teplomer

 

photo-melina_1565014329.jpg

De Mattei: Inštitút Jána Pavla II padol. Padol však so cťou?

238
Zuzana Smatanová
Neutral

V zápase, ktorý prebieha vo vnútri Cirkvi, padla jedna z jej významných bášt – Inštitút Jána Pavla II. Kontext k tejto udalosti nám poskytne článok Georgea Weigela „Vandali opäť drancujú Rím“

https://www.catholicworldreport.com/2019/07/29/the-vandals-sack-rome-again/. Podľa Weigela sa po Druhom Vatikánskom koncile začala „vojna o koncilovú následnosť“ medzi „dvoma skupinami teológov-reformistov, ktorí boli pôvodne spojencami“ a ktorí sa identifikujú s dvoma periodikami, Concilium a Communio – prvý je ultra pokrokový a druhý umiernený. V stávke je boj o „kontrolu oprávnenosti pozície v teologických oblastiach činnosti po celom svete“.

Zvolenie Jána Pavla II, ktorý vymenoval Josepha Ratzingera za prefekta Kongregácie pre náuku viery, poznamenalo prevahu umiernených nad extrémistami. Od roku 1978 boli extrémisti ´porazenou stranou´ vo veľkej hre cirkevnej politiky, hoci aj naďalej si „pevne držali väčšinu miest na teologických fakultách a vydávali veľa teologických publikácií“. Ako tento americký spisovateľ vysvetľuje, Ján Pavol II nezbavoval cirkevné univerzity týchto pokrokových profesorov, ale namiesto toho podporoval zakladanie nových inštitútov, ako napríklad Ateneo di Santa Croce dell´Opus Dei (a my dodávame Regina Apostolorum Legionárov Krista). Pápež Wojtyla „vcelku dôveroval, že dobrá teológia napokon vypudí zlú etickú náuku“.

Inštitút pre manželstvo a rodinu Jána Pavla II bol „hnacou silou“ tejto kultúrnej operácie, najmä po prijatí a uznaní encykliky Jána Pavla II Veritatis Splendor (1993) celou Cirkvou. Pokrokoví, ktorých Weigel definuje ako „tvrdohlavých“ a „bezohľadných“ mužov, čakajú na správny okamih, aby si mohli prihriať vlastnú polievočku. Príležitosť nastala v posledných pár týždňoch, kedy nový Inštitút Jána Pavla II – ktorého vicekancelárom je arcibiskup Vincenzo Paglia – vedie čistky teologického a pastoračného dedičstva Jána Pavla II v stalinistickom štýle. Najalarmujúcejším činom je zrušenie – po 38 rokoch fungovania – Katedry fundamentálnej morálnej teológie, ktorú viedol msgr. Livio Melina. Weigel vo svojom článku píše: „Od 23. júla v Ríme letí surový intelektuálny vandalizmus – to, čo bolo pôvodne známe ako Pápežský inštitút pre manželstvo a rodinu Jána Pavla II je rázne a systematicky zbavovaný svojich najvychýrenejších fakúlt a základné kurzy a prednášky o fundamentálnej morálnej teológii sú zrušené.“

V konštrukcii nášho priateľa Georgea Weigela je však medzera, ktorú sa pokúsime zaplniť: treba mať na pamäti, že po Jánovi Pavlovi II, ktorý bol pápežom 27 rokov, bol zvolený za pápeža Joseph Ratzinger ako Benedikt XVI; Cirkev spravoval 8 rokov. Celkovo to teda bolo 35 rokov prevahy umiernených v Cirkvi. Ako sa mohlo stať, že ´jakobíni´ prevzali moc, a v súčasnosti nemilosrdne zasahujú proti svojim protivníkom a nepriateľom? Je podozrenie, že sa to deje ´vďaka´ vnútornému oslabeniu umierneného frontu. Doktrinálne oslabenie – založené na úsilí posúdiť udalosť za každú cenu, napríklad Druhý Vatikánsky koncil, ktorý je najviac zodpovedný za to, že vôbec neodsúdil komunizmus, keď bol najväčšou hrozbou pre Cirkev a Západ. Strategické oslabenie – tí, ktorí sú presvedčení o potrebe brániť pravdu, nemôžu tolerovať, aby sa omyl aj naďalej po celé desaťročia učil na cirkevných univerzitách a v seminároch, ako sa stalo počas pontifikátu Jána Pavla II a Benedikta XVI. Stratégia propagovania pravdy, ale vyhýbanie sa odsúdeniu omylu, nefunguje. Fakty túto stratégiu nepotvrdzujú; potvrdzujú skôr zákon Thomasa Greshama (1519-1579), podľa ktorého „znehodnotený peniaz vyháňa z obehu dobrý peniaz“ a nie naopak.

Rezignácia Benedikta XVI vo februári 2013 bola z tohto hľadiska deklaráciou absolútneho zlyhania tejto stratégie. Voľba pápeža Františka bola preto nevyhnutným následkom zlyhania umiernenej reformy. Jorge Maria Bergoglio stavia svoje „živé magistérium“ Cirkvi proti tým, čo sa dovolávajú „živého magistéria“ Druhého Vatikánskeho koncilu. Pápežovi Františkovi sa, ako všetkým ´jakobínom´, protiví nejednoznačnosť a protirečenia umiernených, aj keď rešpektuje a obáva sa súdržnosti kontrarevolucionárov. Inštitút Jána Pavla II rabujú ´vandali´ dnes preto, lebo sa otvorene nepostavil pápežovi Františkovi na odpor vtedy, keď bol najvyšší čas to urobiť.

Exhortácia Amoris Laetitia (AL)  z marca 2016 mala jasný cieľ – zničiť Veritatis Splendor a morálnu náuku Jána Pavla II, a nahradiť ju novou morálnou paradigmou. Profesori Inštitútu Jána Pavla II sa mali v mene Veritatis Splendor a vlastných osobných skúseností postaviť ako jeden muž proti tomuto útoku na katolícku morálku; a to najmä po tom, čo pápež František odmietol prijať dubia kardinálov na audiencii, ako aj po júli 2017, kedy za autentickú interpretáciu pápežského dokumentu AL prehlásil interpretáciu argentínskych biskupov. Zámer pápeža Františka bol, a je, jasný každému. Ani jeden z teológov Inštitútu JP II nepodpísal Correctio filialis (synovskú opravu) zo septembra 2017 a ani nevyprodukoval žiadny dokument, v ktorom by Amoris Laetitia podrobil prísnej kritike.

3. augusta sa v interview s La Veritá prezentoval msgr. Livio Melina ako obeť nespravodlivej čistky tvrdiac, že ho ´napadli´ kvôli tomu, že chcel interpretovať AL vo svetle Magistéria Cirkvi. Problém je však v tom, že AL sa jednoducho nedá interpretovať vo svetle odvekého Magistéria, pretože predkladá novú morálnu paradigmu, nezlučiteľnú s Veritatis Splendor. Pápež František je o tom presvedčený a sme o tom presvedčení aj my; možno aj msgr. Melina, len to nikdy nepovedal verejne. Jeho mlčanie však neodvrátilo jeho pád. Prečo by nás to malo prekvapiť? Nepoučili sme sa z histórie Francúzskej revolúcie ničomu?

Tento zápas si dnes vyžaduje mužov, ktorí majú jasný postoj – za tradíciu Cirkvi alebo proti nej. Ak sa stane, že pápež zaujme stanovisko proti tradícii, musíme sa od tohto stanoviska vo všetkej úcte dištancovať, zotrvať pevne v Cirkvi, z ktorej ako sa zdá, sa chce on, a nie my, separovať. Talentovaný teológ, akým je msgr. Melina, má všetky intelektuálne nástroje k tomu, aby pochopil, ako sa dá odolávať doktrinačným a pastoračným omylom pápeža bez toho, aby sme poľavili v láske a oddanosti, ktorú máme prejavovať Petrovmu stolcu. Doba minimalizmu je dávno za nami. Nastal čas, kedy si Pravda a omyl musia nekompromisne pozrieť do očí. Je to totiž jediná možnosť víťazstva Pravdy.

Potrebujeme mužov, ktorí nekompromisne bojujú, a ak je to nevyhnutné, aj padnú – ale so cťou.

 

DISKUSIA k článku