teplomer

 

picassistedsuicide26.jpg

Legalizácia asistovanej samovraždy je celkovo príčinou viacerých samovrážd než doteraz

94
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše ... smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Anglický básnik John Donne napísal tieto známe slová v roku 1624. Práve sa zotavil z vážnej choroby a bezprostredná hrozba smrti ho inšpirovala napísať dielo Modlitby v naliehavých situáciách. Obsahuje 23 modlitieb; jednu na každý deň choroby. Spomínaný citát je zo 17. modlitby a ako jeden z mála zostal vo vedomí verejnosti a to najmä vďaka univerzálnosti jeho zmyslu. Každý z nás totiž premýšľa nad svojím miestom na zemi, ako naša smrť alebo neprítomnosť ovplyvní našich priateľov, susedov, milovaných. Sme všetci osamelými indivíduami, plávajúcimi v mori ďalších osamelých indivíduí, alebo sme nejakým spôsobom všetci navzájom prepojení? Názor Johna Donnea na túto vec je jasný. Strata ani jediného života nie je bezvýznamným incidentom a záleží na ňom, pretože každý z nás je človekom a navzájom sme spojení vo svojom človečenstve. Nepýtaj sa teda nikoho komu zvonia do hrobu (umieráčik; pri pohreboch), pretože keď stratí život jeden človek, je to strata aj pre teba.

Aká cudzia a neznáma by musela pre Donnea byť naša súčasná kultúrna posadnutosť individualizmom, morálnym relativizmom a pragmatizmom. Rozličné prieskumy a štúdie dokazujú, že v dnešnom svete, ktorý je oveľa viac prepojený technológiami, médiami a cestovaním než kedykoľvek predtým, sú ľudia (najmä v západných krajinách) paradoxne osamelejší, než ľudia v predchádzajúcich generáciach. Podľa Indexu osamelosti z roku 2018 sa 46% Američanov cíti osamelých niekedy, alebo stále, a u ľudí vo veku 18 ať 22 rokov sa osamelosť prejavuje u 48 z 80, čo z nich robí najosamelejšiu generáciu vôbec. Čoraz mladší ľudia sa cítia stále menej prepojení s niekým, akoby boli doslova ostrovom samým pre seba.

My ako kresťania vieme, že sme navzájom prepojení ako Božie stvorenia, vytvorené na Boží obraz. Vo svete, ktorý však Boha a jeho učenie stále viac a viac odmieta, sa táto epidémia osamelosti, kombinovaná s hlboko zakorenenou prirodzenou túžbou po druhom človeku, prejavuje desivým hororom – nákazlivou ´chorobou´ s názvom samovražda.

Podľa US departmentu HHS (zdravie ľudu) predstavuje táto ´nákaza´ „stav ohrozenia samovraždou alebo samovražedným správaním v rámci rodiny, skupiny rovesníkov alebo cez médiá ... Priame či nepriame ohrozenie samovražedným správaním dokazuje nutnosť predchádzať tomuto správaniu najmä u rizikových skupín adolescentov a mladých dospelých. Ak vám to znie ako zveličovanie, spomeňte si, že keď v roku 1962 zomrela Marilyn Monroe, krivka samovrážd v nasledujúcich mesiacoch vyletela o 12% oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka. Všetko toto viedlo Národný inštitút mentálneho zdravia k zavedeniu odporúčaní, aby sa pri informáciách o samovraždách, opisoch ich metód, pri zostavovaní nadpisov či grafických zobrazení a pri všetkom, čo by nejakým spôsobom robilo zo samovraždy senzáciu a glorifikovalo smrť, dôsledne pamätalo na fakt, že to všetko môže potencionálne ovplyvniť ostatných aby si siahli na život.

Toto všetko v nás logicky vyvoláva otázku existencie prepojenia medzi rastúcim počtom samovrážd a legalizáciou asistovaných samovrážd a eutanázií. Zástancovia tohto spôsobu zabíjania si z tejto otázky síce robia posmech, no čísla hovoria jasnou rečou. V US štáte Oregon, kde zaviedli asistovanú samovraždu v roku 1997 je trend veľmi jasný a znepokojivý. V roku 2000 „znepokojivo vzrástol“ počet konvenčných samovrážd. Do roku 2007 to už bolo 35% nad národným priemerom a do roku 2014 už 43%. Samovražda je v súčasnosti v Oregone druhou najčastejšou príčinou úmrtia obyvateľov vo veku 15 až 34 rokov a ôsma najčastejšia príčina smrti u všetkých vekových kategórií. Existujú ďalšie faktory, ktoré majú príčinnú súvislosť na rast počtu samovrážd? Pochopiteľne. Nič sa predsa neodohráva vo vákuu; všetko so všetkým súvisí. Vyššie spomenutý morálny relativizmus a pocity osamelosti nepochybne prispievajú podstatnou mierou k samovražedným ´pohnútkam´. Ak však Národný inštitút mentálneho zdravia uznáva prepojenie medzi samovraždami a informáciami o nich, ako aj to, že samovražedná ´nákaza´ je reálnym fenoménom v spoločnosti, prečo prepánajána neuznáme, že znehodnotenie života hocikde, aj keď u tých, čo sú na konci života, je znehodnotením života všade, vo všeobecnosti? 

Ak toto nestačí, máme tu nedávny prípad z Holandska, ktorý zaskočil snáď každého. Sedemnásťročná Noa Pothoven, po tom, čo roky zápasila s traumou z predchádzajúceho útoku a znásilnenia, ako aj s následnou anorexiou, požiadala o legálnu eutanáziu. Jej žiadosť o asistovanú smrť bola kvôli jej veku zamietnutá, a napriek tomu, že by jej dobré poradenstvo mohlo priniesť úľavu, sa Noa rozhodla vyhladovať sa na smrť, pričom rodičia a lekári sa rozhodli, že nebudú do toho zasahovať. Jej príbeh je tragédiou v tom najhlbšom zmysle tohto slova – pre jej priateľov, rodinu a životy všetkých, ktorých jej smrť ovplyvní.

To by nás však nemalo prekvapovať, pretože samovraždy, či už ´legálne´ alebo nelegálne, len podnecujú k ďalším samovraždám. Holandsko, smutne preslávené liberálnymi zákonmi o eutanázii, čelí teraz astronomickému nárastu počtu samovrážd – štvrtina všetkých úmrtí v Holandsku je „stimulovaná“; patria sem vraždy, samovraždy a eutanázia. Počet vrážd ako takých v Holandsku je síce nízky, no to len preto, lebo väčšina populácie sa rozhoduje dobrovoľne ukončiť svoj život – či už legálne alebo nelegálne. Tento vývoj priamo protirečí názoru, že asistovaná samovražda a eutanázia znížia počet samovrážd, ktorý propagujú práve ich zástancovia. Z holandského prieskumu v roku 2017 vyplýva, že „zo širšieho kontextu voľba eutanázie pre psychiatrických pacientov môže prispievať k spoločenskej klíme, v ktorej sa smrť pokladá za liek na všetky formy ťažkého utrpenia“. Vskutku teda platí, že ani jeden človek nie je ostrovom samým pre seba – pretože keď smrť budeme vnímať ako odpoveď na naše problémy, potom výsledkom nebude lepší život, ale len viac smrti

Veľa štátov v súčasnosti uvažuje o prijatí zákonov na legalizáciu asistovanej samovraždy a eutanázie. Pôjde o množstvo príbehov trpiacich ľudí. Tvrdia, že všetko bude prísne posudzované a len zriedkavé. Nazývajú to milosrdenstvom a prejavom úcty k dôstojnosti človeka. A v konečnom dôsledku to vyhlasujú za veľké víťazstvo pre ľudstvo.

My však počujeme povestné „zvonenie do hrobu“, keď sledujeme rastúci počet samovrážd; keď počúvame, ako sa ľuďom odopiera starostlivosť a namiesto toho ich povzbudzujú ukončiť svoj život; keď počúvame ako nasledujúce generácie vnímajú život ako nezmyselný a postrádateľný.

Nepýtajme sa teda komu zvonia do hrobu. Vždy totiž zvonia nám všetkým!
 

DISKUSIA k článku