Určite nie som jediný čitateľ, ktorý si všimol, že už dlho nevyšiel anglický preklad veľmi dôležitej knihy od Annibale Bugniniho The Reform of the Liturgy 1948-1975. Ide totiž o najpodrobnejší záznam spletitých detailov práce Konzília, s rozsiahlym zoznamom personálu, pracovníkov, sumárom rozhodujúcich konverzácií, reprodukovaním spomienok a listov (vrátane materiálov, ktoré boli v čase vydania tejto knihy v talianskom origináli dôverné, čo, ako sa zdá, neznepokojovalo autora, ktorý toto dielo písal, aby sa pamätalo na jeho projekt a aby sa chránila jeho reputácia).
Až keď si človek prečíta túto knihu, zistí, aká je objavná a koľko toho odhaľuje. Bugnini nič neprikrášľuje, oboznamuje nás so svojimi princípmi, stratégiou a víťazstvami nad spiatočníckymi nepriateľmi pokroku. Ako ukazuje Chiron vo svojom životopise, The Reform of the Liturgy je v každom prípade kompletnou správou, aj keď sa nedá povedať, že nestrannou. Jej systematický spôsob rozprávania o celkovom rozobratí a modulárnej rekonštrukcii liturgie je však pre mladšie generácie natoľko neprijateľný, že by človek mohol podozrievať vydavateľstvo The Liturgical Press of Collegeville, Minnesota, že sa zámerne vyhýba ďalšiemu vydaniu tohto diela. V skutočnosti si však liturgický establišment uvedomuje, že síce vyhral niekoľko čiastočných bitiek, ale vojnu celkove prehral. Stará garda obrancov Konzília je už vymierajúci druh a niet nikoho, kto by ich nahradil. Pohnútkou pre príslušníkov mladšej generácie, ktorí prejavujú záujem o liturgiu, je usus antiquior, spolu s Reformou reformy. (O tomto a o súvisiacich témach píšem vo svojej knihe “The Queen of Sheba in the Court of Solomon: Liturgical Boredom and Ecstasy.” (Kráľovná zo Sáby na dvore kráľa Šalamúna: nuda a extáza v liturgii).
Takmer presne pred 50 rokmi (24. júna 1969) poslal pápež Pavol VI vlastnoručne písaný list kdl. Benno Gutovi, prefektovi Kongregácie pre Boží kult. V máji 1969 totiž obdržal podklady pre nový Lekcionár a napísal naň svoj názor a posudok: "Z dôvodov časového obmedzenia som sa nemohol komplexne a do všetkých detailov zahĺbiť do predloženého nového a obšírneho Ordo lectionum Missae (OLM). Dôverujem však všetkým odborníkom a oddaným jednotlivcom, ktorí ho zostavovali, ako aj Kongregácii pre Boží kult, ktorá ho kvalifikovane preverovala a opravovala, a preto ho v mene Pána s radosťou schvaľujem. Na sviatok sv. Jána Krstiteľa, 24. júna 1969. Pavol VI, pápež."
Inými slovami, rímska Cirkev má opustiť lekcionár, starý prinajmenšom 1.200 rokov (niektoré jeho pasáže sú ešte staršie) a nahradiť ho novým, len niekoľkoročným lekcionárom, zostaveným z odlišných princípov, priorít a perikop, pričom pápež, akoby povereným ľuďom hovoril: "Hej, priatelia, je mi ľúto, že som nemal možnosť prekopať detaily tejto knihy, čo ste mi poslali, ale to je ok ... ja vám, tvrdo pracujúcim a bystrým odborníkom dôverujem a viem, že prichádzate s niečím lepším, než môže poskytnúť starobylá tradícia. Vidím, že ste do toho vložili oveľa viac z Písma, čo je dobré, lebo Druhý Vatikánsky koncil presne toto žiada. Určite ste prelúskali množstvo kníh a aj keď som ich podrobne neskúmal, som si istý, že je to v poriadku. Koniec koncov, veď na tom pracujú tie najbrilantnejšie mozgy pod schopným vedením msgr. Bugniniho. Máte teda moje odobrenie a súhlas v tejto veci."
Pri čítaní tohto listu som bol zaskočený jednaním Montiniho (Pavla VI), ktorý bol taký zaneprázdnený, že si nenašiel čas na dôkladné preštudovanie hlavnej liturgickej knihy, ktorú mal schváliť alebo odmietnuť pre viac ako 600 miliónov veriacich. Preto očividne prehliadol tak veľa a tak závažných nedostatkov v tomto lekcionári, ktorý tak úplne a bez výhrad schválil. List v každom prípade ukazuje kapitána Petrovej loďky asi v takom priaznivom svetle, ako kapitána tankeru Exxon Valdez Josepha Hazelwooda.
Matthew Hazell má niekoľko zaujímavých poznámok o tomto liste vo svojom Lectionary Study Aids (pomôcka pri štúdiu lekcionára): "Čím iným je tento list, než priznaním samotného Pavla VI, že kompletnú generálnu opravu lekcionára rímskokatolíckej omše prenechal odborníkom, pričom on ju len schválil na konci procesu? A prečo hovorí o asi mesačnom časovom obmedzení (podklady dostal v máji 1969)? Z Bugniniho správy vyplýva, že Pavol VI sa viac interesoval o reformu, napríklad, omšového poriadku, než iných aspektov. Aj tu však pápež musel bojovať proti odborníkom aby zaistil, že nové formulácie pri obetovaní budú naozaj obsahovať slovo "obeta" (str. 371)! Ba čo viac, aj po jeho rozhodnutí z roku 1966, že rímsky kánon má zostať nezmenený, experti sa pohrali so slovami tohto ustanovenia a časti kánonu ponechali voliteľné. V roku 1967 pápež opäť trval na tom, že slová premenenia v kánone sa nesmú zmeniť, no experti ho ignorovali (str. 462)!
V súvislosti s prekladom rímskeho kánonu do jednotlivých národných jazykov Bugnini uviedol, že v roku 1967 "Sv. Otec požiadal, aby preklady boli ´verné a doslovné´, no v skutočnosti na to nedohliadala žiadna liturgická komisia". Aj keď Pavol VI musel ako najvyššia autorita schváliť a odobriť reformované liturgické knihy, pôsobí skôr ako väzeň liturgických ´expertov´.
Vo svetle týchto faktov si môžeme opäť prečítať slová Benedikta XVI: "V chaotických časoch, v ktorých žijeme, sa mi jeho vedecká teologická kompetencia a múdrosť, s ktorou mal urobiť záverečné rozhodnutie, javí ako mimoriadne dôležitá. Podľa mňa by celá liturgická reforma vyzerala úplne inak, ak by experti nemali posledné slovo; ak by niekto s múdrosťou rozpoznal obmedzenia prostého vedeckého prístupu."
Pavla VI teda môžeme svojím spôsobom "obviniť" z evidentného nedostatku "múdreho pochopenia a rozpoznania limitov prostého vedeckého prístupu".
Niet sa čo čudovať, že Begniniho kniha sa už netlačí - a že to tak zostane.