Každá generácia zažije udalosti, ktoré ju poznačia a pod ich zorným uhlom žije svoj život. Pre päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov to bol socializmus. Pre moju generáciu je to pád socializmu a nástup demokracie. Pre dvadsiatnikov a mladších, ktorí už väčšinu života prežili v sekulárnej slovenskej spoločnosti; to môže byť európska integrácia alebo koronakríza.
Epidémie vo svete vždy boli, počúvali sme o nich, zdali sa také vzdialené. Keď sa takmer pred rokom objavili prvé prípady v čínskom Wuchane, nikomu nenapadlo, že zápas s týmto vírusom zamestná celú planétu.
Ak sa pýtame, čo to urobilo s Cirkvou, tak s istou dávkou zjednodušenia možno povedať, že koronakríza prispieva ku triedeniu duchov. Na prvom mieste sa ukázalo, že táto spoločnosť si v skutočnosti váži najmä hospodársku prosperitu, ktorej je väčšina ochotná podriadiť absolútne všetko. Ono to tak vyzeralo v Európe už niekoľko desaťročí, ale až teraz nastala hraničná situácia, kde sa odkryli karty.
Druhá vec, prítomná aj na Slovensku, bolo bezprecedentné zatvorenie kostolov v prvej vlne. Veľká noc bez obradov a svätých omší; toto sme ešte nezažili. Nečudujem sa, že mnohí, najmä starší veriaci, porovnávali túto situáciu so vzťahom komunistov k Cirkvi a konštatovali, že na toto nemali odvahu ani oni.
Kňazi a veriaci túto situáciu neznášali ľahko. V tej chvíli to však malo opodstatnenie. Nikto nevedel, čo by rozšírenie vírusu urobilo s nami pri nepripravenom zdravotníckom systéme, preto bolo lepšie krajinu vypnúť.
Vypnutie krajiny a postupné uvoľňovanie opatrení, aj v kostoloch, otvorili viaceré závažné otázky. Všetky fakticky súviseli s Eucharistiou. Najskôr to bola debata, do akej miery je duchovné sväté prijímanie účinným duchovným liekom v porovnaní s jej prijatím pod sviatostnými spôsobmi. Skutočnú kontroverziu vyvolalo rozhodnutie biskupov dočasne povoliť rozdávanie svätého prijímania na ruku.
Čím je krajina sekulárnejšia, tým je, zdá sa, viac tých aktívnych veriacich, ktorí v rozdávaní Eucharistie na ruku vidia krok ku sekularizácii cirkevného a duchovného života. Tento spôsob rozdávania sviatosti bol síce v Katolíckej cirkvi od začiatku, ale táto forma si vyžaduje väčšiu úctu jednotlivca k Eucharistii ako pri rozdávaní do úst.
Laik na Slovensku, ak nebol rozdávateľom svätého prijímania, sa rukami nikdy Eucharistie nedotýkal. Forma vždy vplýva na porozumenie obsahu. Navyše, naozaj sa pri pohľade na západné krajiny zdá, že rozdávanie svätého prijímania na ruku je súčasťou sekularizačného procesu, ktorý vedie k odkresťančovaniu. Či to bude aj slovenský prípad a či obavy boli na mieste, ukáže čas.
Jarný nástup epidémie a tlak verejnej moci na biskupov, aby zatvorili kostoly, ukázal aj spoluprácu a dobré vzťahy Katolíckej cirkvi s vládou. Platilo to pri Petrovi Pellegrinim, to isté možno povedať aj o vzťahu k Igorovi Matovičovi. Mnohých veriacich úprimne prekvapilo, s akou rýchlosťou a bez náznaku verejného odporu boli biskupi ochotní zatvoriť kostoly. Ich rozhodnutiu však kvôli obavám z neznámeho vírusu možno rozumieť.
Našťastie, tento scenár sa v jeseni nezopakoval. Čísla infikovaných síce enormne narástli, keď však predseda vlády spontánne na tlačovke bez predchádzajúcej komunikácie ohlásil zrušenie omší, vyvolal taký odpor, aj zo strany KBS, že sa tento návrh musel skorigovať na zachovanie verejných svätých omší za účasti 50 veriacich.
Toto bol okamih, keď sa biskupi právom vzopreli a vyhlásili, že zakázať kňazom slúžiť verejné bohoslužby môžu iba oni. Igor Matovič ustúpil.
O pár týždňov sa situácia zopakovala, tentokrát však biskupi neuspeli. Bohoslužby síce sú formálne verejné za účasti šiestich veriacich, v skutočnosti sa však stali súkromnými. Väčšina kňazov objektívne nenájde kľúč, ako nájsť bez konfliktov tých šiestich vyvolených. Toto pravidlo je skôr PR vlády a hlavného hygienika ako reálnou pomocou pre veriacich, ktorí chcú byť prítomní na svätej omši.
K tejto situácii nemuselo dôjsť, keby si niektorí verejní predstavitelia v lete splnili úlohy. Keďže sa tak nestalo, v septembri po návrate do škôl a z dovoleniek vypukol chaos, prípady začali rásť, takže hlavní aktéri začali zaťahovať ručnú brzdu, aby sme sa vyhli opätovnému vypnutiu krajiny. Všetci doplácame na nepripravenosť na druhú vlnu. Rozhodnutie výrazne obmedziť účasť ľudí na svätých omšiach napácha v Cirkvi a na ľudských dušiach veľké škody.
Čo v tomto neľahkom roku treba oceniť, je kreativita, s akou kňazi pristúpili ku komunikácii s veriacimi. Mnohí objavili sociálne siete, spustili priame prenosy bohoslužieb, našli spôsob, ako rozdávať sväté prijímanie na uliciach a zostať s veriacimi v kontakte. Ďalší pomáhali opusteným a starým ľuďom.
Keď som na začiatku konštatoval, že koronakríza je časom triedenia duchov, mal som na mysli, že v týchto udalostiach sa ešte viac zvýrazňuje to biblické, že kresťania žijú vo svete, ale nie sú z tohto sveta. Niežeby sme si tento svet nevážili alebo sa oň nestarali. Ale našou najväčšou hodnotou je večný život a Boh, nie zachovanie ľudského života, aj keď je Božím darom. Len s touto optikou mohla mať Cirkev cez stáročia toľkých mučeníkov. Tých, ktorí uprednostnili Boha a vyznanie viery pred záchranou vlastného života.
Áno, musíme zachovať epidemiologické opatrenia, lebo ochrana života a zdravia ľudí sú verejným dobrom. Pre nás kresťanov je však oveľa väčším dobrom spoločenstvo s Bohom, večná spása a s tým spojený duchovný život, čoho najplnším vonkajším výrazom v prípade katolíkov je Eucharistia. Opatrenia, ktoré zásadne obmedzujú prístup veriacich k týmto duchovným dobrám, sú neklamnou známkou praktického materializmu.
Cirkev nie je záujmový krúžok, ktorý aktivity môže kedykoľvek obmedziť a potom sa k nim vrátiť. Od týchto činností večná spása nezávisí. Ale od osobného duchovného života, prijatia sviatosti zmierenia a Eucharistie určite áno. Duchovné sväté prijímanie je núdzovým riešením, ale nie je rovnocennou náhradou za sviatostné spôsoby.
Keď sa nachádzame v tejto nekomfortnej, zložitej situácii, plnej obmedzení (kde nosenie rúška je tým najmenším zlom), tak sa ako človek, katolík a kňaz pýtam: Čo táto kríza, začínajúca druhá vlna, urobí s našou vierou, so životom farností? Čo urobí s nami strach zo sociálnych kontaktov, stále väčšie plávanie vo virtuálnej realite, obava z dotykov?
Cirkvi by si mali zobrať z tohto celého jedno dôležité ponaučenie. Ak ide o náboženskú slobodu a prístup k duchovným dobrám, začnime hovoriť kompetentným otvorené „nie“.
Predstavitelia verejnej moci by si mali veľmi dobre uvedomiť, že kostoly, v ktorých väčšina obyvateľov Slovenska prejavuje svoju vieru, môžu byť pre spoločnosť poslednou príležitosťou na vytvorenie atmosféry zmierenia, pokoja a obnovenia solidarity pred tým, než to v krajine zmietanej hnevom a rastúcou frustráciou skutočne nekontrolovateľne vybuchne.