37dd837bdd6a80d082cccbd85f19.jpeg

Mons. Schneider v rozhovore: Ocitli sme sa v krutej novopohanskej spoločnosti

412
Kultúra života

Prinášame Vám preklad rozhovoru šéfredaktora partnerského časopisu Do Rzeczy Pawla Lisického s Atanázom Schneiderom, pomocným biskupom Arcidiecézy Najsvätejšej Panny Márie v Astane (Kazachstan). 

PAWEł LISICKI: Existuje ešte vôbec kresťanská Európa? Zdá sa, že Cirkev nakoniec prehrala boj o dušu západného človeka. Kostoly sa vyprázdňujú. Pred dvoma rokmi vyšlo najavo, že najstaršia diecéza v Nemecku, diecéza Trier, musela zavrieť deväťdesiatšesť percent svojich farností. Bolo ich deväťstotri a zostalo tridsaťpäť. Podobný trend opúšťania Cirkvi možno pozorovať v celej Európe. Keď v roku 1979 prišiel do Írska Ján Pavol II., študovalo tam tisíc seminaristov, dnes ich je možno dvadsať. Niekto môže mať dojem, že organizmus Cirkvi zasiahla tajomná choroba.

Vidno tu aj určitú zákonitosť: čím rýchlejšie v danej krajine napreduje liberalizácia Cirkvi, tým dramatickejšia je katastrofa. Národné Cirkvi, ktoré mali najväčší vplyv na priebeh Druhého vatikánskeho koncilu – nemecká, holandská, belgická, francúzska – sú už v stave zániku. Máme azda do činenia s poslednou etapou kresťanstva v Európe?

Bp. ATHANASIUS SCHNEIDER: Nepovedal by som, že to je koniec kresťanstva v Európe. Bezpochyby však môžeme hovoriť o duchovnom víruse, ktorý prenikol do Cirkvi. Je to vďaka koncilu – napriek očakávaniam a zámerom mnohých jej otcov, ktorí chceli čosi úplne iné: obnovu a posilnenie. Zdôrazňujem, že v koncilových dokumentoch je veľa cenných a dôležitých myšlienok. Objavili sa však aj tvrdenia, ktoré otvorili dvere relativizmu. Ak sú všetky náboženstvá rovnocenné, prečo by som sa mal snažiť [byť dobrým katolíkom]? Odkiaľ vziať ducha horlivosti, obety a oddanosti? Prečo by som sa mal zapierať a žiť napríklad v celibáte? Prečo sa usilovať o záchranu duší? O evanjelizáciu?

Rozšírili sa názory, ktoré predtým v Cirkvi nikdy nemali miesto, napríklad že všetci idú do neba, alebo že peklo nie je večné. Kňazi, ktorí propagovali takéto tézy, boli neskôr menovaní za biskupov, dokonca aj za kardinálov. Bezpochyby možno hovoriť o veľkej zodpovednosti Svätej stolice za to, že biskupmi a kardinálmi sa stávali osoby, ktoré hlásali dvojznačnú náuku, nedávali záruku, že sa budú verne pridržiavať nemennej náuky Cirkvi. Práve vtedy sa začali dostávať do popredia „ľudia stredu“, zástancovia kompromisov – čiže vlastne relativisti, ktorí  čoraz viac začali otvárať brány Cirkvi záplave relativizmu. Nedá sa poprieť, že tieto zničujúce kroky pochádzali od hierarchie. Zodpovednosť za to padá, opakujem, na Svätú stolicu, na Rím.

Som presvedčený, že budúci pápeži to budú musieť napraviť. Verím, že v budúcnosti pápež urobí také verejné vyznanie viny, v ktorom povie: „My, Rím, my, Svätá stolica, sme zodpovední za katastrofický vývoj mnohých miestnych cirkví, za zničenie opravdivého katolíckeho života v oblasti viery, dogiem, liturgie a morálky v toľkých katolíckych národoch.“ Niektorý z budúcich pápežov pôjde v stopách Hadriána VI. z čias reformácie, ktorý v roku 1522 po prvý raz v dejinách Cirkvi – zatiaľ to bolo prvý a posledný raz – napísal list, v ktorom verejne vyznal: všetko zlo, všetky poklesky sa rozliali do katolíckeho sveta z tohto zdroja, z Ríma. To my sme veľkí hriešnici, to my sme vinní za zlo v Cirkvi. Tento list pápež Hadrián odovzdal svojim vyslancom, ktorí ho prečítali v Regensburgu na ríšskom seme. Myslím, že to bol čestný a správny postoj. Toto treba urobiť v budúcnosti aj v Cirkvi.

Keď sa vrátim k vašej otázke, treba povedať, že ničenie kresťanskej Európy začalo vypuknutím Francúzskej revolúcie. Alebo, ak hľadáme skutočné historické korene, začiatkom úpadku kresťanskej Európy bola protestantská revolúcia. Vtedy došlo k vnútornému rozdeleniu kresťanstva v Európe a tridsaťročná vojna ukázala, aké veľké a strašné sú dôsledky tohto rozdelenia. Jednou z nich bola invázia moslimských Turkov do Európy. Vďaka Bohu, vďaka hrdinskému poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskimu, bol útok odrazený neďaleko Viedne.

Nehovorím o protestantskej reforme, ale o protestantskej revolúcii. Bola to ona, ktorá sa nakoniec pričinila o vzrast nepriateľských síl voči kresťanstvu, vrátane slobodomurárstva, ktoré zohralo kľúčovú úlohu počas Francúzskej revolúcie i v nasledujúcom období. V historickom a politickom zmysle možno povedať, že od Francúzskej revolúcie neexistovala kresťanská Európa – jej pozostatkami v 19. storočí boli Habsburská ríša a Ruská pravoslávna ríša. V oboch prípadoch ich koniec nastal počas prvej svetovej vojny.

Takže teraz máme Európu, v ktorej sú kresťania menšinou. Stále častejšie sú proti nim vedené kampane, niekedy sú prenasledovaní. Ešte to nie je mučeníctvo, ale už sme mu blízko. Zatiaľ sa organizujú ohováračské kampane, potláča sa sloboda prejavu. Diskriminuje sa. Obávam sa, že sme blízko situácie, aká vládla na začiatku Rímskej ríše, keď po očierňovacej kampani nasledovalo fyzické prenasledovanie. Ocitli sme sa totiž v novopohanskej spoločnosti.

Kríza kresťanstva je viditeľná nielen v Európe. Otec biskup, vy ste mnoho rokov žili a pracovali v Brazílii. Ako vlastne došlo k infiltrácii marxizmu do seminárov v Južnej Amerike? Pre Stredoeurópana je to stále čosi nepochopiteľné. V Strednej Európe bol marxizmus jednoducho synonymom protináboženskej a protikatolíckej ideológie, ako je potom možné, že toľko kňazov sa nechalo zviesť? Že toľko ľudí považovalo marxizmus a teológiu oslobodenia za dobrú vec? Myslíte si, že to bol výsledok infiltrácie? Išlo o aktivitu tajných služieb, plánovaný pokus komunistov prevziať vládu nad dušami?

Nemyslím si, že tento jav sa dá redukovať na zámernú, cieľavedomú, vnútornú infiltráciu. Zdrojom bola skôr falošná teológia relativizmu a dočasnosti. Koncilom sa Cirkev obrátila k tomu, čo je pozemské, časové a prechodné. Stratila sa nadprirodzená večná perspektíva. Rozvinul sa nový pelagianizmus, podľa ktorého je človek spasený podľa svojej prirodzenosti. V tomto zmysle to bol skrytý materializmus.

Susedili sme s diecézou, vo formálnom zmysle šlo o prelatúru, v ktorej úplne dominovala teológia oslobodenia. Viedol ju známy biskup Pedro Casaldaliga Pla, prelát v Sao Felix. Bol španielskeho pôvodu, klaretiánsky rehoľník, formálne dieťa svätého Anthonyho Maria Clareta, veľkého apoštola Katalánska. Nuž a biskup Casaldaliga bol skutočný komunista. Jeho kázne boli iba o sociálnej nespravodlivosti a mzdách. Boli to skutočne manifestácie proti bohatým. Podľa jeho názoru samotný fakt chudoby človeka bol zárukou jeho večnej spásy. Kázal Ježiša, ktorý nemal nič spoločné s Ježišom z evanjelií. Raz do Sao Paula prišiel Fidel Castro, bolo to niekedy koncom osemdesiatych rokov. Keď to biskup počul, nastúpil do lietadla a letel 1400 km, len aby sa s Castrom stretol. Komunisti vtedy nosili mikiny s päťcípimi hviezdami a nápisom, že komunizmus je oslobodenie. Len čo biskup doletel na miesto určenia, hneď si obliekol túto mikinu. Vyvolalo to veľký rozruch. Potom povedal, že sa v tejto mikine cíti lepšie ako v ornáte. Vatikán na to vôbec nereagoval. Tento biskup predsa mal byť okamžite odvolaný z úradu! Nič také sa nestalo. Celý čas sa to tolerovalo, celý čas viedol prelatúru, žiaľ, aj za pontifikátu Jána Pavla II. Napriek tomu, že jeho marxizmus bol všeobecne známy, a že škodil náboženskému životu v diecéze. A takých ako on bolo veľa. Na čele druhej diecézy v našom susedstve bol rebelský dominikán, iba o trochu menej radikálny. Boli to dvaja susedia nášho biskupa.

Zo strategického hľadiska je politika obsadzovania biskupských stolcov kľúčová. Vatikán po celý čas viedol kompromisnú politiku. Na jednej strane biskup komunista, na druhej strane tradicionalista. Môjmu biskupovi po celý čas vyčítali, že je príliš tradičný, a on odpovedal, že nerobí nič iné, než to, čo požaduje Cirkev.

Nie je prejavom tejto krízy katolicizmu aj zmena prístupu niektorých biskupov k základným etickým princípom? Napríklad počúvajúc nemeckých biskupov človek môže dospieť k záveru, že sme na pokraji prelomu v učení Cirkvi ohľadom škodlivosti homosexuality. Podľa nemeckých biskupov je homosexualita „normálnou formou sexuálnej predispozície“. Patria ešte títo biskupi do Cirkvi?

Títo biskupi určite zaujímajú relativistický postoj. Je to postoj, ktorý odmieta prirodzený zákon a Božie stvorenie. Je to negácia Boha, ktorý stvoril svet.

Biskupi, ktorí proti tomu vystupujú, vystupujú proti poriadku stvorenia. Vlastne zaujímajú gnostický či úplne relativistický postoj. Diskriminácia je v tomto prípade zdanlivá. Ak niekomu poviem, kým je, ak pomenúvam realitu, to nie je diskriminácia. Naopak. V dôsledku prvotného hriechu ľudská prirodzenosť je zranená, deformovaná, objavili sa patológie. Aj v oblasti sexuálneho života. Homosexualita je jednou z foriem patológie. Treba dbať o to, aby sa človek z toho dostal. Ľuďom s homosexuálnymi sklonmi môže pomôcť terapia, pomoc, ktorú by im spoločnosť mala ponúkať.

Úplne iný postoj než nemeckí biskupi zaujal arcibiskup Marek Jędraszewski z Krakova, ktorý ideológiu LGBT nazval „dúhovým morom“ a prirovnal ju k epidémii boľševizmu. Vyzval Cirkev, aby bojovala proti LGBT ideológii. Patria nemeckí biskupi a arcibiskup Jędraszewski ešte do tej istej Cirkvi?

Ak by sme to mali posudzovať podľa ich správania, určite nie. Toto je ďalší dôkaz toho, že Katolícka cirkev sa anglikanizovala, že Rímsko-katolícka cirkev sa transformuje na Anglikánsko-katolícku cirkev. V rámci nominálne tej istej náboženskej komunity biskupi a kardináli zaujímajú vzájomne rozporuplné postoje, najmä pokiaľ ide o kľúčové, fundamentálne otázky. Nejde tu o maličkosti, ale o podstatu morálneho zákona, o univerzálne etické pravidlá. Som úplne na strane arcibiskupa Jędraszewského, úplne plne súhlasím s jeho úsudkom. Videli sme, ako sa komunistická ideológia rozšírila takmer do celého sveta. Teraz rolu globálnej ideológie pod názvom „hnutie LGBT“ prevzal homosexualizmus. Výsledkom sú pokusy – odvolávajúce sa na pseudovedu rodovej ideológie – otráviť mysle a emocionálny a morálny život mladých ľudí i detí.

Podľa môjho názoru je to jedna z najnebezpečnejších duchovných epidémií, ktoré zasiahli ľudstvo. Rodová ideológia útočí na jadro, útočí na samotné srdce spoločenského života. Terčom útoku je manželstvo a rodina. Je to tiež priamy útok na Boha Stvoriteľa. Dokonca by som povedal, že z istého hľadiska je rodová ideológia čímsi satanistickejším než ideológia komunistická. Komunizmus hlásal ateizmus, tvrdil, že neexistuje Boh, a prenasledoval všetky formy náboženstva. LGBT a rodoví ideológovia idú ešte ďalej. Hovoria: to, čo Boh stvoril, je falošné. Udierajú do základnej bunky, vďaka ktorej spoločnosť existuje: podkopávajú zmysel zväzku medzi mužom a ženou, zmysel manželstva a rodiny.

V súčasnosti sexuálna promiskuita na Západe dosiahla takú úroveň, že ťažko nájsť v minulosti civilizácie, ktoré by sa mu v tomto ohľade vyrovnali. Preto je naša spoločnosť čoraz sebeckejšia. Ľudia zabúdajú na to, o čom je obetavosť. Myslia iba na seba, ako uspokojiť svoju žiadostivosť. Dôležité sú iba silné, zdravé a vedomé osoby. Nenarodených možno ľubovoľne eliminovať. Starým a chorým sa naznačuje, žeby sa čo najskôr mohli rozlúčiť so životom. Treba sa zbaviť všetkých obmedzení. Opakujem, počíta sa iba sila. Treba si užiť. Treba hľadať uspokojenie. Žijeme v jednej z najkrutejších spoločností: iba silní v nej majú práva. Slabí a trpiaci práva nemajú. Naopak: pestuje sa sebectvo.

V takejto spoločnosti musí byť Cirkev soľou zeme, a to ešte väčšmi než doteraz. Má pozvoľna a nepretržite prenikať spoločnosť iným myslením, rozbíjať egoizmus a ukazovať vyššie ciele. Napokon tu vidím úlohu ozajstného ekumenizmu: ide o to, aby všetci kresťania brali vážne prirodzený zákon a poriadok stvorenia. Všetkým kresťanom by malo byť jasné, že treba brániť zákony prirodzenosti, zdravý ľudský rozum, práva rodiny a právo na život. Okolo týchto cieľov treba budovať koalíciu.

Európske krajiny sa snažia radikálne obmedzovať slobodu prejavu a slobodu názoru. Našťastie v Poľsku ešte možno otvorene kritizovať hnutie LGBT a jeho požiadavky. V mnohých krajinách to však vôbec nie je možné, alebo takáto kritika je čoraz riskantnejšia. Mám na mysli o.i. Veľkú Britániu, Francúzsko, Holandsko. Prakticky vo všetkých krajinách, ktoré prijali zákony zrovnoprávňujúce status rovnakopohlavných párov s normálnymi manželstvami sa snažia umlčať kritikov tohto riešenia a umlčiavajú odporcov homosexuálneho životného štýlu.

Nepochybujem o tom, že slová, ktoré ste povedali o homosexualite, by sa v týchto krajinách klasifikovali ako prejav „homofóbie“ alebo „nenávistný prejav“. Keby ste ich vyslovili nie tu, v Kazachstane, nie v Poľsku, ale v niektorej z údajne demokratických krajín Západu, mohlo by to mať pre vás vážne následky. Okamžite by vás obvinila niektorá z LGBT organizácií alebo štátna prokuratúra danej krajiny. Nemožno vôbec vylúčiť ani to, že po našom rozhovore, nebude v niektorej z týchto krajín podniknutý pokus zatknúť vás a súdiť, pokiaľ neodvoláte svoj názor – že homosexualita je čosi chorobné, čo treba liečiť – bude vám hroziť trest odňatia slobody. Nebojíte sa,  že jedného dňa, keď sa objavíte na letisku v Taliansku alebo vo Veľkej Británii alebo inde, budete zatknutý?

Jedna vec je istá: ak by k niečomu takému došlo, určite by som neodvolal ani slovo z toho, čo som povedal.

Nebudete prosiť o odpustenie, tak ako mnoho iných politikov a aj ľudí v Cirkvi? Neustúpite od svojich názorov?

V žiadnom prípade.

Ani keď, ako sa dá predpokladať, vám bude hroziť trest odňatia slobody?

Ani vtedy. Hoci pôjdem do väzenia, neustúpim od toho, čo som povedal. Keď človek trpí pre pravdu, trpí pre Krista. A utrpenie pre Krista by malo byť našou pýchou. Pripomínam, že Ján Krstiteľ zomrel mučeníckou smrťou, keď vyčítal kráľovi Herodesovi, že nemá právo brať si za manželku ženu svojho brata. Za toto bol sťatý. Nezomrel priamo za Krista. Obhajoval hodnotu manželstva. Je však uctievaný ako mučeník. To, že homosexualita je patológia, je fakt.

Hovoríte, že je to fakt. Avšak v mnohých európskych krajinách by sa to považovalo za „prejav nenávisti“. Tam žijú v presvedčení, že homosexualita je normou, že ju netreba liečiť, pretože je to hlúposť, ale treba na ňu byť hrdý. Za takéto slová nasleduje trest.

Je to svojvoľnosť. Zneužívanie pojmov a práva. Je to tiež útok na slobodu. Prečo, keď niekto sa rúha proti Kristovi, sa to nepovažuje za prejav nenávisti? Alebo keď útočí na Katolícku cirkev alebo sa vysmieva katolíkom? Prečo TOTO nie je nenávistný prejav?

Pretože keď sú napádaní katolíci, je to sloboda názoru. Ale keď sa kritizuje ideológia LGBT, je to nenávisť. Jednoduché.

Toto je úplná svojvôľa. Propaganda homosexualizmu je proti ľudskej dôstojnosti. Opakujem: musíme týmto ľuďom pomôcť prekonať ich vnútornú rozorvanosť.

Aj to, čo teraz hovorím o homosexualizme, je fakt. A ak by Boh dopustil, že za tieto slová pôjdem do väzenia, som pripravený tam ísť. Pretože nič sa nedeje bez Božieho dovolenia. Keby však k tomu došlo, potom si myslím, že by pápež spolu s celým episkopátom musel rázne vystúpiť na obranu ľudskej dôstojnosti. Muselo by sa jasne povedať, že obrana dôstojnosti si vyžaduje pomenovanie veci pravým menom. Pre dobro človeka treba povedať, že homosexualita nie je v súlade s prírodou a uspokojovanie takýchto žiadostivostí nie je správne. Ba človeku škodí.

Dôsledkom úspechov hnutia LGBT v mnohých západných krajinách je snaha vylúčiť z jazyka slová „mama“ a „otec“. Rodoví ideológovia sa snažia nahradiť tieto slová „neutrálnymi“ výrazmi. Namiesto „mama a otec“ by sa mal objaviť „rodič 1 a rodič 2“ alebo „rodič „A“ a rodič „B“. Ako chápať túto snahu?

Nemá to nič spoločné s vývojom, pokrokom alebo civilizáciou. Je to znak anti-civilizácie, ktorá sa tvorí pred našimi očami. Týmto spôsobom sa ničí celá štruktúra a zmysel existencie rodiny, ničí sa otcovstvo i materstvo. Na týchto príkladoch jasne vidno, o čo tu ide, čo je v hre. Človek chce seba nanovo stvoriť. Usiluje sa nahradiť realitu stvorenú Bohom tú, ktorá existuje, vlastnou konštrukciou. Matka a otec sú pre týchto konštruktérov prekážkou. Sú znakom reality danej zhora, prírody vytvorenej Kýmsi iným. Človek chce zaujať miesto Boha a chce sám stvoriť svet, ktorý si vydobyje z vlastnej hlavy „Otec“ a „matka“ – tieto pojmy musí odmietnuť. Je to pokus o vzburu proti Bohu, proti jeho poriadku. Ale je to tiež rebélia proti realite, v ktorej žijeme. V takomto prípade by človek musel prepísať všetky učebnice biológie a anatómie.

V posledných rokoch dramaticky vzrástol počet útokov na katolícke kostoly. Kríže sú čoraz častejšie znesväcované, ničia sa znaky viery. Niekedy sú terčom útokov kostoly, inokedy katolícke cintoríny. Čo je príčinou tejto vlny protikresťanskej aktivity? Schéma je rovnaká bez ohľadu na to, či ide o Belgicko, Francúzsko alebo Nemecko. Treba tiež poznamenať, že informácie o tom sa do médií dostávajú veľmi zriedka, v lepšom prípade sú spomenuté len tak na okraj.

Skutočne máme do činenia s novým fenoménom. Zdá sa, akoby tieto aktivity boli nejakým spôsobom organizované. Zdá sa – a zdôrazňujem, že ide o domnienku – akoby niekto v zákulisí ťahal za nitky a uskutočňoval istý plán. Okrem toho si treba všimnúť súčasnú mentalitu, predsudky a stereotypy o Cirkvi, ktoré v spoločnosti panujú. Nenávisť a nepriateľstvo voči kresťanstvu sú čoraz zreteľnejšie. To bije do očí, keď sledujeme správy z médií a posolstvo masovej kultúry, filmov a populárnych kníh. Veľká časť spoločnosti na Západe nielenže stratila vieru, nie je kresťanská, ale živí voči kresťanstvu nenávisť. Dokonca aj keď títo ľudia boli pokrstení – v niektorých západných krajinách je to stále štatistická väčšina – nič z toho [pre nich] nevyplýva. Alebo skôr vyplýva nepriateľstvo voči Cirkvi. Sú aj takí, ktorí nenávidia to, čo učí Cirkev, ktorí odmietajú Božie prikázania a búria sa proti nim. Nechcú počuť o pohlavnej čistote, poslušnosti, odriekaní. Takže keď počujú, čo Cirkev učí, rastie v nich agresivita. Keďže kríž je symbolom kresťanstva, snažia sa ho poškvrniť, ponížiť a zničiť.

Čo si myslíte o pojme „práva zvierat“? Mnoho ekológov so zanietením hovorí o takýchto právach. Niektorí sa domáhajú akéhosi ombudsmana objahujúceho práva zvierat. Vlády začínajú meniť zákony a trestať zločiny proti zvieratám. Politici hovoria o potrebe humanizácie prístupu k zvieratám.

Zvieratá nemôžu mať práva. Práva môžu mať iba racionálne bytosti, iba ľudia. Podľa definície sa práva náležia iba tomu, kto má rozum. Skutočným problémom dnes je to, že sa svojvoľne skresľuje či prevracia význam pojmov, ktoré nereflektujú realitu, ale sú produktom ľudského vedomia. Každý, kto tak uvažuje, myslí si, že nimi možno voľne manipulovať. To je prípad aj mnohých ďalších pojmov. Napríklad pojem „manželstvo“ musí znamenať, že ide o zväzok muža a ženy, že ide o dve pohlavia. Manželstvo chápané ako zväzok dvoch osôb rovnakého pohlavia, je samo o sebe protirečením. Pojem „práva zvierat“ obsahuje rovnaký rozpor.

Rovnako absurdné by boli „práva kvetov“ či „práva stromov“. Pojem „právo“ nevyhnutne súvisí s pojmom povinnosť. Právu na niečo zodpovedá povinnosť. Jedno bez druhého neexistuje. Tam, kde existuje právo, existuje aj povinnosť. Z toho by vyplývalo, že ak majú zvieratá práva, mali by mať aj povinnosti. Nemožno byť subjektom práv a zároveň nebyť subjektom povinností. Ak človek poruší zákon, ak si nesplní povinnosť, treba ho potrestať. Z toho vyplýva, že bolo by treba trestať aj zvieratá. A tak ideme z absurdity do absurdity. Právo teda rovnako ako povinnosť sa vzťahuje iba na človeka, pretože iba človek má rozum a iba človek môže niesť zodpovednosť. Zo samotnej definície je pojem práv zvierat čímsi nemožným. To, že ho ľudia začali používať, vyplýva z čoraz väčšej snahy klásť zvieratá a ľudí na jednu úroveň.

Ďalším bodom, ktorý ukazuje na zmenu morálneho učenia Cirkvi, je otázka prípustnosti trestu smrti. Podľa pápeža Františka treba zmeniť doterajšie učenie Cirkvi, podľa ktorého bol trest smrti morálne prípustný. Pápež tvrdí, že odteraz treba učiť o úplnom zákaze trestu smrti, ktorý za nijakých okolností nie je prípustný. Tento nový prístup sa má dostať aj do Katechizmu Katolíckej cirkvi.

Pápež určite nemá právo meniť doktrínu, ktorá vychádza z prameňov zjavenia, je obsiahnutá v samotnom Písme, v Starom aj Novom zákone a ktorá je tradovaná už dvetisíc rokov v Cirkvi. Toto je revolúcia a zlom. Takáto zmena presahuje hranice pápežskej autority. Prvý vatikánsky koncil, ktorý definoval doktrínu pápežskej neomylnosti, uviedol: Duch Svätý nebol daný pápežovi, aby zavádzal alebo ustanovoval nové učenia, ale aby verne strážil depozit zjavenia. Zmena v prístupe k prípustnosti trestu smrti je zneužitie pápežskej autority. Opakujem: pápež nie je oprávnený meniť stále učenie Cirkvi. Nemá takú kompetenciu. Cirkev už dvetisíc rokov učí, že trest smrti je zákonná vec, samozrejme za určitých jasne stanovených podmienok. Toto nás učil Boh v Písme. Ako to teda mohol pápež zmeniť? Tu prekročil svoje právomoci. Nepochybujem o tom, že po jeho smrti jeho nástupcovia od tejto zmeny odstúpia. Momentálne sa nachádzame v situácii určitého zatemnenia.

V priebehu dejín sa vyskytli prípady, keď pápeži zneužili svoju autoritu. Je tomu tak aj dnes a týka sa to práve doktríny o treste smrti. Toto zneužitie bezpochyby neunikne pozornosti budúcim pápežom, ktorí túto chybu určite napravia.

Otec biskup, v našom rozhovore sme venovali pozornosť rôznym prejavom krízy. V takýchto časoch však človek hľadá pozitívne príklady, svedkov viery. V minulosti takýmito vzormi boli svätci, ktorí ukazovali správny smer. Kto je takýmto vzorom pre vás? Na koho sa obzvlášť oplatí ukazovať? Koho by sme mali napodobňovať v týchto pre Cirkev ťažkých časoch? Na koho sa obracať o radu? Kto by mal byť naším príkladom?

V tejto dobe veľkého zmätku a chaosu je najväčšou chorobou zbabelosť, prispôsobovanie sa a politická korektnosť. Je to tak vo svete, ale predovšetkým v Cirkvi. Je to choroba, ktorá sa dotýka aj kardinálov i laikov. Zbabelosť a snaha prispôsobovať sa. Zďaleka nie všetci veria v nové ideológie, ale mnohí nemajú odvahu nazývať veci pravými menami.

Preto sú pre mňa najdôležitejší tí svätí, ktorí sa preslávili predovšetkým čnosťou odvahy. Statočnosť, udatnosť, sila charakteru – to je to, čo potrebujeme. Schopnosť ísť proti prúdu.

Mám na mysli napríklad svätého Thomasa Mora, svätého Jána Fishera. Prvý z nich, ktorý bol kancelárom kráľa Henricha VIII., si prakticky sám a navzdory všetkým zachoval nádej a vieru. Rovnako sv. biskup Fisher bol jediný spomedzi biskupov, ktorý odmietol náuku, podľa ktorej kráľ je hlavou Cirkvi. Ich postoj mi veľmi imponuje. Rovnako ako postoj svätého Atanáza, ktorý žil stáročia pred nimi. Bol takmer jediný, ktorý na rozdiel od ostatných bránil pravovernú náuku. Podobne svätý Bazil, ktorý prejavil ohromnú vôľu v boji proti ariánom.

V dobách, ktoré sú nám bližšie, je veľkou osobnosťou svätý Pius X., ktorý sa sám dokázal postaviť proti omylom v Cirkvi na začiatku 20. storočia i novým nebezpečným ideológiám sveta. Pius X. ukázal, že s modernizmom neslobodno robiť kompromisy. A do boja sa pustil napriek odporu niektorých kardinálov. V ešte bližšej dobe bol veľkou postavou kardinál Mindszenty, ktorý sa postavil na odpor komunistom, a to aj napriek Pavlovi VI.

Mám na mysli aj arcibiskupa Lefebvra. Prejavil veľké hrdinstvo. Bol pripravený stratiť v tomto živote všetko, uznanie i dobré postavenie, úctu i dobrú mienku o ňom v Cirkvi. Ba prijal aj to, že bol považovaný za rebela, za schizmatika. A urobil to preto, aby odovzdával neporušenú, úplnú katolícku pravdu. Aby uchránil svätú omšu v celom jej katolíckom bohatstve. Za týmto účelom sa zmieril s tým, že v očiach sveta sa stal akoby malomocný. Ostatní biskupi ho odsúdili a Rím sa od neho odvrátil. Verím, že v budúcnosti aj on bude vyzdvihnutý na oltár. Neviem, kedy k tomu dôjde, možno o sto rokov, možno aj neskôr. Zriekol sa všetkého pre Krista, všetkého – ľudsky povedané – len aby odovzdal neporušenú vieru. Je to krásny vzor pre našu dobu.

© DoRzeczy 41/394

DISKUSIA k článku