Cardinal_Sarah_celebrates_Mass_in_the_Brompton_Oratory_for_the_Sacra_Liturgia_conference_in_London_July_6_2016_Credit_Lawrence_OP_via_Flickr_CC_BY_NC_ND_20_CNA.jpg

´Vráťme sa k sláveniu Eucharistie s radosťou´ - plné znenie listu kard. Roberta Saraha

261
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Kardinál Robert Sarah, prefekt Vatikánskej dikastérie pre liturgiu a sviatosti, poslal list biskupom celého sveta, v ktorom ich naliehavo vyzýva, aby sa vrátili k sláveniu sv. omší pri náležitom dodržiavaní bezpečnostných opatrení počas pandémie koronavírusu. Uvádzame plné znenie listu:

 

Vráťme sa k sláveniu Eucharistie s radosťou!

List o slávení liturgie počas a po pandémii Covid-19 predsedom konferencií biskupov katolíckej cirkvi.

Pandémia, spôsobená vírusom Covid-19, spôsobila závažné zmeny nielen v sociálnej, rodinnej, ekonomickej, vzdelávacej a pracovnej sfére, ale aj v živote kresťanského spoločenstva, vrátane liturgického rozmeru. Na zabránenie šírenia vírusu bolo nevyhnutné prijať prísne opatrenia, vrátane striktného dodržiavania spoločenskej vzdialenosti, čo zanecháva následky aj na základnej črte kresťanského života: "Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi" (Mt 18, 20); "Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné" (Sk 2, 42-44). 

Rozmer spoločenstva má totiž teologický zmysel: Boh je vzťah Osôb Najsvätejšej Trojice. On stvoril človečenstvo na základe dopĺňania vzťahu medzi mužom a ženou, pretože: „Nie je dobre, že je človek sám" (Gn 2, 18). Sám sa vložil do vzťahu muža a ženy a vyzval ich, aby si aj oni vytvorili vzťah s Ním. Aj sv. Augustín predvída, že "nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože" (Vyznania I, 1). Pán Ježiš začína svoje verejné účinkovanie tým, že si okolo seba vytvorí skupinu učeníkov, aby s Ním zdieľali každodenný život a ohlasovali Božie kráľovstvo. A z tohto malého stáda sa zrodila Cirkev. Na opísanie večného života používa Písmo obraz mesta - nebeského Jeruzalema (Zjv 21). Mesto je spoločenstvom ľudí, ktorí vyznávajú rovnaké hodnoty, základné ľudské a duchovné skutočnosti, miesta, čas, aktivity a ktorí sa podieľajú na budovaní spoločného dobra. Zatiaľ čo pohania budovali chrámy len božstvu, ku ktorému človek nemal prístup, kresťania akonáhle získali slobodu uctievať si Boha, okamžite budovali miesta, ktoré nazvali domus Dei et domus ecclesiae (dom Boží a dom Cirkvi), v ktorých sa veriaci uznávajú za Božie spoločenstvo a ľudia, zídení k bohoslužbe, za sväté zhromaždenie. Boh preto môže prehlásiť: "Ja som vaším Bohom a vy budete mojím ľudom" (Ex 6, 7; Dt 14, 2). Pán zostáva verný svojej Zmluve (Dt 7, 9), a z toho istého dôvodu sa Izrael stáva Príbytkom Boha, svätým miestom, na ktorom je vo svete prítomný Boh (Ex 29, 45; Lv 26, 11-12). Aj v Pánovom dome sa preto automaticky predpokladá prítomnosť rodiny Božích detí. Preto aj dnes, v modlitbe pri posviacke nového kostola, chrámu, biskup prosí, aby to miesto bolo vždy tým, čím má byť svojou povahou (voľný preklad):

 

"... urob tento príbytok navždy svätým miestom ...

Nech ho zaplaví Božia milosť, nech zmyje urážky človečenstva, aby Tvoje deti, Otče, zomierali hriechu a vždy nanovo sa rodili pre Boží život. Nech tu ľud, veriaci v Teba, postavený okolo Tvojho oltára, slávi spomienku na Veľkú noc a nech sa občerství hostinou Kristovho Tela a Slova. Nech tu radostne znejú prosby a chvály, hlas mužov a žien nech sa spojí so spevom anjelov a ustavičnou prosebnou modlitbou za spásu sveta. Nech tu ľudia biedni a úbohí nájdu milosrdenstvo, utlačovaní slobodu; nech sa všetci odejú do dôstojnosti Tvojho dieťaťa, až kým jasajúc nevojdú do nebeského Jeruzalema." 

 

Kresťanské spoločenstvo sa nikdy neizoluje a nikdy nerobí z Cirkvi mesto zatvorených dverí. Formovaní hodnotami života v spoločenstve a hľadaním spoločného dobra, sa kresťania vždy usilujú začleniť do spoločnosti, pričom majú stále na pamäti, že sú odlišní - sú vo svete, ale nepatria doň; neupínajú sa naň. (List Diognetovi, 5-6). Aj počas núdzového stave pandémie sa objavuje veľký zmysel pre zodpovednosť. V spolupráci s civilnou mocou a odborníkmi sa dokázali biskupi Cirkvi "promptne rozhodnúť a urobili ťažké a bolestné rozhodnutia, z ktorých hádam najťažším bolo zrušenie účasti veriacich na verejnom slávení Eucharistie, a to na dlhý čas. Naša Kongregácia je hlboko vďačná všetkým biskupom, za ich prístup a úsilie náležite reagovať tým najlepším možným spôsobom na túto nečakanú a komplikovanú situáciu.

Akonáhle však okolnosti dovolia, je nevyhnutné okamžite sa vrátiť k normalizácii kresťanského života, k sláveniu liturgie, najmä Eucharistie, ako "vrcholu, ku ktorému speje celá aktivita Cirkvi a ktorá je zároveň aj prameňom jej sily" (Sacrosanctum Concilium, 10). Vo vedomí toho, že Boh nikdy neopustí človeka, ktorého stvoril, a že aj tie najťažšie životné skúšky môžu priniesť ovocie milosti, prijímame tento vynútený odstup od Božieho oltára ako čas Eucharistického pôstu, počas ktorého môžeme znovu objaviť životne dôležitý význam Eucharistie, jej krásu a nesmiernu vzácnosť. Akonáhle to bude možné, musíme sa bezodkladne vrátiť k sláveniu Eucharistie a k jej prijímaniu s čistým srdcom, obnovenou horlivosťou, s rastúcou túžbou stretnúť sa s Pánom, byť s Ním, prijímať Ho a prinášať Ho našim bratom a sestrám so svedectvom života plného viery, nádeje a lásky.

Tento čas odlúčenia nám poskytuje milosť pochopiť srdcia našich bratov a sestier, mučeníkov z Abitinie (skupina 49 kresťanov, odsúdených za to, že v roku 304, za vlády cisára Diokleciána, ilegálne slávili nedeľné bohoslužby v Abitínii, africkej rímskej provincii; pozn. prekl.). Títo mučeníci, aj napriek istému rozsudku smrti, odpovedali svojim sudcom: “Sine Dominico non possumus” (Bez Pána nemôžeme žiť; voľný preklad). Týchto pár slov nám poskytuje materiál pre dnešnú meditáciu:

 

- nemôžeme žiť; čiže byť kresťanmi, plne si uvedomujúcimi svoje človečenstvo a túžbu po dobre a šťastí, ktoré prebýva v našich srdciach, bez Pánovho Slova, ktoré počas slávenia liturgie ožíva a stáva sa živým Slovom, skrze ktoré hovorí Boh tým, ktorí si dnes na jeho počúvanie otvorili srdcia;

- ako kresťania nemôžeme žiť bez účasti na obete Kríža, v ktorej Pán Ježiš Kristus dal seba samého bezvýhradne, aby svojou smrťou zachránil a spasil ľudstvo, ktoré bolo pre hriech už mŕtve; Vykupiteľ sa zjednotil s ľudstvom a priviedol ho naspäť k Otcovi; v prijatí Ukrižovaného má každé ľudské utrpenie zmysel;

- nemôžeme zostať bez eucharistickej hostiny; bez Pánovho stola, ku ktorému sme ako synovia a dcéry, ako bratia a sestry pozvaní, aby sme prijímali samotného Vzkrieseného Krista, prítomného telom a krvou, dušou a božstvom v tomto nebeskom Chlebe, ktorý nás posilňuje v radostiach i strastiach na našej pozemskej púti;

- nemôžeme byť bez kresťanského spoločenstva, bez Pánovej rodiny; potrebujeme sa stretávať s bratmi a sestrami, s ktorými zdieľame Synovstvo Božie, bratstvo s Kristom, povolanie a túžbu po svätosti a po spáse ich duší v bohatej rozmanitosti ich veku, príbehu ich života, chariziem a povolaní;

- nemôžeme zostať bez Pánovho domu, ktorý je naším domovom, bez posvätného miesta, kde sme sa narodili pre vieru, kde sme objavili prozreteľnostnú prítomnosť Pána a milosrdné prijatie, ktoré pozdvihuje tých, čo zhrešili, kde sa posvätilo naše povolanie či už do manželstva alebo do zasväteného života, kde sa modlíme a vzdávame vďaky, kde sa radujeme, aj plačeme, kde zverujeme Otcovi našich milovaných blízkych, ktorí už ukončili svoju pozemskú púť;

- nemôžeme zostať bez Pánovho dňa, bez nedele, ktorá osvetľuje a dáva zmysel našim pracovným dňom, rodine, spoločenskej zodpovednosti a povinnostiam.

 

Aj napriek tomu, že komunikačné prostriedky robia neoceniteľnú službu chorým a nevládnym, ktorí sa už nemôžu zúčastňovať sv. omší osobne, ako aj službu v súčasnej mimoriadnej situácii, nič nenahradí osobnú účasť na sv. omši. Vysielaním riskujeme odlúčenie od osobného a dôverného stretávania sa s vteleným Bohom, ktorý sa nám dáva nie virtuálne, ale reálne; povedal: "Ten, kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja zostávam v ňom" (Jn 6, 56). Tento fyzický kontakt s Pánom je absolútne nevyhnutný, bezpodmienečný a nenahraditeľný. Akonáhle to súčasné opatrenia dovolia, je nevyhnutné opäť sprístupniť pre zhromaždenie veriacich kostoly a bezodkladne začať so sv. omšami, aby znovu objavili nenahraditeľnú vzácnosť a krásu slávenia liturgie a pozývali na ňu aj bratov a sestry, ktorí sú z dlhého čakania už znechutení a prežívajú obavy. 

 

Naša Dikastéria pripomína princípy rýchleho návratu k sláveniu Eucharistie:

Bezpečnostné a hygienické opatrenia nemôžu viesť k tomu, že veriaci nebudú zo strachu, či neistoty, vykonávať potrebné gestá pri bohoslužbe. Biskupi nech sú prezieraví, ale zároveň nech neustupujú zo stanoviska, že účasť veriacich na slávení Eucharistie sa verejnou mocou nezredukuje iba na "zhromaždenie" a nebude sa považovať iba za rekreačnú aktivitu. Liturgické predpisy nie sú veci, na ktorých môže verejná moc uplatňovať svoj zákon; môže to robiť iba príslušná cirkevná autorita (Sacrosanctum Concilium, 22). Slávenie liturgie nemá byť v žiadnom smere iba improvizované, ale musí rešpektovať zaväzujúce predpisy podľa liturgických kníh. V liturgii nám totiž práve prežívanie posvätnosti, svätosti a krásy premenenia, poskytuje predchuť harmónie večnej blaženosti. Má byť zabezpečená dôstojná vybavenosť miesta slávenia liturgie a má byť sprevádzaná aj príslušnými gestami slávenia bohoslužby podľa záväzného nariadenia Druhého Vatikánskeho koncilu. "Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou" (Sacrosanctum Concilium, 34). 

Veriacim sa má dať najavo, že majú právo prijať Telo Kristovo a uctiť si Pána, prítomného v Eucharistii, náležitým spôsobom, bez obmedzení, ktoré by ešte nejakým ďalším spôsobom presahovali hygienické predpisy. V Eucharistickej slávnosti si veriaci uctievajú prítomného Vzkrieseného Ježiša; vidíme však aj to, ako ľahko sa vytráca zmysel a túžba po adorácii, po modlitbe pri adorácii a preto naliehavo vyzývame kňazov, aby trvali na nevyhnutnej potrebe adorácie. 

Najistejším princípom ako sa nepomýliť, je poslušnosť. Poslušnosť Cirkevným normám a predpisom, poslušnosť biskupom. V časoch ohrozenia (vojna, pandémia) môžu biskupi a biskupské konferencie vydať provizórne usmernenia, ktoré treba dodržiavať. Poslušnosť zabezpečí poklad viery, zverený Cirkvi. Po návrate situácie do normálu prestávajú platiť tieto provizórne usmernenia.

V záujme Cirkvi je starať sa o človeka ako o celok. Cirkev je nositeľkou svedectva nádeje, vyzýva nás dôverovať Bohu, pripomína, že život na zemi je síce dôležitý, ale oveľa dôležitejší je život večný - zdieľať život s Bohom po celú večnosť je naším cieľom, naším povolaním. Toto je viera Cirkvi, o ktorej po celé stáročia svedčí množstvo mučeníkov a svätých, ktorá nás oslobodzuje od jednorozmerného redukcionizmu a od ideológií. Cirkev zjednocuje a sprevádza duše smerom k večnej spáse aj s nevyhnutným prihliadaním na verejné zdravie. Zverujme sa teda aj naďalej Božiemu milosrdenstvu, vzývajme o pomoc Preblahoslavenú Pannu Máriu a prosme o Jej príhovor, ako salus infirmorum at auxilium christianorum (Uzdravenie chorých a Pomocnicu kresťanov), pre všetkých, ktorí sú tvrdo skúšaní pandémiou a akýmkoľvek iným trápením; vytrvajme v modlitbe za tých, čo už odišli z tohto sveta a obnovujme si svoj zámer zostať svedkami Vzkrieseného Pána a poslami istej nádeje, ktorá presahuje ohraničenia tohto sveta.

 

Vo Vatikáne, 15. augusta 2020, na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie

Najvyšší pontifik František schválil tento list a na audiencii 3. septembra 2020 nariadil, aby ho dolupodpísaný kardinál, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Robert Sarah, zverejnil.

 

Robert Card. Sarah
Prefect 

 

DISKUSIA k článku