satan_stick_1024_512_75_s_c1.jpg

Kresťanské sochy v Európe cieľom vandalizmu v mene "pohanskej spravodlivosti"

271
Milko Kostovič
Kultúra smrti

Keď svätý Bonifác vyrazil z anglického grófstva Devon, aby obrátil nemeckých pohanov v 8. storočí, urobil tak s nadprirodzenou odvahou. Nemecká surovosť bola známa už celé stáročia a oni ho skutočne napokon mučili, keď cestoval po Frízsku (dnešné Holandsko) v roku 754. Po štrnástich storočiach sa zdá, že sa pohania vrátili do Devonu. Kamenná socha sv. Bonifáca v mestečku Crediton bola posprejovaná slovami "Boh je mŕtvy" a "Pohanská spravodlivosť". Pri druhom nápise bol aj pentagram, symbol satanizmu. 

Na juhozápadnom vidieckom Anglicku je novopohanstvo pomerne rozšírené. Mestečko Glastonbury, severovýchodne od Creditonu, je osobitným centrom. Nevhodná kombinácia spomínaných posolstiev - naznačujúca ateizmus, pohanstvo a satanizmus - je charakteristická pre militantnejšie vetvy. Miestne noviny opisujú útočníkov ako "anarchistov", čo sa môže zdať ako vhodná deskripcia, no zrejme sa tým odvádza pozornosť od kľúčovej podstaty: že tento vandalizmus nemá nič spoločné s nepokojmi v USA alebo Londýne, ale je prejavom miestnej protikresťanskej nenávisti.

Pohanské útoky na kresťanské a predovšetkým katolícke symboly a kostoly nie sú ničím novým. O čom sekulárna tlač radšej pomlčí je to, že kresťania sú terčom trvalej, vari nízkoúrovňovej, kampane fyzického a duchovného násilia: krádeže, vandalizmus a svätokrádež. Je to veľmi zrejmé, pokiaľ hovoríte s Katolíkmi v tejto časti Anglicka a tiež s pohanskými konvertitami. Nie všetci novopohania sú zasnívanými milovníkmi prírody. Je pre nich bežné, že voči kresťanstvu prechovávajú hlboké antipatie

V systéme politickej korektnosti, predsudkov, diskriminácie a dokonca násilia voči kresťanom sa to nepovažuje za veľmi problematické, pretože kresťania sú stereotypne vnímaní ako agresori, nie obete. Kresťania napadnutí novopohanmi alebo sekularistami, alebo v skutočnosti niekým iným, môžu očakávať skromné sympatie od dominantných mienkotvorcov našej spoločnosti. Dokonca aj kresťania z menšinových etnických skupín sú prehliadaní v súťaži o to, kto je obeťou: ázijskí a africkí kresťania majú skutočne problém byť vypočutí, keď ich samotná existencia zrejme odporuje populárnemu svetonázoru.

V predchádzajúcich obdobiach bolo veľmi náročné pre politických lídrov a tlač získať úplné a presné informácie o tom, kto robil komu čo a prečo v domácich i zahraničných konfliktoch. Uchýliť sa k stereotypom v takejto situácií bolo prinajmenšom pochopiteľné. Dnes tu máme úplne iný problém: tlač a politici vytrvalo ignorujú fakty, ktoré sú im opakovane predkladané, keď nezapadajú do ich obľúbeného príbehu. Zaujímalo by ma, či niekedy dochádzalo k tomu, že ideológia tak efektívne skresľovala to, o čom sa informuje, diskutuje a považuje za dôležité. 

Táto ideológia je hlboko zakorenená u novinárov a na školách sa agresívne prednáša mladým ľuďom. S rastúcou antipatiou voči kresťanstvu môžeme očakávať, že budeme trpieť, zatiaľ čo svet sa bude dívať iným smerom. Už sme toho boli svedkami: ak sú nesprávne druhy obetí napadnuté nesprávnymi druhmi zločincov - ľudia, ktorí sa nesprávajú podľa uznávaného stereotypu - polícia, sociálni pracovníci a vzdelávací systém pôsobia dojmom, že na to nedokážu reagovať vhodným spôsobom

Čiastočnou odpoveďou kresťanov na túto situáciu musí byť väčší zmysel pre solidaritu a vzájomnú podporu. Toto sa však zdá ako vzdialená budúcnosť, keďže naši lídri, či už duchovní alebo laickí, zameriavajú svoje úsilie na to, aby dokázali, že sú prebudení. Nemôže byť nič trápnejšie pre anglikánskeho arcibiskupa Justina Welbyho, keď vykonáva rituály sebazaprenia nad "hriechmi britskej koloniálnej histórie" v Indii, než osud indických a pakistanských kresťanov, ktorí čelia násiliu vo svojich vlastných krajinách, alebo čierni evanjelikálni kresťania zatknutí v britských mestách za to, že čítali z Biblie na verejnosti. 

Som si istý, že na osobnej úrovni sympatizuje s týmito obeťami. Ale nikdy som nepočul, aby on alebo akýkoľvek iný anglikánsky biskup viedol kampaň v ich mene. Bohužiaľ nemôžem tvrdiť, že by katolícki lídri boli na tom oveľa lepšie. 

Katolíci nemôžu čakať na lepších biskupov a laických mienkotvorcov, ktorých si zaslúžime. Mali by sme sa zamerať na tých, ktorí sú podľa slov sv. Pavla "domáci viery" (Gal 6, 10). Bude nám povedané, že ide o tribalizmus a sektárstvo, no tento prístup je jednoducho tým, čo znamená patriť do spoločenstva. Sv. Ján nás varuje: "Bratia, nedivte sa, ak vás svet nenávidí" a prikazuje nám, aby sme prejavovali lásku voči spolukresťanom: "Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?" (1Jn 3, 13;17). 

 

 

DISKUSIA k článku