ORBan-1024x683.jpg

Viktor Orbán: kresťanská demokracia musí bojovať na život a na smrť s liberalizmom

194
Kultúra života

Viktor Orbán je čiernou ovcou európskej politiky. Provokuje svojimi názormi, ktorými získava sympatie i voličské hlasy, ale má minimálne rovnaké množstvo nepriateľov a neprajníkov. Je cieľavedomýa pracovitý. Jeho politická dráha začala ešte za komunizmu, keď ako dvadsaťpäťročný 30. marca 1988 spolu s tridsiatimi šiestimi mladými intelektuálmi a študentmi založil hnutie mladých demokratov –Maďarská občianska únia – Fidesz. V prejave 16. júna 1989, čiže ešte za komunistickej vlády, na smútočnej slávnosti na počesť rehabilitovaného predsedu vlády v období maďarského povstania proti komunizmu v roku 1956 Imreho Nagya sa vyslovil za usporiadanie slobodných volieb a odchod sovietskych vojsk z Maďarska. Za tieto slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom svitania novej maďarskej éry a pre neho začiatkom politickej kariéry.

Spočiatku vystupoval ako liberálny politik, ale ako dozrieval, čoraz väčšmi si uvedomoval krízu a neperspektívnosť liberálnej demokracie. Kríza liberálnej demokracie skutočne existuje, žijeme uprostred nej a je to oveľa hlbší problém než nejaký ten politik, ktorý je tu dočasne. Problémom sú na jednej strane hegemonické ciele a na strane druhej zavrhovanie historického dedičstva, odmietanie univerzálnych hodnôt, politická korektnosť, demografický prepad Európy nahradzovaný migráciou z úplne odlišných kultúr, kultúra vylučovania, budovanie globálnych projektov na ideologickej báze, vydávanie skupinových požiadaviek za ľudské práva, čo sú javy, ktoré hrozia civilizačným kolapsom, takže aj Západ, ktorý sme si kedy idealizovali, už neexistuje, upadá, je niekde inde.

Viktor Orbán vyzýva občanov Európy, aby bojovali za tie hodnoty, ktoré Európu urobili Európou. Liberáli, s ktorými kresťania spoločne bojovali proti nacizmu i proti komunizmu, teraz bojujú na život a na smrť proti kresťanskej demokracii vyznávajúcej konzervatívne princípy.

Je štvrtýkrát premiérom Maďarska a podľa preferencií to vyzerá, že by ním mohol byť aj po voľbách v apríli roku 2022. Keď som spomínal, že má množstvo nepriateľov a neprajníkov, tak to je slabý výraz. Maďarská opozícia ktorú tvoria socialisti, zelení, liberáli a zvyšky oslabeného Jobbika ho z celej duše nenávidia a žalujú na neho svetovým médiám i v Bruselu, že aký je diktátor. Věra Jourová, podpredsedníčka Európskej komisie a komisárka pre hodnoty a transparentnost v komisii Ursuly von der Leyenovej sa v rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel z 25. septembra vyjadrila, že Orbán v Maďarsku buduje „chorú“ demokraciu. Orbánom presadzovaná demokracia nie je neliberálna, ale jednoducho chorá,“ povedala. To je jasné. Pokiaľ demokracia nie je liberálna, musí byť chorá. To je aj názor jej priateľov.

(Věra Jourová kandidovala v parlamentných voľbách 2010 na 4. miestestredočeskej kandidátky českých kresťanských demokratov KDU-ČSL (!)) 

Orbán poukazuje na to, ako liberalizmus určuje manévrovací priestor, v rámci ktorého sa kresťanskí demokrati smú pohybovať, čo smú povedať, kam môžu zachádzať, v akých záležitostiach smú politizovať a akú razanciu smú na to vynakladať. Súčasný konzervativizmus totiž chce za každú cenu zodpovedať požiadavkám liberálov. Typickým príkladom je aj fígeľovsko-hlinovsko-majerskovské KDH. Politika kresťanskej demokracie sa vždy dívala na liberálov, prispôsobovala sa im a prakticky nikdy nezašla ďalej než sa to ľavici páčilo.

Poldruha roka pred blížiacimi sa voľbami, ktoré v Maďarsku majú byť v apríli 2022, Viktor Orbán uverejnil článok pod názvom „Spolu to opäť dokážeme“, v ktorom sa dotkol mnohých vecí. Keďže svet Maďarsko pozorne sleduje, k jeho eseji sa objavilo množstvo komentárov vo svetovej tlači, ako napríklad The TimesHandelsblatt.comKurier.atDie PresseLe Figaro atď.

Po prečítaní aspoň pochopíme, prečo mu nevedia prísť na meno liberálne médiá, prečo ho nemá rád „kresťanský demokrat“  Luxemburčan Jean-Claude Juncker, ani „kresťanské demokratky“ Angela Merkelová a Ursula von der Leyenová, prečo ho z duše nenávidí maďarská opozícia i jeho krajan George Soros a všetky jeho mimovládky. 

Viktor Orbán: Spolu to opäť dokážeme

Neliberálny, kresťansko-demokratický, konzervatívny, liberálny 

Boj za duchovnú zvrchovanosť a intelektuálnu slobodu, ktorý sme začali pred rokmi (…), postupne prináša plody. Vzbura proti politickej korektnosti, proti diktátu liberálnej doktríny, proti spôsobom vyjadrovania sa a štýlu, naberá čoraz väčšiu silu. Čoraz viac ľudí prejavuje odvahu a vyslobodzuje sa z pút dusiaceho obmedzujúceho a jediného schváleného spôsobu prejavu, jedinej schválenej koncepcie demokracie a jedinej schválenej interpretácie Európy a Západu. Samotný pokus o vyslobodenie nie je vôbec jednoduchý a riziko potrestania je vysoké: vylúčenie z akademického života, strata zamestnania, stigmatizácia, šikanovanie na univerzitách. Príkladov je každý deň dosť. Ale aj keď unikneme dobre plateným hliadkam liberálnych pohraničných stráží, stále musíme bojovať proti hlboko zakoreneným reflexom verejnej mienky, ktorá to myslí dobre. Sofistikované argumenty nikam nevedú: ak niekto vyzdvihuje lásku k národu, Nemci dostávajú žalúdočné kŕče. A akokoľvek zamatovo sa vyjadrujeme o neliberálnej demokracii, tento výraz nemeckým a anglosaským ušiam znie strašne. A tak je tomu dodnes. 

Kráľ je nahý, aj keď v „bruselskej bubline“ to ešte nechcú priznať

Vzbura proti liberálnemu intelektuálnemu útlaku sa však nielen rozširuje, ale aj prehlbuje. Objavuje sa stále viac presvedčivých esejí, dôkladných štúdií a potrebných monografií. My už vidíme, že kráľ je nahý – aj keď v bruselskej bubline to ešte nechcú priznať. Doktrína, že „demokracia môže byť iba liberálna“ – to zlaté teľa, ten monumentálny fetiš – padla. Teraz nám zostáva už len čakať, kým sa prach usadí a my to budeme nielen vedieť, ale to aj uvidíme. Zdá sa, že konzervatívne a kresťanskodemokratické strany a politické hnutia sa môžu konečne vyslobodiť zo smrtiaceho objatia liberálov.

Bez ohľadu na to, z akého vysokého fóra zaznejú vyhlásenia typu „neexistuje nič také ako neliberálna demokracia“, patria do zoznamu politických nezmyslov. Konzervatívni politickí myslitelia konečne nabrali odvahu a jasnou logikou, ktorá dokonca prevyšuje eleganciu matematického uvažovania, dokazujú, že liberalizmus a konzervativizmus predstavujú v politickej teórii dva vzájomne nezmieriteľné postoje. Ukázali, že argumenty tých, ktorí chcú konzervativizmus vtiahnuť pod široký dáždnik liberalizmu, sú chybné. Láskavo povedané, hlboko sa mýlia tí, ktorí tvrdia, že rozdelenie moci, občianske a politické slobody, ochrana súkromného vlastníctva a správa vecí verejných v rámci právneho štátu sú možné iba v intelektuálnych medziach liberalizmu čiže v liberálnej demokracii.

Samozrejme, poznáme aj takých Maďarov, ktorí v tom už dlho majú jasno, ale uvedomili si, o koľko príjemnejšie je nechávať sa potľapkávať po pleci v Bruseli a prijímať priateľské úsmevy ako výraz uznania v klimatizovaných liberálnych salónoch, než sa schúliť ako čierna ovca doma, v Budapešti. Mierne nepríjemný pocit v žalúdku sa nezdá byť takou vysokou cenou. Ale dnes klíma a vybavenie stredoeurópskych salónov a elegancia ich hostí – nehovoriac o ich kuchyni – čoraz väčšmi konkuruje západným salónom. Čoskoro sa začne odklon – rovnako ako kedysi od Moskvy. 

Dnešné spojenie konzervativizmu a liberalizmu má svoj počiatok v dobe, keď konzervatívci a liberáli v spoločnom boji proti totalitarizmu dali nabok svoje základné – a vtedy ešte stále očividné – rozdiely. Dali ich nabok a uzavreli spojenectvo proti spoločnému nepriateľovi: nacizmu a komunizmu. Bol to dlhý, vyše storočný boj. To, že sa idey, argumenty a základné princípy niekdajších spojencov poprepletali, sa stalo zrejmým, až keď ich spojenectvo pádom Berlínskeho múru na Západe a stiahnutím sovietskych vojsk na Východe stratilo opodstatnenie.  

Politici, novinári ba dokonca aj politológovia ľahkovážne používajú konzervatívne a liberálne idey a pojmy, akoby boli vzájomne zameniteľné, akoby šlo o synonymá. Dlho, pridlho, asi dve desaťročia sa zdalo, že nemôže byť nič zlé na tom, keď sme intelektuálne nepresní, ba dokonca ledabolí; zdalo sa, že z toho nemôže vzniknúť nijaký vážnejší problém. Takto uvažovali anglosaskí konzervatívci aj európski kresťanskí demokrati. Situácia sa však zmenila a začala byť vážna. To, čo sa predtým javilo ako drobná intelektuálna chyba, zlý postoj, tolerovateľná deformácia, nám teraz bráni, aby sme mali jasno v dôležitých otázkach. Zakrýva fakt, že dnes pre konzervatívcov a kresťanských demokratov sú najväčšou výzvou a najväčším protivníkom opäť liberalizmus a liberáli. Základné princípy kresťanského demokratického a liberálneho myslenia sú vzájomne diametrálne odlišné. Liberáli vo svojich útokoch sa zameriavajú práve na tie veci, ktoré sú pre nás najdôležitejšie, ktoré predstavujú uholné kamene politického poriadku, ktorý chceme dosiahnuť, hodnoty predstavujúce jadro konzervatívno-kresťanského demokratického dedičstva – ako je národ, rodina a náboženská tradícia

Poznanie, že ak to bude takto pokračovať, kresťansko-konzervatívne sily sú odsúdené na to, aby asistovali pri oslabovaní národov, likvidácii náboženských tradícií a znevažovaní a výsmechu rodiny, sa tu, v strednej Európe, stalo súčasťou verejnej a štátnej politiky. Tu sa rozsvietilo červené výstražné svetlo, zatiahli sme rýchlobrzdu a – hlavne v Poľsku a Maďarsku – rozozvučali poplašné zvony. Tu bolo dosť sily na odtiahnutie Európskej ľudovej strany (EPP) – európskeho politického domova kresťanských demokratov a konzervatívcov – od kraja priepasti. Je tu silný pud sebazáchovy a dostatočne silný hlas na to, aby sme vyhlásili, že nesmieme ohroziť budúcnosť európskej kresťanskej demokracie – a to ani kvôli pochopiteľnej nemeckej požiadavke, aby sa koaličná stranícka štruktúra Bruselu prispôsobila Berlínu, pretože takto je najjednoduchšie harmonizovať dve centrá moci. 

Podľa tejto argumentácie, ak v Berlíne kresťanskí demokrati vstúpia do koalície s ľavicou, potom to isté by mala robiť EPP v Európskom parlamente. Ak zvolíme tento prístup, po nemeckých voľbách budeme môcť oceňovať „krásu“ koalície medzi EPP a Zelenými, ako ju už teraz vychutnávajú vo viedenskom „laboratóriu“.

V strednej Európe sa však proti myšlienke takejto perverzity búri nielen dobrý vkus, ale aj zdravý rozum. Rozdielnosti medzi liberálnou a kresťanskou demokratickou politickou teóriou sú dôležité nielen vo svete univerzitných katedier,  ale majú aj závažné praktické politické dôsledky. 

Bez toho, aby sme podrobne vysvetľovali filozofické argumenty siahajúce až ku Kantovi, môžeme povedať, že liberáli sú presvedčení, že všetky krajiny – vrátane tých, ktoré v súčasnosti nemajú liberálno-demokratické vlády – treba donútiť, aby prijali liberálnu formu vlády. Kresťanskí demokrati naopak, túto formu zahraničnej politiky odmietajú, pretože podľa nich spoločnosti držia pohromade mnohé veci a mier sa v nich udržiava rôznymi spôsobmi; a ako nedávno ukázali udalosti arabskej jari, liberálna demokracia môže so sebou priniesť chaos a kolaps a spôsobiť viac škody než úžitku. To je jeden z dôvodov, prečo držíme palce Donaldovi Trumpovi, pretože veľmi dobre poznáme zahraničnú politiku demokratických administratív Spojených štátov postavenú na morálnom imperializme. Zakúsili sme z nej – aj keď z donútenia. Nechutila nám a druhú porciu si neprajeme.

Naše politiky sa tiež líšia aj pri otázke, ktorá sa v Bruseli elegantne označuje ako subsidiarita. Podľa liberálov je najlepšie, ak naše národné vlády čo najviac právomocí postúpia medzinárodným organizáciám. V tom vidia ďalšie povzbudenie a uznanie univerzálnych ideálov, európskych hodnôt a všeobecných ľudských práv. Preto vždy, keď akákoľvek medzinárodná organizácia dostane nové právomoci a kompetencie, a samozrejme zdroje a moc brať niekoho na zodpovednosť, zdvorilo tlieskajú, oči sa im zalesknú a srdcia im bijú rýchlejšie.

Nadšenie medzi kresťanskými demokratmi je však veľmi zdržanlivé: vidia, že také organizácie sú nutne náchylné na despotizmus, ktorý zvyknú nazývať „vláda zákona“, ale ktorý je jednoducho „vládou vydierania“; sú náchylné voči infiltrácii sorošovskými sieťami a ak majú voliť medzi občanmi jednotlivých národných spoločenstiev a kádrami globálneho kapitálu, nakoniec vždy uprednostnia tie kádre. Občania európskych národov si čoskoro uvedomili, že dnešné európske inštitúcie neslúžia im, ale záujmom Georga Sorosa a jemu podobným osobám. Nie sú ochotní prehltnúť bruselskú rozprávku, že dôvodom, prečo sa finančný špekulant, ktorý bohatne ruinovaním druhých, túla po chodbách Bruselu tvrdiac, že chce nezištne pomáhať Európe. 

Medzi liberálnou a konzervatívnou politikou je tiež konflikt – ba dokonca boj na život a na smrť – v otázke migrácie. Podľa liberálov nie je dôvod obávať sa masového prisťahovalectva, ba ani jeho prívalu; a nie je dôvod sa ho obávať, ani keď národné a náboženské tradície nepozvaných hostí sú výrazne odlišné od našich –  ba sú s nimi v priamom rozpore. Terorizmus, kriminalita, antisemitizmus a vznik paralelných spoločností sú vraj iba dočasné problémy či azda pôrodné bolesti šťastného nového sveta, ktorý má čoskoro vzniknúť. Konzervatívno-kresťanský demokratický tábor však odmieta takýto nepredvídateľný experiment na spoločnostiach a ľuďoch, pretože považuje riziká chronických medzikultúrnych napätí a násilia za neprijateľne vysoké. Pokiaľ neignorujeme zákony matematiky, sotva ujde našej pozornosti pomalá, ale čoraz zrýchľujúcejšia sa výmena obyvateľstva. 

Aj vo vzdelávacej politike existujú neprekonateľné rozdiely. Podľa konzervatívcov sa musíme zamerať na naše národné tradície, pričom zmyslom vzdelávania je vychovať z našich detí vlastencov, ktorí budú ďalej niesť naše osvedčené tradície. Kresťanskí demokrati zároveň očakávajú, že školy budú posilňovať sexuálnu identitu, ktorú Stvoriteľ prisúdil každému dieťaťu pri narodení: aby sa z dievčat stali statočné a obdivuhodné ženy, a z chlapcov aby vyrástli muži schopní poskytnúť svojim rodinám bezpečie a oporu. Školy majú chrániť ideál rodiny a jej hodnoty a chrániť maloletých pred rodovou ideológiou a dúhovou propagandou. Liberáli to všetko považujú v lepšom prípade za stredovekú zaostalosť, v horšom prípade za klerikálny fašizmus. Podľa nich cieľom školského vzdelávania nemôže byť nič iné než to, aby deti v sebe objavili, čím vlastne sú, aby boli schopné sebarealizácie, predstaviť im krásy univerzálneho politického poriadku, a zbaviť ich tých vrstiev tradície, ktoré zdedili od svojich prastarých rodičov, starých rodičov a rodičov. 

Liberáli taktiež veria – a z nejakého záhadného dôvodu práve toto najurputnejšie bránia – že pre spravodlivé a morálne vládnutie postačuje, keď má všeobecný, univerzálny zmysel a že vôbec nie sú potrebné absolútne hodnoty zjavené Bohom a náboženské a biblické tradície, ktoré z nich vzišli. Podľa nich treba postaviť deliaci múr medzi Cirkvou a vládou a vytlačiť vplyv náboženstva z verejnej sféry. Maďarskí čitatelia máločo vedia o šírke, hĺbke a trpkosti tejto debaty, ktorá sa tiahne celou západnou civilizáciou. Myslia si, že je to iba sediment našej maďarskej existencie sťa „biedneho malého stredoeurópskeho štátu“. Preto nevidia – a možno ani nevedia oceniť – pevný a hlboký základný princíp našej národno-kresťanskej ústavy, podľa ktorej štát a cirkev idú po odlišných paralelných cestách. Pri zachovaní autonómie cirkvi a štátu ústava hovorí o potrebe integrovať náboženstvo do života spoločnosti v duchu tolerancie voči náboženským názorom. Ba kresťanskí demokrati sú taktiež presvedčení, že pre posilnenie spravodlivosti, verejnej morálky a spoločného dobra je dnes potreba náboženstva, biblických tradícií a našich cirkví oveľa naliehavejšia než bola po celé stáročia. 

Politická stratégia liberálov je postavená na rozdelení sveta politiky na dve časti. Na jednej strane sú liberáli čestní, dobrí ľudia presvedčení o tom, že všetci čestní a dobrí ľudia musia zdravým rozumom dospieť k rovnakému politickému presvedčeniu a záveru. Na druhej strane sú tí, ktorí sa liberalizmu vzdialili, pretože z nevedomosti alebo z inštinktívnej nenávisti nedokážu držať krok s dobou a s dejinami, ktoré nás predsa chcú priviesť k šťastiu liberálnych hodnôt, svetového mieru a celosvetového riadenia. Preto liberáli do rovnakej skupiny zaraďujú Trumpa a Johnsona; kresťanov Nového zákona i židov Starého zákona; ajatolláhov všetkých typov; diktátorov všetkých hodností a druhov, komunistov a nacistov; a nepochybne aj nás, stredoeurópskych kresťanských demokratov. A toto ako papagáj opakuje deväťdesiat percent západných médií. 

My, kresťanskí demokrati, však máme svoj vlastný intelektuálny systém, ktorým opisujeme svet politiky. Pri všetkej skromnosti môžeme povedať, že je inteligentnejší ako v súčasnosti dominantné, ale úzkoprsé liberálne videnie sveta , ktoré si osvojili medzinárodné organizácie. 

Kresťanská demokracia bude mať iba vtedy šancu, keď sa pustí sa do otvoreného intelektuálneho a politického boja. Musí sa však prestať vykrúcať a správať sa ako mamľas, ktorý nevidí alebo nechápe, čo sa deje. Musí sa vzoprieť a jasne formulovať štyri vety schopné zmeniť celú európsku politiku:

1) naše národné a kresťanské princípy nie sú liberálne;

2) vznikli pred liberalizmom;

3) sú v protiklade s liberalizmom;

4) dnes ich liberalizmus ničí. 

(…)

Podľa odhadu do roku 2050 dvadsať percent obyvateľov Európy – s výnimkou Ruska – budú tvoriť moslimovia. Je pravdepodobné, že do roku 2050 veľké západné mestá budú mať moslimskú väčšinu (vieme si predstaviť, aké zákony v nich asi budú presadzovať? – pozn. prekl.).

Nie je na tom nič prekvapujúce, že krajiny strednej Európy si zvolili inú budúcnosť, budúcnosť bez prisťahovalectva a migrácie. Neprekvapuje ani to, že politika krajín V4 sa zameriava na zvyšovanie konkurencieschopnosti, aj keď Brusel by chcel ísť presne opačným smerom: zvyšovať klimatické ciele až do absurdna, sociálnu Európu, spoločný daňový systém, multikultúrnu spoločnosť.

Neprekvapuje, že to, čo sa naozaj stalo, sa s trochou zdravého rozumu dalo predvídať. Západ v očiach strednej Európy stratil na atraktivite a spôsob, akým si zariadime naše životy, sa Západu nezdá veľmi žiaduci. V nadchádzajúcich rokoch musíme udržať Európu pohromade, pričom musíme uznať, že zrejme neexistuje šanca zmeniť tento historický trend. Oni nám nemôžu vnútiť svoju vôľu a my zasa nedokážeme zmeniť ich súčasnú intelektuálnu a politickú dráhu, na ktorú sa vydali.

(…)

Stále tí istí podozriví

Sloboda je schopnosť rozhodovať sám za seba. (…) Každý deň sme museli bojovať, aby sme získali alebo si v rukách udržali právo rozhodovať za seba. Táto idea preniká naše dejiny; je to práve toto spoločenstvo slobody, ktoré spája ľudí žijúcich v Karpatskej kotline.

Najväčšou hrozbou pre národné sebaurčenie je dnes sieť, ktorá podporuje globálnu otvorenú spoločnosť a snaží sa zrušiť národné rámce. Ciele siete v štýle Georga Sorosa, ktorá má neobmedzené finančné a ľudské zdroje, sú jasné: vytvárať otvorené spoločnosti zmiešaného etnického pôvodu prostredníctvom urýchlenej migrácie, obmedziť rozhodovanie na úrovni štátov a odovzdať ho globálnej elite.

Z tohto dôvodu sa v Európe začiatkom 2010-tych rokov v záujme posilnenia národného rámca rozvinulo národné hnutie odporu, v ktorom bolo Maďarsko od samého začiatku hybnou silou. Zmena vlády v Maďarsku v roku 2010 a ústavná revolúcia ponúkli príležitosť demontovať rámce a štruktúry slúžiace záujmom liberálnej a kolonizujúcej globálnej elity. Na tento účel bola prijatá nová ústava a niekoľko nových právnych predpisov a neortodoxných opatrení. Národná politika sa vymanila z úzkej elitárskej ideologicky riadenej správy vecí verejných a krokmi, ktoré sú v súlade s túžbami spoločnosti, a zvolila nový politický kurz. Jeho základom je sloboda čiže schopnosť nezávislého rozhodovania.

Zápas medzi globálnou elitou a národným odbojom pokračuje. Je jasné, že globálna elita sa nezmieri s tým, aby v strednej Európe zapustila korene politika, ktorá je v rozpore s jej záujmami.

Videli sme, čo sa stalo počas kampane poľských prezidentských volieb. Na jar sa ešte zdalo, že poľská ľavica je v troskách a že ich večné vzájomné spory nedajú ich kandidátovi šancu na víťazstvo. Ale nebolo tomu tak. Kandidát ľavice, za ktorého sa postavila celá sorošovská sieť, bruselská elita a medzinárodné médiá – za pár týždňov donútili národnú stranu, aby sa poriadne zapotila. Nakoniec Andrzej Duda vo veľmi tesnom súboji zvíťazil nad svojím ľavicovým rivalom.

Nerobme si však ilúzie: globálna elita bude uplatňovať rovnakú stratégiu v Maďarsku aj počas volebnej kampane v roku 2022.

Ich nástrojom je ľavica, ktorá už niekoľkokrát bola porazená. Vedúcim tejto skupiny je Ferenc Gyurcsány, jej mládežníckou organizáciou je Momentum a miliardárskym sponzorom George Soros. Sú to sily minulosti, ktoré už raz túto krajinu takmer zničili.

Pripravujú sa na rozhodujúci boj v roku 2022. Za sebou budú mať medzinárodné organizácie, bruselských byrokratov a mimovládne organizácie kamuflované ako organizácie občianskej spoločnosti. Nemôžeme pochybovať o tom, že pre moc a peniaze urobia všetko. Je čas, aby sme sa aj my zmobilizovali. Po náročných rokoch vládnutia sa teraz musíme vrátiť na volebné bojisko. Je čas zhromaždiť našu výstroj, aby sme, keď nadíde čas, mohli vyraziť do boja. V roku 2022 nás čaká veľký boj. Pripravme sa naň.

DISKUSIA k článku