami svojich väzniteľov. Strážcovia sa totiž chceli učiť o viere, pretože vo svojom väzňovi videli pravú a nefalšovanú oddanosť viere a lásku. Vyšším funkcionárom sa to nepáčilo a preto ho stále označovali za rebela, ktorý sa snaží naočkovať ľuďom lživé povery. Za jeho láskyplné svedectvo o viere a odvahe mu sv. pápež Ján Pavol II v roku 2001 udelil vyznamenanie ´červeného klobúka´. Stal sa kniežaťom Cirkvi za lásku, pre ktorú sa oplatí trpieť - za lásku, ktorá pohne srdcom aj tých najzatvrdlivejších ľudí!

 

Kardinál v rozhovoroch často hovorieval, že Pán Ježiš Kristus je zlým matematikom a ešte horším ekonómom! Ako môže Všemohúci robiť niečo tak po ľudskej stránke iracionálne, nemúdre, nevýnosné, že vyhľadáva nedôležitých ľudí, hriešnikov, opustených, či zabudnutých? Každý iný by sa predsa zameral na tých dôležitejších, vplyvnejších, tvorivejších a výnosnejších, nie? Zrejme len náš milujúci Boh, ktorý je milosrdný a má nežné srdce, si dokáže predstaviť a urobiť takú vec pre nás, Jeho milovaných.

 

Posvätné Písma nám zas a znovu pripomínajú vytrvalú lásku Boha a Jeho zľutovanie s nami aj v časoch, keď si to nezasluhujeme. On nám odpustil už vtedy, keď sme si ešte ani my sami neodpustili. Dal za nás svoj život aj napriek tomu, že niekedy si o svojom živote myslíme, že nestojí za to žiť ho. Vytrvalo nás ´prenasledoval´ keď sme sa búrili a schádzali z Jeho cesty v snahe hľadať vlastné šťastie a egocentrickú slobodu.

 

Podľa mňa sa v našej spoločnosti o láske a viere v Boha len veľa hovorí. Jednoducho sa povie o niekom že je kresťan alebo veriaci, niektorí však majú len plno rečí a kritizujú ostatných. Svoju frustráciu, rozhorčenie či hnev si ľudia často ventilujú na sociálnych médiách alebo iných verejných miestach, až sa zdá, že už neexistuje základná zdvorilosť, úcta, túžba po civilizovanej diskusii. Veľa ľudí nemá zjavne žiadny problém používať sv. Písmo na obhajobu svojho pokrytectva či vybavovanie si osobných účtov, no len málo ľudí dovolí, aby ich Božia pravda menila a formovala. Očividne je ľahšie na druhých útočiť či démonizovať ich, než ich pozorne vypočuť, prejaviť im súcit a milovať ich tak, ako aj nás miluje Kristus Ježiš. Ak by bolo ´správne´ to ľahšie, potom učenie a smrť nášho Pána na Kríži za hriešnikov a tých, čo Ho nenávidia, by boli celkom zbytočné. Ak by bolo to správne to ľahšie, potom by aj všetko čo kdl. Van Thuan prežil vyšlo nazmar a neprinieslo by žiadnu hodnotu pre naše povolanie k svätosti, lebo ľahšie je byť pokrytcom, odsudzovať a ukazovať prstom na druhých bez toho, aby sme sa ich usilovali pokorne viesť k Pánovi. Vždy majme na pamäti, že nenávisť, pokrytectvo, nešťastie, rozdelenie, či akékoľvek iné nepodstatné ľudské faktory nikdy nepochádzajú od Boha. Nie sú konečnou stanicou nášho kresťanského povolania a povolania k svätosti. Nemusíme vždy súhlasiť s ľuďmi okolo seba. Možno nám nepadne vždy dobrá karta. Možno budú s nami ostatní zle zaobchádzať a zraňovať nás. Možno nie vždy dostaneme od života to, v čo sme dúfali a čo sme chceli. Ak však naozaj dôverujeme v Jeho božskú prozreteľnosť a Jeho vernej láske k nám, musíme uveriť aj tomu, že "tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28). Možno práve v búrkach, strastiach či utrpeniach na našej ceste viery sa prehlbuje, formuje a posilňuje naša láska! 

 

Nikdy nezostávame bez Neho a bez Neho ani nič nemôžeme urobiť. Je uprostred všetkého, a tak sme aj my pozvaní otvoriť si srdcia a pozvať Ho do všetkého, čokoľvek vo svojom živote práve prežívame. Bez ohľadu na to, čo má prísť, si pamätajme, že On to s nami nikdy nevzdá - bude nás hľadať, ´prenasledovať´, volať nás späť a použije všetky prostriedky na to, aby nás upevnil v našom kresťanskom povolaní, v našom poslaní a úmysle, najmä v našom povolaní k svätosti. Podľa mňa tí, ktorí niekoho milujú, dokážu do určitej miery pochopiť aj lásku Boha - ´prenasledujú´, prijímajú a milujú niekoho, aj keď ich ten človek od seba odstrkuje. Ostáva nám len dúfať, že keď si to ten človek, ktorý je pre nás taký vzácny, uvedomí, túto lásku nám opätuje. Boh chce, aby sme ho takouto všadeprítomnou a vernou láskou, ktorú si ako ľudia uvedomujeme, tiež milovali a nepokladali Jeho milosrdenstvo a lásku k nám za samozrejmosť. Nebojme sa teda odpovedať na Jeho lásku k nám. Aj keď to nie je vždy ľahké, stojí to za to! Naša spoločnosť o láske rada reční, my sa ju však usilujme praktizovať a napĺňať tak povolanie k svätosti, ku ktorému nás volá Boh.

 

Je to nesmierne náročné, no milovať znamená ´prenasledovať´, hľadať, volať, starať sa, byť trpezlivý a celkom sa odovzdať všetkým okolo nás, aby tak Božia láska v nás a skrze nás žiarila. 

 

 

 

DISKUSIA k článku