shutterstock_1453604594.jpg

Po pandémii (poučenia z krízy)

231
Milko Kostovič
AltKAT

Hoci pandémia koronavírusu v čase písania tohto textu nevykazuje známky ústupu, už dnes je vhodný čas premýšľať o tom, čo sme sa už stihli naučiť z tejto bolestivej skúsenosti. Nechám to na lekároch, politikoch a ekonómoch, aby vyvodili príslušné závery vo svojich oblastiach odbornosti. Tu je niekoľko úvah na tému lekcie z pandémie pre ľudí viery. 

Najdôležitejšou lekciou je samozrejme to, ako veľmi si vážime určité veci a ľudí, ktorých bežne považuje za samozrejmých. To zahŕňa manželov, rodinu a priateľov, slobodu prísť a odísť tak, ako sa nám páči, a pre nás Katolíkov to je omša a sviatosti slávené v našich známych kostoloch. Sociálne odlúčenie vynútené ochorením COVID-19 slúžilo ako pripomienka významu prítomnosti niekoho alebo niečoho, čím si uvedomujeme ich skutočnú dôležitosť v našom živote. 

Počas pandémie si obzvlášť uvedomujeme to, aký vzácny dar život predstavuje. A tu je potrebné rozlišovať. 

Plne súhlasím s náboženskými komentátormi, ktorí využili príležitosť uzavretých kostolov a zrušených omší, aby poukázali na chybu absolutizácie samotného prežívania, akoby prežitie bolo najvyššou hodnotou existencie. To je chyba, ktorú jeden katolícky autor nazval "sentimentalizmom zachraňovania životov za každú cenu"

Zároveň však chcem povedať, že mám seriózne pochybnosti o zdravom rozume tých, ktorí sa posunuli od všeobecného princípu k veľmi pochybnému uplatňovaniu tým, keď kritizovali náboženských lídrov, ktorí zatvárali kostoly a rušili verejné omše kvôli spomaľovaniu nákazy. Aj keď oznámenia, ktoré sprevádzali tieto kroky, mohli občas znieť viac byrokraticky ako pastoračne, samotná kritika sa zdala niekedy mylná, keď jej unikala podstata. 

Aká podstata?

Po prvé, podceňovanie významu zachraňovania životov implicitne bagatelizuje statočnosť a obetavosť zdravotníckych pracovníkov, ktorí sa opakovane vystavujú riziku nákazy touto chorobou tým, že sa starajú o ľudí ňou trpiacich. Po druhé, táto kritika so sebou nesie posolstvo pre vysokorizikových starších ľudí, že je od nich sebecké, aby uprednostňovali prežitie pred umieraním. Mnoho starých ľudí sa už dávno vyrovnáva so skutočnosťou, že pravdepodobne skôr ako neskôr zomrú. Mnohí by však tiež celkom rozumne uprednostnili, že keď príde smrť, nech to nie je skrz ochorenie COVID-19, ktoré zrejme predstavuje veľmi nepekný spôsob odchodu. 

Niektorí, ktorí smútia nad tým, že sú bez sviatostí, hovoria, že kánonické právo zakazuje ich odopieranie. Súhlasím s ich smútkom,  ale nič v kánonickom práve neprevažuje nad zdravý rozum a sociálnu zodpovednosť čeliac tejto kríze. A ako kánon č. 27 múdro zdôrazňuje: "Zvyk je najlepším výkladom zákonov."

Napokon, pandémia priniesla lekciu o hodnote odvážneho, tvorivého a podľa možnosti charizmatického vedenia v Cirkvi. Niektorí toto vedenie nepochybne poskytujú, a preto teraz úprimne ďakujem tým, počnúc pápežom Františkom, ktorí poskytovali omše a iné náboženské služby v televízii, na Facebooku a v ďalších médiách. Na druhej strane by som privítal trochu viac vynaliezavosti - napadli mi omše na parkoviskách a drive-in spovede - pri sprístupňovaní duchovných zdrojov.

Bolo by užitočné, keby Konferencia katolíckych biskupov USA alebo nejaký iný orgán po skončení krízy zostavil na skúsenostiach postavenú príručku najlepších postupov pri riešení pastoračných potrieb v prípade núdze. V skutočnosti by to mohlo už v súčasnosti pomôcť pastoračným plánovačom na miestach, kde je nedostatok kňazov už dnes problémom, alebo čoskoro bude. 

 

 

DISKUSIA k článku