vigano_eucharist_1024_512_75_s_c1.jpg

Abp. Viganò: Musíme sa vzoprieť diablovi a zotrvať pevní vo viere; nie založiť novú cirkev

791
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Vo svojej odpovedi na otvorený list od španielskeho bloggera, Vicente Montesina, vytýčil arcibiskup Carlo Maria Viganò pre všetkých veriacich katolíkov program, ako reagovať na súčasnú krízu v Cirkvi. Našou odpoveďou nie je založenie novej cirkvi - čo sa pokúšajú urobiť modernisti - ale skôr to, že "odoláme nástrahám zlého a zotrváme pevní a silní vo viere", aby sme zachovali vlastnú pokoru; tu si pripomeňme, ako nám samým v minulosti chýbalo porozumenie, a aby sme si zachovali milosrdnú lásku voči tým, ktorí teraz pomáhajú zničiť vieru.  

Musíme "vytrvať tam, kde máme byť, ako ten kňaz, oblečený v posvätnom rúchu (počas najsvätejšej obety svätej omše). Nesmieme zostúpiť po tých schodoch, ako ani Kristus nezostúpil z kríža a ani inde nehľadajme spásu, ktorá pochádza iba z oltára, z nepoškvrnenej obety, z Kristovho kríža", hovorí Viganò tomuto španielskemu autorovi, a spolu s ním aj každému jednému z nás. Montesinos vo svojom otvorenom liste arcibiskupovi Viganò z 25. septembra ďakoval za jeho dielo a múdrosť, za jeho povzbudenie všetkých tých katolíkov, ktorých v súčasnosti obviňujú, že sú "proti pápežovi". Montesinos uistil Viganòa o modlitbách tisícov katolíkov. Hovorí: "Nikdy nepodľahneme klamstvám tohto sveta, šíreným dnes Jorge Maria Bergogliom, cirkevnou hirarchiou, väčšinou biskupov a prevažnou väčšinou zasvätených osôb, ktorí chcú, aby sme uverili, že nie sme katolíkmi, pretože ´neposlúchame (súčasného) pápeža." Novinár dodáva, že abp. Viganò dnes istým spôsobom koná "morálnejšie" ako pápež v Ríme, a píše: "Toto je moje osobné presvedčenie a vy mi prepáčte opovážlivosť, s akou vám tento názor predkladám." V súvislosti s problematikou poslušnosti pápežovi, ktorý dnes vedie katolíkov do omylu, blogger pokračuje: "Katolíci musia byť s pápežom ... áno ... ale len vtedy, keď je pápež s Kristom." Abp. Viganò na to odpovedá objasnením, že si neželá byť štylizovaný do role pápeža. Hovorí, že fakt, že Cirkev sa ocitla v kríze, "nie je postačujúcim dôvodom aby mi niekto prisudzoval právomoc, ktorú nemám a ani nemôžem mať".

Arcibiskup nás však zároveň povzbudzuje k tomu, aby sme svoju povinnosť poslúchať aplikovali iba vtedy, keď je v súlade s náukou našej viery. Poslušnosť je teda podmienená tým, čo sa od katolíkov žiada aby robili. Napríklad "veriaci, ktorý odmietne prijať sv. prijímanie na ruku sa neprevinil neposlušnosťou voči svojmu cirkevnému nadriadenému, pretože takéto nariadenie je svätokrádežou." To, že niekedy potrebujeme neposlúchnuť nás však "neoprávňuje vytvoriť si paralelný poriadok; utópiu, v ktorej by si stádo určovalo vlastného pastiera a budovalo svoj vlastný ovčinec - to by znamenalo uzurpovať si moc a postavenie Boha." Z tohto je zrejmé, že abp. Viganò odmieta akúkoľvek myšlienku či návrh zúčastniť sa založenia paralelnej štruktúry, ktorá by bola v opozícii voči existujúcej hierarchii Cirkvi, z ktorej väčšina je už nakazená modernizmom a robí chyby. "Jednými z týchto samozvaných osloboditeľov spod ´rímskeho jarma´ sú v skutočnosti práve modernisti a ich stúpenci. Pokúšajú sa prisvojiť Cirkvi falošnú podstatu, ktorá síce presadzuje jej meno, no zavrhuje jej vieru. Tento nový výtvor je akýsi druh ´monštra´, ktoré opanováva veľkú časť cirkevnej hierarchie, a preto je schopné oklamať a podviesť duchovenstvo, aj veriacich."

Kdesi tu sa nachádza problém "poslušnosti vysväteným pastierom". Riešením však nie je "revolúcia v tradičnom zmysle slova" ako odpoveď na "koncilovú revolúciu", ale "pravá poslušnosť" a "pravá pokora". Fanatický dogmatizmus odpadlíkov premôže láskyplná vernosť Kristovej Pravde. Kiežby veriaci katolíci zostali aj napriek omylom modernistov pevní vo viere a v pokore. Naša pokora, podľa abp. Viganò pochádza z faktu, že "mnohí z nás si pred niekoľkými rokmi ešte vôbec neuvedomovali podvod a klamstvo, ktoré sa páchali na svätom Božom ľude". Mnohí si nevšimli ´plíživú apostázu´, ktorá sa zahniezďovala v Cirkvi. Práve na tomto mieste vyzýva abp. aby sme vytrvali pevní vo viere, tak ako každý kňaz slávi každý deň obetu sv. omše, nezávisle na svojej nálade a na množstve prítomných veriacich.

 

Drahý doktor Montesinos,

s veľkou pozornosťou a pochopením som si prečítal otvorený list, ktorý mi adresujete a ktorý bol publikovaný v Stilum Curiae (tu). Prosím vás o prepáčenie, že odpovedám neskôr.

Na niektoré otázky, ktoré sa ma pýtate, sa odpoveď ponúka sama, no bude lepšie, keď si zopakujeme, že "Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5, 29). Práve preto, že treba poslúchať Boha, nesmieme v človeku hľadať ani nádej spásy, ktorá pochádza iba od Pána: "Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka" (Ž 117, 8). Oceňujem vašu veľkú vieru a horlivosť s akou túžite aby vás viedli verní pastieri, avšak nazývať ma "vikárom Vikára" ma privádza do rozpakov. Skutočnosť, že opätovne potvrdzujem to, čo Cirkev odjakživa učila a že odmietam jej súčasný odklon od tejto náuky, nie je postačujúcim motívom, ani dôvodom k tomu, aby sa mi prisudzovala právomoc, ktorú nemám a ani nemôžem mať. To však neznamená, že poslušnosť má byť nekritická. Rozum nás v prvom rade uschopňuje porozumieť či príkaz, ktorý nám naša legitímna autorita dáva, súvisí s cieľom, kvôli ktorému sa nariaďuje, a toto celé aplikovať špecifickým spôsobom na otázky, súvisiace s vierou. V iných prípadoch - ako je napríklad poslušnosť, ktorou sú mnísi povinní svojmu opátovi - aj keby išlo o príkaz sadiť repu dolu hlavou - môže ísť o nástroj posväcovania; tu však už hovoríme o kresťanskom zdokonaľovaní, o askéze

Každý z našich skutkov nás stavia pred rozhodnutie a má svoje následky. Dovoľuje nám získať nejaké ´plusy´ pred Bohom, preskúšava našu slobodnú vôľu, či sa prikloní k dobru alebo k zlu, necháva nás ponoriť sa do milosti alebo podľahnúť pokušeniu. Poslušnosť nie je výnimkou: rozhodnutie či budeme poslúchať alebo nie nás otestuje, stavia nás na križovatku. Kresťan, ktorý sa má rozhodnúť, či zapáli kadidlo modle alebo si zvolí mučeníctvo pre vieru, nie že neposlúcha autoritu vládcu, ale poslúcha najvyššiu autoritu Boha. Kňaz, ktorému sudca nariadi aby porušil pečať spovedného tajomstva poslúcha príkaz Boží, keď odmietne nariadenie sudcu. Veriaci, ktorý odmietne sv. prijímanie na ruku, nie že neposlúcha cirkevnú vrchnosť, ale odmieta príkaz, ktorý je svätokrádežou.

Táto naša neposlušnosť, ktorá však vôbec nie je neposlušnosťou - pretože len potvrdzuje poslušnosť vyššiemu príkazu, ktorý hrubo porušil ten, ktorý je pre nás autoritou - nás neoprávňuje vytvoriť si paralelný poriadok; utópiu, v ktorej by si stádo určovalo vlastného pastiera a budovalo svoj vlastný ovčinec - to by znamenalo uzurpovať si moc a postavenie Boha." Pri bližšom skúmaní zistíme, že práve o toto sa usilujú všetci arcikacíri, ktorí ukazujú prstom na Cirkev ako na ´neviestku babylonskú´ len preto, aby mohli alibisticky a groteskne imitovať Cirkev, obratú o sviatosti, o Písmo, o dogmy, morálnu náuku, liturgiu. A aj o hierarchiu.  

Najnovšími z dlhej série samozvaných osloboditeľov spod rímskeho jarma sú modernisti a ich stúpenci. Snažia sa zahmliť Kristovu Nevestu tým, že sa pokúšajú prisvojiť Cirkvi falošnú podstatu, ktorá síce presadzuje jej meno, no zavrhuje jej vieru. Tento nový výtvor je akýsi druh ´monštra´, ktoré opanováva veľkú časť cirkevnej hierarchie, a preto je schopné oklamať a podviesť duchovenstvo, aj veriacich." Ako som už viackrát napísal, revolúcia v tradičnom zmysle slova nie je odpoveďou na koncilovú revolúciu. Odpoveďou je "pravá poslušnosť" a "pravá pokora". Fanatický dogmatizmus odpadlíkov premôže láskyplná vernosť Kristovej Pravde. Kiežby veriaci katolíci zostali aj napriek omylom modernistov pevní vo viere a v pokore. "Každý, kto stojí, nech si dáva pozor, aby nespadol" (1 Kor 10, 12). 

Je pravda, že Cirkev prechádza v súčasnosti obrovskou krízou, ktorá začala počas Druhého Vatikánskeho koncilu a dnes dosiahla bod, ktorý človek už nijakým spôsobom nezvráti. Je pravda, že počúvame slová a vidíme skutky, dokonca aj od ´najvyššieho trónu´, ktoré vyvolávajú vo veriacich pohoršenie a sú v očividnom rozpore s náukou rímskych pontifikov. Je pravda, že väčšina veriacich a duchovenstva je vovádzaná do dogmatických a morálnych omylov, zatiaľ čo tí, ktorí zostávajú pevní vo viere sú obviňovaní z toho, že sú nepriateľmi Cirkvi a pápeža. Ak by tohto nebolo, nebolo by ani krízy. Pokiaľ však Božia prozreteľnosť uznala za vhodné takto nás otestovať - potrestať nás za desaťročia svojvoľných morálnych a dogmatických odchyliek - dávajúc nám za otca opitého Noema (Gn 9, 20-27); v každom prípade je našou povinnosťou zakryť jeho nahotu so synovskou úctou, bez toho, že by sme popreli opitosť tohto polonahého starého muža. Keď raz vytriezvie, bude blahorečiť tým, ktorí jeho nahotu a hanbu prikryli plášťom Pravdy a milosrdnej Lásky. 

Nikto, kto dostal tú milosť, že ho nič neodviedlo od pravej viery a morálky, by nemal byť pyšný na to, že on je ´čistý´, ale mal by si skôr uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pred Bohom, Cirkvou a bratmi. To platí pre obyčajných veriacich, aj pre pastierov. Poslušnosť Kristovej náuke nie je v prvom rade zásluhou, ale povinnosťou každého z nás. Poslušnosť náuke nášho Božského Majstra, ktorej sa učíme skrze našu svätú Matku Cirkev, nás nestavia do pozície privilegovaných, pretože "Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať" (Lk 12, 48). Bázeň pred Bohom nás učí pochopiť aké dôležité je to, že čo veríme a vyznávame ústami, máme veriť aj v srdci a to, čomu veríme v srdci, máme chápať aj svojím rozumom.

Milý Vicente, aj keď ako hovoríš "Sme tam, kde sme vždy boli a nič s nami nepohne; stojíme za Svätým písmom, pravými dogmami, posvätnou tradíciou a Magistériom Cirkvi, ktorá trvá viac ako dvetisíc rokov", tak či onak sme povinní vzývať s prosbou nebesia o obrátenie tých, ktorých zviedol svet, telo alebo diabol. Nepoznáme čím ich život zranil, a nevieme čo sa ukrýva v neprebádaných hlbinách ich duše. Ani my sme si pred niekoľkými rokmi neuvedomovali podvod a klamstvo, ktoré sa páchali na svätom Božom ľude. Sviatostná svätá spoveď - v ktorej by mali hľadať útočisko kňazi, laici, deti, dospelí, bohatí aj chudobní - nám má pripomínať našu hriešnu prirodzenosť a to, že svoju dôveru máme vkladať v Boha, darcu všetkých milostí. Náš Pán hovorí: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15, 8). 

Ako o dôkaze nekonečnej Božej milosti musíme uvažovať aj nad svojou príslušnosťou k mystickému Telu Kristovmu, ktorý vo svojej božskej vznešenosti pozýva na nebeskú hostinu "dobrých aj zlých" (Mt 22, 10), pričom im ponúka svadobné rúcho, ktorým je nepochybne sviatosť krstu. Je to kráľovský dar, ktorý s pokorou prijímame, pretože zmýva našu biedu a utrpenie a robí nás hodných sedieť za stolom Kráľa. Buďme ako služobníci Kráľa, ktorých poslal na rázcestia, aby zavolali na hostinu všetkých "chudobných a mrzákov, slepých a chromých" (Lk 14, 21). Na otázku "Čo máme robiť?", ktorú mi často kladú kňazi aj laici, odpovedám analógiou: 

"Keď kňaz príde pred oltár, obracia sa k Bohu a prihovára sa za Boží ľud. Sú dni, keď na svätú omšu príde iba pár ľudí a sú dni, keď je kostol nabitý; dni, keď posvätné ticho kostola narúša hluk dopravy zvonka a dni, keď jeho posvätné silencium vhodne dopĺňa štebotanie vtáčikov a odbíjanie zvona; dni, keď celebrant prichádza k oltáru s pokojom a radosťou v srdci a dni, keď ho preniká žiaľ a sklamanie. Vždy je však tu, na svojom mieste: stojí, tvárou v tvár Krížu, verný príkazu neustále obnovovať Kristovu obetu a vzývať tak Boží majestát o milosti a požehnanie pre Cirkev, adorovať Najsvätejšiu Trojicu, odčiňovať hriechy ľudu. toto musí byť naším postojom aj počas tejto krízy: musíme "vytrvať tam, kde máme byť, ako ten kňaz, oblečený v posvätnom rúchu (počas najsvätejšej obety svätej omše). Nesmieme zostúpiť po tých schodoch, ako ani Kristus nezostúpil z kríža a ani inde nehľadajme spásu, ktorá pochádza iba z oltára, z nepoškvrnenej obety, z Kristovho kríža". Musíme robiť to, čo robíme už dvetisíc rokov: "semper, ubique et ab omnibus": obetovať sa s vierou a milosrdnou láskou, s pokorou a vytrvalosťou, v bázni pred Bohom a s horlivosťou za záchranu duší. Pápeži a cirkevní hodnostári sa pominú, takisto aj všetci mocní tohto sveta sa pominú; svätá omša a kňazstvo však zostane až do súdneho dňa."

Peter Kwasniewski píše: "Preto opakujem: našou posvätnou úlohou, ktorú pre nás Boh naplánoval vo svojej večnej Prozreteľnosti, je zostať verní tradícii a modlitbe, nech by sa dialo čokoľvek; očakávať svoj čas, udržať si zdravý rozum, zotrvať neochvejní vo viere a očakávať Pána. On je stále a navždy medzi nami, a nie kdesi na ďalekých utopických pastvinách" (tu). Od nás, služobníkov Božích sa nečaká nič inšie, len "vzoprieť sa diablovi, pevní vo viere" (1 Pt 5, 9), modliť sa k nášmu Pánovi a Jeho Preblahoslavenej Matke, aby skrátili tento čas utrpenia a skúšok.

Na vašu poslednú otázku odpovedám citáciou sv. Pavla: "Myslím na to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov“, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“, „A ja Kristov“. Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?" (1 Kor 1, 12-13). Nehľaďme na tých, ktorí nám ohlasujú Božie slovo, ale skôr sa sami podriaďujme vôli nášho Pána, aby sme mohli byť príkladom tejto náuky pre našich bratov. "Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5, 16).

 

Vám, milý Vicente, a všetkým, združeným v Adoración y Liberación, udeľujem zo srdca svoje požehnanie.

+ Carlo Maria Viganò, arcibiskup

13. október 2020
Výročie posledného zjavenia Panny Márie vo Fatime

 

DISKUSIA k článku