70908.jpg

Kňaz z Malaciek sa rozhodol nechať otvorené kostoly pre veriacich

128
Kultúra života

Kňaz Peter Mášik, farár farnosti Malacky, sa počas druhej pôstnej nedele vo svojom príhovore k veriacim venoval koronavírusu a vyjadril svoj postoj k opatreniam, ktoré kvôli tomuto vírusu prijala cirkev. Na území farnosti Malacky sa koncom minulého týždňa objavili prvé prípady výskytu koronavírusu na Slovensku. Vdp. Mášik svoje vyjadrenie veriacim predniesol dva dni pred tým, ako KBS vydala nariadenie, ktorým sa už definitívne pozastavuje verejné slávenie bohoslužieb na dva týždne počnúc stredou 11. marca na celom Slovensku.

Vzhľadom na výskyt koronavírusu vo svojej farnosti sa Mášik musel rozhodnúť, či zatvorí chrámy alebo ich nechá otvorené pre modlitbu a pre Boží kult. V týchto dňoch preto rozjímal nad textom zo Svätého písma, z knihy Sirachovec, 34. kapitola, verše 16-20: „Kto sa bojí Pána, pred ničím sa nestrachuje ani neobáva, lebo on je jeho nádejou. Blažená duša toho, kto sa bojí Pána! Na koho iného má upierať svoj zrak, kto je jej posilou? Oči Pána hľadia na tých, ktorí sa ho boja, on je ich mocným ochrancom, silnou oporou. Chráni proti úpalu a zatieni ich proti (horúčave) poludnia. Uzmieri previnenia, pomáha pri páde, pozdvihuje dušu, rozžiaruje oči, poskytuje uzdravenie, život a požehnanie.“

„Práve pre to som sa rozhodol naše chrámy nechať otvorené v tejto situácii, a aj sláviť Boží kult. Veď kostol nie je miesto rizika nákazy, ale miesto spásy. Je to posvätný priestor, v ktorom prijímame toho, ktorý je Život, Ježiša Krista, a kde sa prostredníctvom Neho učíme byť skutočne žijúcimi ľuďmi. Kostol musí zostať tým, čím je: miesto nádeje,“ upozorňuje.

Mášik ďalej odkazuje aj na ďalšie slová zo Svätého písma, ktoré zase hovoria : „On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť evanjeliom“ (2 Tim 1,10).

Dodáva, že sa samozrejme nesmieme vystavovať bez rozmyslu riziku nákazy, vystavovať sa nebezpečenstvu a musíme byť opatrný a dodržiavať základné hygienické opatrenia. Na druhej strane si však myslí, že by sme nemali prepadnúť ani epidémii strachu.

„Spomeňme si, že v situáciách oveľa dramatickejších, v minulosti pri ohrození morom, keď neboli ani také ochranné prostriedky, aké máme dnes, kresťania sa modlili aj spoločne prosiac Pána Boha o ochranu a zastavenie nákazy, ako aj sa osvedčili v pomoci chorým a nakazeným osobám, zomierajúcim. Prosto vo všetkej opatrnosti, Kristovi učeníci sa nevzdialili od Pán Boha, ani sa neskrývali hľadiac iba na seba. Naopak!“

Tento vírus nám navyše podľa jeho slov pripomína našu pominuteľnosť a našu krehkosť. „Uprostred pôstu nám ho pomáha dobre prežívať, zbaviť sa povrchností a pretvárky v našom vzťahu s Pánom. Chceli by sme dnes skryť, že sme smrteľní. Mnohí sa zbavili duchovného rozmeru svojho života, strácajú úplne pôdu pod nohami v podobnej situácii. Vďaka modernej technike a snahe kontrolovať všetko akoby sme chceli zakryť a poprieť, že nie sem pánmi života,“ pokračuje.

Mášik sa teda rozhodol, že zatiaľ nechá chrámy otvorené, zároveň ale prosí a vyzýva všetkých, aby boli opatrní a v prípade, že sa cítia chorí, obávajú sa o svoje zdravie, nech sa modlia doma, prípadne sledujú prenos Svätých omší v televízii či rádiu.

Ďalej sa vyjadril aj k odporúčaniu arcibiskupa, ktorý dal kňazom možnosť do konca marca dávať sv. prijímanie na ruku. Mášik takéto opatrenia ale nepovažuje za správne a vhodné. „Zároveň ani za hygienickejšie. U jedného i druhého spôsobu rozdávania je racionálne videné isté riziko. Nedá sa povedať, že jedno je v tomto zmysle lepšie ako druhé. Hovoria to aj odborné posudky nezávislých infektológov.“

S kaplánmi sa v tejto súvislosti rozhodli prijať opatrenie, že ak sa pri rozdávaní svätého prijímania niekto z nich dotkne prstom jazyka, hneď si očistí prsty, ktorými drží Kristovo telo vo vode a potom v dezinfekčnom prostriedku, aby zabezpečili úplnú sterilitu a vylúčili možnosť nákazy týmto spôsobom a upokojili veriacich pri svätom prijímaní.

V závere dodal, že prejavuje duchovnú blízkosť nakazeným osobám z ich farnosti a ubezpečuje ich, že sa neustále v chrámoch i osobne za nich modlia.

 

Je koronavírus akousi formou trestu?

Téme koronavírusu sa v svojom príspevku venoval aj vladyka Milan Chautur, ktorý odpovedal na otázku, či je tento vírus, ktorý sa objavil aj na Slovensku, akousi formou trestu zoslaného na ľudí pre neustále hriechy ľudstva.

Vladyka by skôr ako trest, označil vírus ako „napomenutie“. Ako ďalej upresňuje, Boh je večný a trestá večným testom, čo je už utrpenie a odvrhnutie navždy, to znamená, že Boží trest je už definitívny, pretože z neho už nejestvuje žiadne východisko.

„Terajšie ťažkostí nás môžu priviesť ešte k vážnemu zamysleniu a obráteniu a tak aj k náprave života a zdravia. Toto sa dialo v celej histórií ľudstva – napr. potopa, egyptské, asýrske zajatie vyvoleného národa, rozličné formy utrpení z vojen, moru, či iných chorôb a prírodných katastrof…, ktoré mali priviesť ľudí k vážnemu prehodnoteniu spôsobu života. To sa aj dnes čiastočne deje v prehodnocovaní znečisťovania prostredia, v upozorňovaní na zväčšovanie ozonóvej diery, či na globálne otepľovanie… Teda je to len vo forma enviromentu a záchrany planéty Zem, ale bez hlbšieho vstupu do svedomia človeka vzhľadom na morálne ‘znečistenie’ našej planéty, ktoré sa deje v relativizácii Božieho i prirodzeného zákona o človeku,“ píše v odpovedi vladyka a dodáva, že medzi tieto napomenutia môže patriť aj terajší „svetový“ problém koronavírusu.

Súčasná svetová situácia by podľa jeho názoru mala ľudstvo aspoň čiastočne napomenúť, že svoj život nemáme vo svojich rukách, a tak by sme ho mali riadiť podľa vyšších princípov, ktoré sú dané Bohom.

Či je ale schopný dnešný „plytko-zmýšľajúci“ človek uvedomiť si tieto súvislosti, to on už posúdiť nevie. Dodáva ale, že napomenutia bývajú častokrát bolestivé a môžu mnohých potrápiť. 

V závere veriacim odporúča modliť a postiť sa za nápravu ľudstva a nepodliehať strachu a panike. „Sme v Božích rukách a čím budeme k nemu bližšie aj srdcom a vierou, tým si môžeme byť istejší i svojím životom,“ uzatvára.

Tatiana Stará

 

DISKUSIA k článku