teplomer

Progresívno-úchylácke eldorádo sa začína, ďalšie Overtonovo okno sa otvára

628
Kultúra smrti

Progresívne sily, ktoré po dlhom období vlády socialistov cítia svoju šancu, sa ponáhľajú realizovať svoju agendu. V duchu hesla „teraz alebo nikdy“ najnovšie otvorili ďalšiu z tém, ktoré boli donedávna tabu: otázku pedofílie.

Človek môže sám za seba povedať: naozaj sa neviem vcítiť do pocitov a chúťok pedofila, ale skrátka som sa narodil inak. Neodsudzujem ho za to, čo cíti, lebo možno sa tak naozaj narodil – to nezažil nikto z nás, ktorí sme dostali do vienka iné chute a emócie, a preto nevieme, aké to je. Potiaľto by sa dalo súhlasiť s pani Kovačič Hanzelovou a ďalšími členmi propagandistickej úderky z extrémistického denníka Sme.

S čím sa však už dá súhlasiť menej, prípadne vôbec, je podobne ako v prípade iných úchyliek politická agenda, ktorá sa z toho robí: sme menšina, máme práva, hovorme o tom, demonštrujme svoju inakosť…

Úchylka je úchylkou. Postihnutý za to nemôže, ale ani ostatní nie sú povinní sa jeho problémami zaoberať. Ok, tolerujme sa, ale neobťažujme sa. Ľudia s jednou nohou, s jedným okom alebo ľadvinou majú tiež svoje postihnutie, ale nechvália sa tým, nerobia okázalé pochody, nemávajú na oslavu svojej úchylky barlami vyzdobenými kvetinami, slepeckými paličkami ani hadičkami z vývodov. Každý z nás má svoje problémy, nedokonalosti, zdravotné ťažkosti aj životabôle, ale zneužívanie týchto vecí na vytváranie umelej politickej agendy je svinstvo, je to v konečnom dôsledku zneužívanie postihnutých ľudí.

Žijeme (no dobre, teoreticky) v právnom štáte: sú veci povolené a sú veci, ktoré sú už za hranou. Každý z nás má občas rôzne chute, aj našim milovaným najbližším by sme niekedy v zlosti mali chuť odhryznúť hlavu, ale opanujeme sa. O tom to celé je: precíťme emócie, ktoré nám boli dané, ale musíme sa vedieť opanovať, normálny, slušný človek musí vedieť, kde je hranica, cez ktorú sa nesmie ísť.

Človek, ktorý má chuť robiť niečo, čo je za tou hranicou, má problém: ale ak je čestný a slušný, musí to v sebe prekonať a nájsť spôsob, ako žiť bez páchania zla. Ak sa zverí svojim najbližším s nejakým svojím neestetickým problémom, možno sa mu uľaví v jeho trápení: ale určite by sme jeho nepeknú úchylku nemali my všetci oslavovať spolu s ním, práve tak, ako neoslavujeme niečiu zlatú žilu alebo pleseň na chodidlách.

Všetci vieme, a je povinný vedieť to aj každý pedofil, že dospelí by nemali deti zneužívať: nie je to v súlade s prirodzeným poriadkom vecí, deťom to ubližuje, a následne aj ich rodičom a blízkym. Ničí to ich prirodzený vývoj, spôsobuje to často až celoživotné traumy, kazí to normálne vzťahy, jednoducho je mnoho dôvodov, prečo to nie je správne. O tomto, pevne verím, sa tu nikdy žiadna verejná mediálna kampaň viesť nebude, pretože prznenie detí, to už by bolo niečo, kde by všetci slušní (slušní, to slovo tu ktosi nedávno používal príliš často…) ľudia mali okamžite začať konať a v prípade tohto naozaj nehorázne hrubého vreca siahnuť po primerane hrubej záplate.

Ivan Lehotský

DISKUSIA k článku