Eucharist

Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi naliehavo vyzýva k adorovaniu nášho Pána

196
Zuzana Smatanová
AltKAT

V týchto dňoch slávime už tradične veľmi významný sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (Corpus Christi), kedy si pripomíname ustanovenie Najsvätejšej sviatosti oltárnej naším Pánom a kedy máme, podľa svätej Matky Cirkvi, niesť vysoko nad hlavou monštranciu vo verejnej procesii, aby sa jej dostalo náležitej úcty od kresťanských duší. Vďaka šíreniu tohto sviatku sa v celom kresťanskom svete veľmi rozmohla Eucharistická adorácia, dosahujúca svoj vrchol v časoch Tridentského koncilu, či inými slovami v období protireformácie. Praktizovanie adorácie slablo v 20. storočí najmä pod mrazivým vplyvom modernizmu; no nebývalo rozkvitlo všade, kde sa začalo naozaj úprimne veriť a kde sa viera začala úprimne aj žiť.  

Po celé stáročia povzbudzovala Cirkev katolíkov k nábožnej návšteve svätostánku v ktoromkoľvek kostole. Tento zvyk by sme mali znovu obnoviť. Keď kráčaš popri kostole, vojdi dnu a pomodli sa k nášmu Pánovi. Ak sa nemôžeš zastaviť, aspoň sa prežehnaj a krátko sa v duchu pomodli, napríklad takto: "Ježišu, Kráľ lásky, vkladám svoju dôveru v Tvoje preláskavé milosrdenstvo." 

Matka Mectilda de Barová (1614-1698), spisovateľka duchovnej literatúry vo Francúzsku 17. storočia, ktorej spisy sa stávajú známymi vďaka antológii, ktorú nedávno vydalo vydavateľstvo Angelico Press, nám v diele The Mystery of Incomprehensible Love (Tajomstvo nepochopiteľnej láskyhovorí:

"Nikdy nesmieme strácať zo zreteľa naše svätostánky; tam totiž získavame svoju silu a čnosti. Napriek svojim ľudským nedostatkom by sme mali zložiť celý svoj život k nohám nášho Božského Majstra, alebo by sme ho mali navštevovať tak často, ako sa len dá a nevenovať sa prázdnym činnostiam, ktoré nás oberajú o vzácny čas, ktorého využitie aj tak dlhujeme láske nášho Boha." (str. 22)

 

V jedinečnej knihe In Sinu Jesu: When Heart Speaks to Heart - The Journal of a Priest at Prayer (Keď srdce hovorí k srdcu - denník modliaceho sa kňaza) zdôrazňuje náš Pán dôležitosť týchto návštev a vyjadruje nespokojnosť so zatvorenými kostolmi:

"Najsvätejšia Eucharistia nie je len mojou obetou, ponúknutou Otcovi, aj keď nekrvavým spôsobom, a nie je len potravou duší, živiacou ich mojím vlastným Telom a Krvou, ale je aj sviatosťou môjho božského priateľstva, zárukou mojej horiacej túžby byť nablízku všetkým, ktorí ma hľadajú, všetkým, ktorí ma potrebujú, všetkým, ktorí trávia čas v mojej spoločnosti.   

Preto ma tak zarmucuje, že sú kostoly zatvorené a že som celé dni sám zatvorený v svätostánku. Pritiahol by som duše k svojmu otvorenému Srdcu, prežiaril by som ich svojou eucharistickou tvárou, dal by som im seba samého v dôvernom priateľstve k dušiam, ktoré ku mne priťahuje sviatosť mojej lásky, ale vy, kňazi, pastieri duší, zabúdate, že otvorené kostoly sú neoddeliteľnou súčasťou vašej posvätnej služby. Pásol by som duše vo svojej eucharistickej prítomnosti, ale vy tým, že zatvárate dušiam kostoly, znechucujete a protirečíte túžbam môjho Eucharistického Srdca. Nebo je z toho nevýslovne smutné. Nie je ťažké nechať otvorené kostoly a zabezpečiť naplnenie duchovných potrieb tých, ktorí do nich vchádzajú a túžia po priateľstve so mnou. Prekážky nie sú také, aké si myslíte; prekážkou je nedostatok viery a strata dôvery v moju reálnu prítomnosť. Moji kňazi budú zodpovední za chlad a izoláciu, ktoré ma obklopujú vo sviatosti mojej lásky. Ako len túžim, aby sa kostoly otvorili! Otvorte brány mojich posvätených domov a verte mi, že ich naplním tými, čo sa mi budú klaňať v duchu a v pravde!" (str. 54). 

                                                                                                                                                        Neskôr v knihe prehovorí aj Panna Mária                              

"Ako zrádzajú môjho Syna? Jeho kňazi, moji vlastní synovia, Ho zrádzajú, keď ho nedávajú spoznať iným, keď tým, že neučia o tajomstve Jeho reálnej prítomnosti, ponechávajú duše v temnote nevšímavosti, bez ohňa a bez svetla. Zrádzajú môjho Syna, keď svojím príkladom odrádzajú od úcty, adorácie a láskavej pozornosti, ktorá sa Mu má v Jeho prítomnosti preukazovať. Zrádzajú Ho, keď nehodne prinášajú obetu svätej omše a keď Ho podávajú hriešnikom, ktorí nemajú v úmysle odovzdať Mu svoje srdce, túžiť po Jeho milosrdenstve a po tom, aby im odpustil hriechy. Zrádzajú Ho, keď Ho nechávajú samého v uzavretých kostoloch a znemožňujú dušiam prístup k svätostánku a k spočinutiu v hrejivej žiare Jeho Eucharistickej tváre. Zrádzajú Ho, keď dovoľujú, aby sa kostoly stávali hlučnými miestami, kde sa tára o svetských veciach, a keď nerobia nič na to, aby pritiahli duše k živému tajomstvu Jeho lásky, to jest k Jeho prítomnosti vo svätostánku." (str. 184)                                                                                                                                                                                    

Čo sa týka "bojových pokynov" pre duchovných a pre veriacich od nášho Pána a od Panny Márie, týkajúcich sa užívania kostolov, úcty k bázeň vzbudzujúcemu mystériu Krista a k Najsvätejšej sviatosti, sú celkom jasné a zjavné. Vďaka Bohu, že niektoré kostoly ostali otvorené aj počas koronakrízy a veriaci sa do nich mohli prísť pomodliť. oddaní kňazi vystavovali Sviatosť k adorácii. Niektorí slúžili aj sv. omše a spovedali. V histórii týchto pohnutých časov budú títo muži vystupovať ako hrdinovia. 

Inde verejný život Cirkvi pripomína proroctvá o konci sveta, keď budú duše márne hľadať kňaza alebo sviatosti a knieža temnoty a tohto sveta sa bude radovať, akoby vyhladil náboženstvo z povrchu Zeme. "Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?"

No, nájde ju prinajmenšom u tých katolíkov, ktorí sa pevne pridŕžali tajomstva Kristovho Tela a Krvi a ktorí adorovali Pána vo sviatosti, v svätostánkoch Jeho kostolov - a ak by už všetko ostatné zlyhalo, tak vo svätostánku svojho srdca, v ktorom si Pán sám urobil svoj príbytok.