city_of_God_vs_city_of_man_1024_512_75_s_c1.jpg

Božie kráľovstvo proti kráľovstvu satana; bojovým poľom je svet, napadnutý koronou

156
Zuzana Smatanová
AltKAT

Scenár medzinárodného diania je v priebehu tohtoročnej jari úplne nový, nečakaný a dramatický. Dominuje chaos a zmätok, pretože nikto presne nedokáže povedať, čo sa deje: odkiaľ koronavírus pochádza, kedy skončí a ako mu čeliť. 

Čo je však isté, je skutočnosť, že aj na pozadí tohto diania medzi sebou neustále bojujú svoj historický boj dve mestá, - Civitas Dei a Civitas Diaboli - v prenesenom význame dve kráľovstvá: Božie kráľovstvo a kráľovstvo satana, ktorých cieľom je navzájom sa zničiť a o ktorých píše sv. Augustín: "Jedno je spoločnosťou verných a obetavých ľudí, a to druhé rebelov; každé z nich má svojich vlastných anjelov. V prvom kráľovstve vládne Božia láska a v druhom sebaláska." (Boží štát, XIV, 13.1).  

Problémom v súčasnosti nie je pochopiteľne iba zdravotná stránka veci, ale aj ekonomické a sociálne následky, ktoré môže mať vírus na našu vnútorne poprepájanú spoločnosť. Riešiť však problémy tohto druhu, ktoré sa na celom svete iba zhoršujú, neprináleží lekárom, ale politikom. A ak sa medzinárodná politická garnitúra skrýva za ochranný štít zdravotníckych funkcionárov len preto, aby mohla prezentovať svoje rozhodnutia, tak to svedčí len o neschopnosti a nezrelosti tých, čo dnes vládnu svetu. Zlyhanie v politike ide ruka v ruke so zlyhaním v zdravotníctve. Ako by sme mohli zabudnúť na najvyššiu medzinárodnú autoritu v oblasti zdravia, Svetovú zdravotnícku organizáciu (WHO), ktorá pred 30 rokmi vyhlásila, že máme "svet bez epidémií", a to vďaka jej projektu, nazvanom "Zdravie pre každého ešte pred rokom 2000" s dôsledkami takými, že mnohým krajinám sa fondy do zdravotníctva jednoducho odstrihli alebo boli primárne určené iba na výnimočné choroby? Riaditeľ WHO, Tedros Adhanom Ghebreyesus, ktorý má politicky blízko ku komunistickej Číne, išiel 28. januára 2020 do Pekingu, odkiaľ po stretnutí s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom svetu vyhlásil, že vo Wu-chane je všetko pod kontrolou a katastrofické ohrozenie šírením nákazy je minimálne. Po nekonečnom váhaní WHO nakoniec priznala realitu, no i naďalej klamala o počtoch nakazených ľudí a o počtoch mŕtvych na tento vírus, pričom hodnoty skôr podceňovala, než nadhodnocovala.  

K ekonomickým a sociálnym problémom sa na dôvažok pridružili veľmi vážne psychologické a morálne problémy, ktoré sú výsledkom dlhodobého uzavretia všetkého a radikálnej zmeny života, ktorú koronavírus každému nanútil. Posledné slovo však nebudú mať ani tak lekári, či politici, ale kňazi, biskupi a napokon najvyšší pastier univerzálnej Cirkvi. A predsa, pohľad na pápeža Františka, ktorý sa nám počas Veľkonočného trojdnia  naskytol, bol pohľad na zroneného a deprimovaného muža, ktorý sa nedokáže s katastrofou konfrontovať duchovnými zbraňami, ktoré má k dispozícii. To isté platí aj o väčšine biskupov. Cirkevní lídri, ktorí sa vyhýbajú serióznym teologickým štúdiám, ako aj autentickému duchovnému životu, sami na sebe dokazujú, že sú podobne ako politici, aj oni neschopní previesť svoje stádo temnotou súčasnosti. 

Čo by v tejto situácii urobil ´kontra-revolucionár´ - taký, čo je verný tradícii, horlivý katolík, plný apoštolského ducha? Aká by bola jeho stratégia tvárou v tvár silám temnoty?

V prvom rade musí ukázať, že svet kolabuje; globalizovaný svet, ktorý sa ani napriek deformovaným projektom a úsiliu Billa Gatesa a jeho priateľov neudrží v sedle. Koniec tohto sveta, ktorý je dieťaťom Revolúcie, bol oznámený pred sto rokmi vo Fatime a čas pred nami, nebude záverečnou diktatúrou Antikrista, ale triumfálnym víťazstvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorému však bude predchádzať potrestanie, ohlasované Preblahoslavenou Matkou, ak sa ľudstvo neobráti. Dnes je však aj medzi ´najlepšími´ katolíkmi veľa psychologických zábran, keď sa má hovoriť o potrestaní. Joseph de Maistre nás však upozorňuje: "Tresty vládnu celému ľudstvu; tresty ho chránia a usmerňujú; trestanie bdie, keď hliadka spí; múdry človek považuje potrestanie za zdokonalenie spravodlivosti" (Les soirées de Saint Petersbourg, Pelagard, Lyon 1836, vol. I, p. 37).

Sv. Karol Boromejský zasa pripomína, že "spomedzi všetkých ostatných opravných prostriedkov, ktoré nám Jeho Boží Majestát zosiela, sa potrestanie morovou nákazou zvyčajne pripisuje Jeho rukám, a to výnimočným spôsobom", a vysvetľuje tento princíp na prípade kráľa Dávida, ktorému dal Boh na výber formu trestu: mor, vojnu alebo hladomor. Dávid si vybral mor, a odôvodnil to týmito slovami: “Melius est ut incidam in manus Domini, quam in manus hominum.” (Je lepšie padnúť do rúk Boha, ako človeka.) Preto aj sv. Karol záverom dodáva, že "mor sa spolu s vojnou a hladomorom veľmi špecificky pripisujú Božím rukám". (Memoriale ai Milanesi di Carlo Borromeo, Giordano Editore, Milan 1965, p. 34).

Nastal teda čas rozpoznať milostivú ruku Božiu v ranách, ktoré začali zasahovať ľudstvo. 

 

DISKUSIA k článku