betlehem-titulka.jpg

Viganò: Vatikánska scéna Narodenia Pána je "prejavom apostázy, nemorálnosti a neresti"

712
Kultúra smrti

Táto neúctivá obludnosť je známkou univerzálneho náboženstva transhumanizmu, do ktorého vkladá nádej nový svetový poriadok; je to prejav odpadlíctva, nemorálnosti a neresti, ktorý si za svoj vzor berie ohavnosť. A tak ako všetko, čo bez Božieho požehnania vytvorili ľudské ruky, je v skutočnosti proti Bohu, je predurčené na to, aby zhynulo, zmizlo a rozpadlo sa.

EN GREGE RELICTO[1]

Úvaha o Scéne narodenia Pána, vystavenej na námestí sv. Petra

Centru námestia svätého Petra dominuje pretiahnutá kovová stavba, narýchlo ozdobená svietiacou trubicou, pod ktorou stojí, ako znepokojujúce totemy, niekoľko strašných sôch, ktoré by si nikto so zdravým rozumom nedovolil označiť za postavy z Betlehemského výjavu. Pozadie tvorí nádherná Vatikánska bazilika, čo ešte zväčšuje priepasť medzi harmonickou renesančnou architektúrou a škaredou prehliadkou antropomorfných kolkov.

Len málo záleží na tom, že tieto príšerné artefakty sú dielom žiakov z obskúrneho umeleckého inštitútu z Abruzza. Ten, kto sa opovážil verejne vyrobiť túto urážku Vianoc, urobil to v ére, ktorá okrem vytvárania nespočetných pseudo-umeleckých obludností nevie ako urobiť niečo pekné alebo niečo, čo si zaslúži uchovať pre potomkov. Naše múzeá a galérie moderného umenia prekypujú výtvormi, inštaláciami a provokáciami pochádzajúcimi z chorých myslí, ktoré ich začali hromadne nakupovať v 60. a 70. rokoch: obrazy, na ktoré sa nedá pozerať, sochy, ktoré vyvolávajú zhnusenie, diela, pri ktorých nie je možné určiť ani čo zobrazujú ani aký majú zmysel. Ušetrené neboli ani kostoly, aj tie sú preplnené takýmito kusmi. Tiež to začalo v týchto rokov a drzé pošpinenie svätých miest spôsobené týmito „umelcami“ sa cení viac pre ich ideovú a politickú príslušnosť, ako pre ich talent.

Po celé desaťročia architekti a remeselníci vytvárali ohyzdné stavby, zariaďovali a dekorovali ich s tak mimoriadnou šerednosťou a odpudivosťou, že to veriacich znechutilo a pohoršilo. Z toho istého zlého koreňa zla pramení a v tej istej pápežovej migračnej tónine je vyhotovený aj bronzový čln, ktorý je „pamätníkom neznámeho migranta“ a ktorý teraz narúša harmóniu pravej strany Berniniho kolonády, a ktorého drvivá hmotnosť, ku znechuteniu rímskeho ľudu, poškodila a do zeme vtlačila dlažobné kocky.

Je potrebné pripomenúť, že tohtoročnému rúhačskému Betlehemu predchádzal jeden rovnako svätokrádežný v roku 2017, ktorý Vatikánu ponúkla svätyňa Montevergine, pútnické miesto pre taliansku homosexuálnu a transrodovú komunitu. Tento anti-betlehem, „starostlivo naplánovaný a premyslený podľa diktátu a doktríny pápeža Františka“, mal zobrazovať údajné skutky milosrdenstva: nahého muža ležiaceho na zemi, mŕtvolu s visiacim ramenom, hlavu väzňa, archanjela s dúhovou kvetinovou girlandou a kupolu svätého Petra v ruinách.

Podobné pokusy, v ktorých sa Narodenie berie ako zámienka pre legitimizáciu veľmi nešťastných experimentov, sú pre mnohých veriacich veľkým utrpením. Veriaci sú nútení za každú cenu tolerovať extravaganciu duchovenstva a jeho túžbu po inováciách, zámernú vôľu sprofanovať – v etymologickom zmysle urobiť sekulárnym – to, čo je posvätné, oddelené od sveta, určené pre bohoslužbu a pre preukazovanie úcty k Bohu: „ekumenické“ betlehemy obsahujúce mešity, „imigračné“ betlehemy znázorňujúce Svätú rodinu na člne a aj betlehemy vyrobené zo zemiakov alebo šrotu.

Už teraz je zrejmé aj tým najmenej skúseným, že tu nejde o pokusy o aktualizáciu vianočnej scény, ako to robili maliari renesancie alebo 18. storočia, keď odievali sprievod troch kráľov do dobových európskych šiat. Toto je skôr o arogantnom rúhaní a svätokrádeži, anti-teofánia ohavnosti, ktorá je nevyhnutným atribútom Zla.

Nie je náhoda, že roky, v ktorých bol tento betlehem vytvorený, sú tie isté, v ktorých zasadal II. vatikánsky koncil a vznikla reformovaná omša: jeho estetika je rovnaká, rovnako ako princípy, ktoré ho inšpirovali. Tieto roky predstavovali koniec sveta, aký bol dovtedy a znamenali počiatok dnešnej spoločnosti a boli svedkami počiatku zatmenia katolíckej cirkvi, ktorá ustúpila a prenechala svoje miesto cirkvi koncilnej.

Vypálenie týchto obrovských keramických artefaktov v hrnčiarskej peci muselo spôsobiť nie málo problémov, ktoré šikovaní učitelia umeleckej školy v Abruzze vyriešili tak, že ich rozbili na kúsky. To isté sa stalo na koncile, kde sa geniálnym expertom podarilo do záverečných dokumentov presadiť doktrinálne a liturgické novinky, o ktorých sa dovtedy hovorilo len v tajnej malej skupine pokrokových teológov.

Výsledkom tohto pseudo-umeleckého experimentu je hrôza, ktorá je o to strašnejšia, o čo viac sa tvrdí, že zobrazovaným námetom je Pánovo narodenie. To, že sme sa rozhodli nazvať takúto zbierku obludných postáv „betlehemom“, z neho Betlehem nerobí, ani to nezodpovedá účelu, pre ktorý sú tieto výjavy v kostoloch, piazzách a našich príbytkoch inštalované; majú veriacich inšpirovať k adorácii tajomstva vtelenia.

Možno niekto, v márnom pokuse nájsť v týchto obscénnych keramických sochách niečo kresťanské, zopakuje chybu, ktorá sa stala v minulosti, keď sa dovolilo vyprázdniť naše kostoly, vyzliecť naše oltáre a jednoduchú a priezračnú celistvosť náuky zničiť nejasným táraním, ktoré je typické pre kacírov.

Povedzme to jasne: táto vec nie je betlehem, pretože ak by bola, zobrazovala by vznešené Tajomstvo Vtelenia a Narodenia Božieho syna secundum carnem, zbožňujúcu úctu pastierov a kráľov, nekonečnú lásku Márie k najsvätejšiemu Božskému nemluvňaťu a úžas stvorenia a anjelov. Stručne povedané, zobrazovalo by to stav našej duše, keď uvažuje o naplnení proroctiev, očarená výjavom Božieho Syna v jasliach, vedomá si vlastnej nehodnosti tohto spásneho milosrdenstva. Namiesto toho si človek uvedomuje pohŕdanie ľudovou zbožnosťou, odmietanie večného vzoru, ktorý pripomína večnú nemennosť Božskej pravdy a necitlivosť vyprahnutých a mŕtvych duší pred majestátom narodeného Kráľa. Človek si uvedomí pochmúrnu šedosť smrti, temnú sterilitu stroja, temnotu zatratenia a žiarlivú nenávisť Herodesa, ktorý vidí svoju vlastnú moc ohrozenú spasiteľným Svetlom narodeného Kráľa.

Opakujem, že musíme byť vďační Pánovi aj v tejto skúške, ktorý má zjavne menší dopad, ale stále je v súlade s väčšími skúškami, ktoré podstupujeme, pretože pomáha odstrániť pásku z našich očí. Táto neúctivá obludnosť je známkou univerzálneho náboženstva transhumanizmu, do ktorého vkladá nádej nový svetový poriadok; je to prejav odpadlíctva, nemorálnosti a neresti – ktorý si za svoj vzor berie ohavnosť. A tak ako všetko, čo bez Božieho požehnania vytvorili ľudské ruky, je v skutočnosti proti Bohu, je predurčené na to, aby zhynulo, zmizlo a rozpadlo sa.

A to sa stane nie preto, že sa dostane k moci niekto iný, kto má iba iný vkus a inú citlivosť, ale preto, že Krása je nevyhnutnou služobníčkou Pravdy a Dobra, rovnako ako ohavnosť je spoločníkom klamstiev a zločinnosti.

Carlo Maria Viganò, arcibiskup

23. decembra 2020

Feria IV infra Hebdomadam IV Adventus

[1] Tretí verš Adeste Fideles: En grege relicto, humiles ad cunas, vocati pastores appropriate – Hľa! Opustené stádo, ktorého povolaní pastieri sa ponáhľajú ponížene ku jasliam.