teplomer

 

article_5da740cf5a3db.jpg

Amazonská synoda je ´znamením čias´

503
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Amazonská synoda je znamením čias. Tak o nej hovorí jej pracovný dokument (Instrumentum laboris). Kto by mohol nesúhlasiť? Niektorí hovoria s nádejou, že Amazonská synoda zmení Cirkev navždy; že Cirkev už nikdy nebude ako predtým. Iní tvrdia, že synoda je nástrojom apostázy (odpadlíctva). Dom Giulio Meiattini so svojím typickým čiernym humorom, poznamenáva “ak je v tomto pracovnom dokumente vôbec niečo kresťanské, je to len pár slov a tu a tam pár výrazov; niet sa teda čo znepokojovať - nepochybne degraduje, čiže znehodnocuje život!"

Život degradujúce kresťanstvo - až teraz ide o znamenie čias; znamenie našich čias. Naše časy sú totiž časy, v ktorých hrozí, že viera Katolíckej cirkvi zmizne a zapadne do bahna našej vlastnej chaotickej a zahnívajúcej kultúry. Naše časy sú časy, v ktorých eko-teológia v Amazonskej panve a sexuálne teológie istých európskych štátov, môžu s ´požehnaním liberálov´ spláchnuť evanjelium Ježiša Krista do stoky cez drenážny systém Leonarda Boffa (brazílsky teológ oslobodenia). Skutočným problémom však nie je, ako mnohí predpokladajú, tento drahý, v Nemecku vyštudovaný "inštalatér", ktorý to koniec-koncov robí dobrovoľne. Naozajstným problémom je obrovská apostáza, ktorou v súčasnosti prechádza viacero krajín a ktoré v poslednej dobe vyprodukovali globálny zväzok takýchto "inštalatérov" - úniu natoľko mocnú, že je schopná voliť pápežov a viesť svoje špinavé obchody v mene samotnej Cirkvi.

V mene Cirkvi nám bolo povedané, že Amazónia údajne "žije čas milosti; kairos", pretože "prežíva kultúru stretnutia". Ale stretnutia s kým; s Bohom a Otcom Ježiša Krista? Nie, ale stretnutia so sebou samou, s vlastnými územiami, ľuďmi, kultúrami, ktoré sú overenými zdrojmi zjavenia. Stretnutie aj s ostatnými, "s láskou, ktorá žije vo všetkých náboženstvách" a v každom kultúrnom prostredí. Samozrejme s výnimkou kolonistov a neokolonistov, ktorí nevedia ako preukazovať lásku. (Človek by povedal, že medzi neokolonistov patria určite aj európski marxisti, ktorí riadia túto synodu, no očividne to tak nie je.) V tomto okamihu milosti, stretnutia, dusivej atmosféry "skamenelých dogiem" sa čosi zlomilo. Aby som zmenil metaforu, staré mechy na víno praskli, aby z nich mohlo slobodne vytekať nové víno. Dogmy ustupujú dialógu, christológia pneumatológii, výlučnosť zahŕňaniu všetkého:

"K Amazončanom patrí neodmysliteľne dialóg a komunikácia. Spiritualita a náboženstvá Amazónie si vyžadujú, aby sa k nim pristupovalo srdečne, ako k odlišnej kultúre. Rešpekt k tomuto priestoru neznamená relativizovať niekoho presvedčenie, ale uznať každý spôsob, akým sa usilujú ´rozlúštiť´ nevyčerpateľné mystérium Boha. Neúprimnosť voči druhým, ako napríklad stavovský postoj, ktorý si vyhradzuje spásu iba pre vlastné vierovyznanie, je zničujúci pre toto samotné vyznanie. Práve toto Ježiš vysvetľoval zákonníkovi v podobenstve o milosrdnom samaritánovi (Lk 10, 30-37). Láska, prežívaná v ktoromkoľvek náboženstve, potešuje Boha. Vzájomnou výmenou darov nás Duch vovedie plnšie do pravdy a dobroty" (EG 246)

Náležitá kritika tohto materiálu, ktorý nachádza božstvo v každej burine a láme každú nedolomenú trstinu, by si vyžiadala oveľa viac priestoru, než tu mám; oveľa viac, než v akom jeho eminencia kardinál Müller vykreslil vo svojej vlastnej kritike pracovného dokumentu ako fakt, ktorý už len tým, že pochádza od bývalého prefekta Kongregácie pre náuku viery, by mal byť dostatočným dôkazom toho, v akej dobe žijeme. Dovolím si však v krátkosti spomenúť aspoň dve veci, ktoré som si všimol. 

Prvá - je úplne iné povedať s Tomášom Akvinským, že "milosť vopred predpokladá prirodzenosť" a úplne iné tvrdiť s pápežom Františkom, že "milosť počíta s kultúrou" (EG 115). A odrazu sa zistí, že nejednoznačnosť v Evangelii gaudium (EG) sa šťastne a k všeobecnej spokojnosti vyrieši v pracovnom dokumente. Povedať, že ´milosť vopred predpokladá prirodzenosť´, znamená povedať, že vykupujúci a zdokonaľujúci Boží dar, gracia sanas a gratia elevens vopred predpokladajú to, čo Bernard z Clairvaux nazýva gratia creans. Znamená to, že dar stvorenia, ktorý už má svoj cieľ a význam, má aj svoj vlastný poriadok a dobro. 

Povedať, že ´milosť počíta s kultúrou´, na druhej strane neznamená povedať iba, že ľudskej bytosti, ako spoločenskému tvoru, prináleží mať a vytvárať kultúru a že evanjelium prichádza k ľudským bytostiam ako k takým, ktoré sú už inkulturované. Neznamená to povedať, že evanjelium by sa malo pridŕžať kultúry, potvrdzujúc v nej to, čo naznačuje božskosť a odsúdiť to, čo ju nenaznačuje. Znamená to povedať, že v týchto ľuďoch, územiach a kultúrach Amazónie nachádzame diskrétne základy pre rozhovor s Bohom a ohlasovanie evanjelia. Nachádzame v nich semená nových evanjelií.     

Ponechajme teraz bokom čo kardinál Müller povedal o pracovnom dokumente, menovite o všeobecnom nedostatku spomínania Písma a tradície Cirkvi a o zneužívaní oboch, ak sa aj náhodou spomenuli. Pripusťme, že je to do určitej miery úmyselné. Písmo a tradícia sú pre nich totiž zdrojom "skamenelých dogiem", ktoré sa musia prekonať. Vytvárajú práve ten priestor, ktorý sa musí rozbiť a zničiť. Podľa mňa nie je náhoda, že to, "čo chýba v pracovnom dokumente je práve jasné svedectvo vlastnej komunikácie s Bohom ako s Vteleným Slovom, svedectvo o svätosti Cirkvi a o sviatostiach ako o objektívnych prostriedkoch Božej milosti; namiesto toho sa hovorí len o ´symboloch´, vzťahujúcich sa na nadprirodzený charakter milosti". Keď teda toto všetko vezmeme do úvahy, je nám jasné, tak ako kardinál Müller hovorí, že "integrita človeka nepozostáva iba zo spojenia s biologickou prirodzenosťou, ale v Synovstve Božom a v milosťou naplnenom vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Je jasné, že večný život je odmenou za obrátenie sa k Bohu a za zmierenie s ním; čo sa žiada od každého človeka a každej kultúry". 

Druhým bodom, ktorý však kardinál Müller zo zdvorilosti vynechal je, že tvrdenie ´milosť počíta s kultúrou´ je v skutočnosti náukou súčasného pontifika, náukou, ktorá sa rozvíja práve týmto smerom, v tomto čase a s jeho súhlasom.

Kairos, kultúra stretnutia, ktorá sa velebí v Panamazonskej synode je kairos a kultúra Bergogliova. Cirkev, "vyzvaná aby bola ešte viac synodálna, aby sa ´stala telom´ a začlenila sa do existujúcich kultúr" je cirkev Bergogliova. Táto cirkev však nie je Katolícka cirkev. Je to nepravá, falošná cirkev. Je to cirkev, ktorá zbožšťuje samu seba. Je cirkvou antikrista, náhradou za ´Slovo sa telom stalo´, do ktorého Katolícka cirkev v skutočnosti patrí a o ktorom, ako kardinál Müller hovorí, musí vydávať svedectvo, ak by to dokazovalo, že doň patríme.  

Kam sme sa dostali? K otázke, ktorá znie: Ako môže pravá Cirkev a falošná cirkev mať toho istého pontifika a čo sa s tým dá robiť? Je to veľmi nepríjemná a nepohodlná otázka, či už pre laikov alebo duchovných. Predpokladám, že je to rovnako nepríjemná otázka aj pre samotného pontifika, ktorý zastáva úrad sv. Petra, zatiaľ čo ho používa aby mohol zaútočiť na "skamenelinu". Nepochybne je to však otázka pre práve prebiehajúcu Amazonskú synodu, ktorá je vskutku znamením čias.

Douglas Farrow je profesor teológie a kresťanskej náuky na McGill University a je autorom Ascension Theology (Teológia Nanebovstúpenia) a Theological Negotiations (Teologické pojednávania).

DISKUSIA k článku