Liturgy

Organický vývoj liturgie - Adoremus Bulletin

199
Zuzana Smatanová
AltKAT

 

Organický vývoj liturgie

Alcuin Reid, OSB
Recenzia: Joseph Cardinal Ratzinger

 

V niekoľkých posledných desaťročiach sa otázka správneho spôsobu slávenia liturgie stáva čoraz viac jedným z bodov, okolo ktorého sa sústredí veľká časť kontroverzie, súvisiaca s Druhým Vatikánskym koncilom; ako by sa mal hodnotiť a prijať v živote Cirkvi.

Existujú neúprosní priaznivci reforiem, pre ktorých skutočnosť, že za určitých podmienok je slávenie Eucharistie v súlade s posledným vydaním misálu pred Koncilom – ten z roku 1962 - opäť povolená, predstavuje odpad od viery, ktorý sa nedá tolerovať.

Zároveň sa samozrejme liturgia považuje za „semper reformanda“, takže nakoniec je liturgiou všetko, čo do nej „kongregácia“ zahrnie; čím sa chce sama prejaviť.

Protestantské „liturgické kompendium“ (vydané C. Grethlein – Ruddat, 2003) nedávno predstavilo bohoslužbu ako „projekt reformy“ (strany 13 - 41), v dôsledku čoho začali takto o nej zmýšľať aj katolícki liturgisti. A na druhej strane sú tu rozhorčení kritici liturgickej reformy - nielen kritickí voči jej uplatňovaniu v praxi, ale rovnako aj voči jej základom v Koncile. Záchranu vidia len v absolútnom odmietnutí reformy.

 

Medzi týmito dvoma skupinami, radikálnymi reformátormi a ich radikálnymi oponentmi, sa často strácajú hlasy tých, ktorí považujú liturgiu za niečo živé, a teda za niečo rastúce a obnovujúce sa v jej prijatí, ako aj v jej konečnej podobe. Títo druhí, čo založili svoje tvrdenie na tom istom argumente však trvajú na tom, že rast nie je možný, pokiaľ nie je zachovaná identita liturgie, a ďalej zdôrazňujú, že správny vývoj je možný iba vtedy, ak sa venuje náležitá pozornosť vnútornej štrukturálnej logike tohto „organizmu“: rovnako ako sa záhradník stará o živú rastlinu, ktorá sa vyvíja, pričom dodržiava všetky pravidlá jej pestovania, má aj Cirkev v priebehu stáročí venovať adekvátnu a úctyhodnú starostlivosť liturgii, rozlišujúc pri tom zásahy, ktoré jej pomáhajú, od zásahov, ktoré jej škodia a ničia ju.

 

Ak je to tak, potom sa musíme pokúsiť zistiť vnútornú štruktúru obradu a pravidlá, podľa ktorých sa riadi, aby sme našli správny spôsob zachovania jeho životodarnej sily v meniacom sa čase, aby sme ho upevnili a obnovili. V názoroch na liturgiu má svoje miesto kniha Doma Alcuina Reida. Od začiatkov rímskeho obradu (omša a breviár) až po predvečer Druhého Vatikánskeho koncilu, sa snaží ustanoviť princípy liturgického vývoja, a tak čerpať z histórie - z jej plusov a mínusov - normy, na ktorých musí byť založená každá reforma. Kniha je rozdelená do troch častí. Prvá, veľmi stručná časť, skúma históriu reformy rímskeho obradu od jeho počiatkov až po koniec 19. storočia. Druhá časť je venovaná liturgickému hnutiu do roku 1948. Zďaleka najdlhšia časť - tretia - sa zaoberá liturgickou reformou podľa Pia XII až do začiatku Druhého Vatikánskeho koncilu. Táto časť je najužitočnejšia, pretože ľudia si už vo veľkej miere nepamätajú túto konkrétnu fázu liturgickej reformy, a predsa v tom období - samozrejme, tiež v histórii liturgického hnutia - vidíme, že odzrkadľuje všetky otázky týkajúce sa správneho spôsobu reformy, aby sme tak mohli čerpať zo všetkých týchto kritérií, na ktorých sa zakladajú naše úsudky a rozhodnutia. Autor sa múdro rozhodol, keď sa zastavil na prahu Druhého Vatikánskeho koncilu. Vďaka tomu sa vyhol kontroverzii, spojenej s výkladom a prijatím Koncilu a aj napriek tomu poukazuje na jej miesto v histórii a ukazuje súhru rôznych tendencií, o ktoré sa opierajú otázky, týkajúce sa štandardov reformy. Na konci svojej knihy autor vymenúva niektoré princípy správnej reformy: mala by byť prístupná vývoju a kontinuite s tradíciou, a to v správnej vyváženosti; zahŕňa vedomie objektívnej liturgickej tradície, a preto sa stará o zabezpečenie substanciálnej kontinuity. Autor tak súhlasí s Katechizmom Katolíckej cirkvi tým, že zdôrazňuje, že „ani najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu svojvoľne meniť, ale iba v poslušnosti viere a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie“ (KKc, 1125). Ako doplnkové kritérium potom vystupuje legitimita miestnych tradícií a záujem o účinnosť pastorácie.

 

Kritériá pre obnovu liturgie

Osobne by som rád obzvlášť zdôraznil niektoré z týchto stručne naznačených kritérií obnovy liturgie. Začnem poslednými dvoma hlavnými kritériami.

Zdá sa mi najdôležitejšie, že katechizmus pri spomenutí obmedzenia právomocí najvyššej autority Cirkvi v súvislosti s reformou, zároveň pripomína podstatu nadradenosti, ako je načrtnutá v Prvom a Druhom Vatikánskom koncile: pápež nie je absolútnym panovníkom, ktorého vôľa je zákonom, ale je strážcom autentickej tradície, a teda prvotným garantom poslušnosti. Nemôže robiť, čo sa mu páči, a preto je schopný oponovať ľuďom, ktorí chcú robiť to, čo im práve zišlo na um. Jeho vláda nemá charakter svojvoľnej moci, ale charakter poslušnosti vo viere. Preto má v súvislosti s úctou k liturgii úlohu záhradníka, a nie technika, ktorý len vyrába nové stroje a staré hádže na skládku odpadu. „Obrad", táto forma slávenia a modlitby, ktorá dozrela vo viere a v živote Cirkvi, je zhustenou formou živej tradície, v ktorej sféra, ktorá používa tento rituál, vyjadruje celú svoju vieru a svoju modlitbu, a zároveň aj vzájomné spoločenstvo generácií sa stáva niečím, čo môžeme prežívať, bratským spoločenstvom s ľuďmi, ktorí sa modlili pred nami a budú sa modliť po nás. Obrad je teda niečo, čo je prospešné Cirkvi, živá forma paradózy – odovzdávania tradície.

 

V tejto súvislosti je dôležité správne interpretovať „substanciálnu kontinuitu“. Autor nás výslovne varuje pred nesprávnou cestou, ktorá by nás doviedla k neo-scholastickej sviatostnej teológii, ktorá je oddelená od živej formy liturgie. Podľa tohto by ľudia mohli redukovať „substanciu“ len na matériu a formu sviatosti a povedať: Chlieb a víno sú matériou sviatosti, slová ustanovenia sú jej formou, podobou. Iba tieto dve veci sú skutočne nevyhnutné, všetko ostatné je zameniteľné.

 

V tomto bode sa modernisti a tradicionalisti zhodujú: Pokiaľ existujú materiálne dary a povedia sa slová ustanovenia, všetko ostatné je voľne k dispozícii. Mnohí kňazi dnes, žiaľ, konajú v súlade s týmto mottom a teórie mnohých liturgistov sú, žiaľ, namierené rovnakým smerom. Chcú prekonať hranice obradu, ktoré sa im javia ako niečo pevné a nehybné, a namiesto toho vytvoriť produkty svojej fantázie, ktorá je údajne „pastoračná“, okolo zvyšku jadra, ktoré bolo ušetrené, a ktoré je teda buď odsunuté do oblasti mágie alebo stráca akýkoľvek význam. Liturgické hnutie sa v skutočnosti pokúšalo prekonať tento redukcionizmus, produkt abstraktnej sviatostnej teológie, a naučiť nás chápať liturgiu ako živú sieť tradície, ktorá nadobudla konkrétnu podobu, ktorú nemožno roztrhať na malé kúsky, ale treba ju vnímať a prežívať ako živý celok. Každý, na koho podobne ako na mňa zapôsobilo vnímanie obdobia liturgického hnutia v predvečer Druhého Vatikánskeho koncilu, môže teraz len stáť a hlboko smútiť nad troskami presne tých vecí, o ktoré sa zaujímal.

 

Archeologické nadšenie

Chcel by som len stručne komentovať dva ďalšie pojmy, ktoré sa objavujú v knihe Doma Alcuina Reida. Archeologické nadšenie a pastoračný pragmatizmus - ktorý je v každom prípade často pastoračnou formou racionalizmu – sú oboje rovnako nesprávne.

Dali by sa opísať ako ´bezbožné´ dvojčatá. Prvú generáciu liturgistov tvorili väčšinou historici. Inklinovali k archeologickému nadšeniu – usilovali sa odkryť najstaršie formy jeho pôvodnej čistoty; liturgické knihy, ktoré sa v súčasnosti používajú, s obradmi, ktoré ponúkajú, považovali za prejav prudkého šírenia prostredníctvom histórie druhotného vzrastu, ktorý bol produktom nedorozumení a nevšímavosti v minulosti. Ľudia sa snažili zrekonštruovať najstaršiu rímsku liturgiu a očistiť ju od všetkých neskorších dodatkov.

Veľa z toho bolo správne, a napriek tomu liturgická reforma je niečo iné ako archeologické vykopávky, a nie všetok vývoj živých vecí sa musí logicky zhodovať s racionalistickým alebo historickým štandardom. To je tiež dôvod - ako autor celkom správne poznamenáva - prečo by sa znalcom nemalo dovoliť mať posledné slovo v liturgickej reforme. Odborníci, ako aj pastieri, zohrávajú svoju vlastnú úlohu (rovnako ako v politike, špecialisti a tí, čo rozhodujú, predstavujú dve rôzne úrovne). Poznatky vedcov sú dôležité, a predsa ich nemožno priamo premietnuť do rozhodnutí pastierov, pretože pastieri majú stále svoju vlastnú zodpovednosť pri počúvaní veriacich, pri sprevádzaní s porozumením tých, ktorí vykonávajú veci, ktoré nám pomáhajú pri vysluhovaní sviatostí s vierou. Práve toto bolo jednou zo slabých stránok prvej fázy reformy po Koncile – takmer výlučne sa počúvali iba špecialisti a odborníci. Veľmi bola žiadúca väčšia nezávislosť zo strany pastierov.

 

Pastoračný pragmatizmus

Býva často príliš zrejmé, že historické poznatky sa nemôžu priamo povýšiť do stavu novej liturgickej normy, a preto sa toto archeologické nadšenie veľmi jednoducho kombinovalo s pastoračným pragmatizmom: ľudia sa najprv rozhodli vylúčiť všetko, čo nebolo uznané za originálne, pôvodné, a teda nebolo súčasťou „substancie“ a potom, ak to stále nestačilo, doplnili to „archeologickými pozostatkami“,  v súlade s „pastoračnými poznatkami“.

 

Čo však znamená „pastoračné“? Úsudok intelektuálnych profesorov o týchto otázkach často ovplyvňovali ich racionalistické predpoklady a nezriedka chýbala podstata toho, čo skutočne podporuje život veriacich. Preto ľudia dnes, po počiatočnej fáze, v ktorej sa liturgia vo veľkom racionalizovala, vyhľadávajú slávnostnosť, obradnosť, ´mystickú´ atmosféru a túžia po posvätne.

 

Napriek tomu, že úsudky ľudí týkajúce sa toho, čo je pastoračne účinné, sa veľmi líšia, stal sa „pastoračný“ aspekt bodom, v ktorom sa „kreativita“ vkradne dovnútra, zničí jednotu liturgie a veľmi často nás skonfrontuje s niečím žalostne banálnym. Neslúži to však na popretie toho, že sa eucharistická liturgia, alebo liturgia slova často neslávia s úctou a „nádherou“ v tom najlepšom zmysle slova na základe viery ľudí. Keďže však hľadáme kritériá reformy, musíme spomenúť aj nebezpečenstvá, ktoré, bohužiaľ, v posledných niekoľkých desaťročiach v žiadnom prípade nezostali len v predstavách tých tradicionalistov, ktorí sú proti reforme.

 

Liturgia sa nesmie zameriavať na človeka

Chcel by som sa vrátiť k spôsobu, akým sa bohoslužba prezentovala v liturgickom kompendiu ako „projekt pre reformu“, a teda ako workshop, v ktorom sú ľudia vždy niečomu venujú. Opäť sa líši, a napriek tomu s tým súvisí – ide o návrh niektorých katolíckych liturgistov, že by sme mali konečne prispôsobiť liturgickú reformu „antropologickému obratu“ modernej doby a zostaviť ju v antropocentrickom štýle.

 

Ak sa liturgia javí predovšetkým ako workshop pre našu aktivitu, potom sa zabudlo na to podstatné: na Boha. Lebo liturgia nie je o nás, ale o Bohu. Zabudnúť na Boha je najtypickejším nebezpečenstvom našej doby. Práve preto by sa mala liturgia zostavovať ako znak Božej prítomnosti.  Čo sa však udeje, ak sa zlozvyk zabúdania na Boha udomácni v samotnej liturgii, a ak v liturgii myslíme iba na seba samých? V akejkoľvek liturgickej reforme a pri každom liturgickom slávení sa musí predovšetkým a v prvom rade dodržiavať prvenstvo Boha.

 

Týmto som sa už dostal trocha nad rámec knihy Doma Alcuina. Myslím si však, že je jasné, že táto kniha, ktorá ponúka bohatý materiál, nás učí a nabáda k ďalšiemu zamysleniu. Preto túto knihu odporúčam.

***

Joseph Cardinal Ratzinger,

prefekt Kongregácie pre náuku viery

26. júla 2004

 

 

DISKUSIA k článku